Zasvätený život je bláznovstvo pre ľudí toho sveta, tajomstvo pre veriacich a cesta plnosti pre povolaných. Svätý pápež Ján Pavol II. vydal v roku 1996 apoštolskú exhortáciu Vita consecrata, v ktorej pripodobňuje zasvätený život k láske, jednote a sebadarovaniu, ktoré sú prítomné v Najsvätejšej Trojici.

Vyberá si Pán 

Evanjeliové základy zasväteného života treba hľadať v osobitnom vzťahu, aký si Ježiš počas svojho pozemského života vytvoril s niektorými zo svojich učeníkov, keď ich vyzval, aby Božie kráľovstvo nielen prijali do svojho života, ale aby svoju existenciu odovzdali službe tejto veci tak, že všetko zanechajú a budú verne nasledovať jeho spôsob života.

Človek je schopný takejto existencie „podľa Kristovho vzoru“, ku ktorej bolo v dejinách pozvaných veľa pokrstených, len na základe špeciálneho povolania a osobitného daru Svätého Ducha.

Traja vybraní učeníci na vrchu Tábor kontemplovali Kristovu tvár. Aj Cirkev ju kontempluje, aby sa posilnila vo viere, ktorú nestratí ani pred jeho znetvorenou tvárou na kríži. V jednom i druhom prípade stojí nevesta Cirkev pred ženíchom, má účasť na jeho tajomstve, obklopenom jeho svetlom. Toto svetlo preniká ku všetkým deťom Cirkvi, ktoré sú rovnako povolané ísť za Kristom a jemu zveriť konečný zmysel svojho života.

Toto je môj milovaný Syn…

V okamihu vytrženia učeníci počuli Otcovu výzvu počúvať Krista, bezo zvyšku mu dôverovať a urobiť ho stredom svojho života.

Zasvätenému životu je zverená úloha ukazovať na vteleného Božieho Syna ako na eschatologický cieľ, ku ktorému všetko smeruje, jas, pred ktorým každé iné svetlo bledne, nekonečnú krásu, ktorá je sama schopná uspokojiť všetky túžby ľudského srdca. A tak zasvätený život nespočíva len v nasledovaní Krista celým srdcom, v láske k nemu, ktorá je väčšia ako k otcovi a matke, synovi či dcére (porov. Mt 10,37), lebo to sa vyžaduje od každého učeníka; spočíva v prežívaní a vyjadrovaní svojho zasvätenia odovzdaním celej svojej existencie Kristovi, ktorým sa mu pripodobňujeme, a totálnym úsilím, ktoré je v miere dosiahnuteľnej v čase a v súlade s rôznymi charizmami predzvesťou eschatologickej dokonalosti.

Rozhodnutie ako odpoveď na Božie volanie

Povolanie pre zasvätený život je výlučne iniciatívou Boha, ktorý očakáva od tých, ktorých si vybral, odpoveď v podobe úplného a výlučného odovzdania sa mu. Skúsenosť tejto nezištnej Božej lásky je taká hlboká a silná, že človek sa cíti zaviazaný odpovedať na ňu bezvýhradným zasvätením svojho života, obetovaním všetkého – prítomnosti i budúcnosti – do jeho rúk.

Evanjeliové rady, ktorými Kristus pozýva niektorých, aby s ním mali účasť na skúsenosti panenstva, chudoby a poslušnosti, vyžadujú od toho, kto ich prijíma, rozhodnú vôľu úplne sa mu pripodobniť. Keď zasvätení „žijú v poslušnosti, nič nevlastnia a zachovávajú čistotu“, vyznávajú, že Kristus je pravzor, v ktorom každá cnosť dosahuje dokonalosť.

„Zahalil ich jasný oblak“ (Mt 17, 5)

Podľa jednej z významných duchovných interpretácií premenenia tento oblak je obrazom Svätého Ducha. To on spôsobuje, že v priebehu tisícročí stále noví ľudia odhaľujú uchvacujúcu krásu tejto ťažkej cesty. Jeho pôsobením do istej miery prežívajú skúsenosť proroka Jeremiáša: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť“ (20, 7).

Rehoľný stav totiž „osobitným spôsobom dáva najavo povznesenosť Božieho kráľovstva nad všetko pozemské a jeho zvrchované požiadavky; je pre všetkých ľudí aj dôkazom neobyčajnej veľkosti moci Krista Kráľa a nekonečnej sily Svätého Ducha, ktorý podivne účinkuje v Cirkvi.

Čistota slobodných pre Božie kráľovstvo je odbleskom nekonečnej lásky, ktorá spája tri božské osoby v tajomnej hĺbke trojičného života; lásky, ktorej vtelené Slovo vydalo svedectvo až po obetu vlastného života.

Chudoba vyznáva, že Boh je jediným pravým bohatstvom človeka. Ak sa prežíva podľa Kristovho príkladu, vyjadruje úplné sebadarovanie, aké sa uskutočňuje medzi troma božskými osobami. Tento dar sa vylieva na stvorenie a v plnosti sa prejavuje vo vtelenom Slove a v jeho vykupiteľskej smrti.

Poslušnosť, uživotňovaná podľa vzoru Krista, pre ktorého bolo plniť Božiu vôľu pokrmom duše (porov. Jn 4,34), zjavuje oslobodzujúcu krásu synovskej, nie otrockej závislosti, obohatenej pocitom zodpovednosti a preniknutej vzájomnou dôverou: táto dôvera je časným odbleskom harmónie lásky, vlastnej trom božským osobám.

Zasvätený život je teda povolaný, aby neustále rozhojňoval dar evanjeliových rád stále silnejšou a opravdivejšou láskou, prežívanou v trojičnom rozmere: láskou ku Kristovi, ktorá pozýva k dôvernému priateľstvu s ním; láskou k Svätému Duchu, ktorá uspôsobuje duše na prijatie jeho vnuknutí; láskou k Otcovi – najhlbšiemu zdroju a najvyššiemu cieľu zasväteného života. Takto sa stane vyznaním a znakom Najsvätejšej Trojice, ktorej tajomstvo je pre Cirkev vzorom a prameňom všetkých foriem kresťanského života.

Fotografie: archív dominikánov