V dnešnom evanjeliu je jedna veta, ktorú by sme mohli ľahko prehliadnúť: „Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali.“ Všetky. Rozumné aj pochabé panny. A predsa sa podobenstvo končí výzvou: „Bdejte.“ Bdelosť tu teda nemôže znamenať, že správny kresťan nikdy nezaspí. Keby bol spánok problémom, zlyhalo by všetkých desať panien. Rozdiel je inde. Päť z nich Matúš nazýva phronimoi – rozumné, prezieravé, múdre. Múdre panny pritom nevedia, kedy ženích príde; o nič viac než ostatné. Ich rozumnosť spočíva v tom, že s tým dokážu žiť a rátať s tým, že čakanie môže trvať dlho.
Dotýkame sa tu niečoho podstatného pre našu vieru. Často by sme radi vedeli, ako Boh príde, kedy príde a čo jeho príchod prinesie. Chceme mať v živote jasno. Urobím toto a Boh odpovie. Budem sa modliť a niečo sa stane. Zachovám vernosť a život pôjde podľa plánu. Lenže v podobenstve ženích neprichádza a práve toto čakanie je priestorom, v ktorom sa ukáže rozdiel medzi rozumnosťou a pochabosťou.
Francúzsky dominikán Jacques Pohier vo svojej knihe Keď hovorím Boh (Quand je dis Dieu) uvažuje o Abrahámovej viere. Abrahám dostáva prísľub, no nepozná jeho konkrétnu podobu. Nemôže sa oprieť o budúcnosť, ktorú už vidí. Môže sa oprieť iba o samotný prísľub. Pohier píše: „Obsah prísľubu mu nie je prítomný ani známy. Ide k nemu.“ Viera nespočíva v poznaní budúcnosti, ale v prísľube, ktorý nás uvádza do pohybu. Pohier to vyjadruje ešte jednoduchšie: „Ak je Boh Bohom, ktorý prichádza, veriaci je človekom, ktorý ide.“ Boh prichádza. Človek ide. Taký je aj pohyb dnešného evanjelia. Panny „vyšli ženíchovi v ústrety“, a keď o polnoci zaznie krik, počujú znova: „Vyjdite mu v ústrety.“ Viera preto nie je nehybné čakanie ani pokus prinútiť Boha, aby prišiel podľa našich predstáv. Je to pohyb k tomu, koho príchod nemáme vo svojich rukách.
Pohier odmieta predstavu, že čas medzi Božím prísľubom a jeho naplnením je prázdny, akoby Boh bol na začiatku, potom na dlho zmizol a nakoniec sa opäť objavil. O Abrahámovi a ďalších biblických postavách píše: „Jahve je s nimi na začiatku. Jahve je s nimi na konci. Ale je s nimi aj medzi začiatkom a koncom.“ Práve medzi je miestom viery. Veta „ženích neprichádzal“ teda nehovorí, že Boh tu chvíľu nie je. Hovorí o čase, keď sa už nemožno oprieť o okamžitú odpoveď, o viditeľný výsledok či o pocit, že všetko ide podľa plánu. Aj tento medzičas je naplnený. Pohier dokonca varuje pred tým, aby sme dejiny chápali iba ako úsek medzi dvoma Božími prítomnosťami – stvorením a parúziou. „Náš Boh je Boh, ktorý prichádza,“ píše; nie Boh, ktorý bol a raz znovu bude, ale Boh, ktorého prítomnosť má podobu prichádzania. Bdelosť preto nie je ustavičné vyzeranie Ženícha na horizonte. Otázka je skôr, ako žiť v čase, keď jeho príchod nemáme pod kontrolou.
Vráťme sa ešte k slovu panny – parthenoi. To isté slovo zaznieva už na začiatku Matúšovho evanjelia v citáte z proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna…“ V Izaiášovej knihe však panna neoznačuje iba jednotlivú ženu. Septuaginta v Iz 37, 22 hovorí o Sione ako o „panne, dcére Siona“ – parthenos thygatēr Siōn. V prorockom jazyku sa tak panna stáva obrazom samotného Božieho ľudu. Keď teda v Mt 25 panny vychádzajú v ústrety Ženíchovi, môžeme v nich počuť aj ozvenu Božieho ľudu, ktorý očakáva príchod svojho Pána. Na začiatku Matúšovho evanjelia Boh prichádza k človeku ako Emanuel. Tu panny vychádzajú v ústrety prichádzajúcemu Ženíchovi. Boh, ktorý prišiel k človeku, sa tak stretáva s človekom, ktorý mu ide v ústrety. Matúš ich rozdelí práve na päť a päť. Nedá sa dokázať, že tým vedome odkazuje na päť kníh Tóry, ale v evanjeliu tak silno formovanom Mojžišom a Zákonom táto ozvena stojí za zamyslenie. Všetky majú lampy a všetky čakajú Ženícha; rozdiel teda nie je medzi tými, ktorí majú Božie slovo alebo Tóru, a tými, ktorí ho nemajú, ale v tom, čo sa s prijatým slovom stane v živote. Svetlo majú všetky; ale nie u všetkých je formou života.
Aj preto je dôležité Matúšovo slovo morai – pochabé. Neznamená jednoducho „hlúpe“. Pochabosť je skôr neschopnosť usporiadať svoje konanie podľa skutočnosti, ktorú človek pozná. Tak je to už na konci Reči na vrchu: múdry aj pochabý staviteľ Ježišove slová počujú; rozdiel je v tom, čo s nimi urobia. Pochabé panny o Ženíchovi vedia a čakajú ho, ale ich pripravenosť nevydrží, keď jeho príchod nezodpovedá ich časovému horizontu. Tu sa otázka rozumnosti a pochabosti vracia k bdelosti ako schopnosti primerane konať aj vtedy, keď sa naše plány rozpadnú.
Anglický katolícky teológ Nicholas Lash, dlhoročný profesor v Cambridgei, si v kázni na toto podobenstvo, publikovanej v knihe Vidieť v tme (Seeing in the Dark), kladie otázku: Čo vlastne znamená „ísť v ústrety Ženíchovi“? Odpovedá, že to nemožno vyriešiť abstraktným návodom. Bdelosť je vždy vecou praktického úsudku konkrétnych ľudí v konkrétnych okolnostiach. Je to blízke Matúšovmu slovu phronimoi: rozumnosť týchto panien nie je teória, ale praktická múdrosť, schopnosť rozpoznať, čo si daná chvíľa žiada. Lash preto odmieta chápať nádej ako poznanie budúcnosti. V inej kázni píše o ľuďoch, ktorí „vedia priveľa o budúcnosti“. Optimista aj zúfalec majú, paradoxne, niečo spoločné. Obaja už príbeh uzavreli. Jeden vie, že to dobre dopadne, druhý, že zle. Kresťanská nádej podľa Lasha necháva príbeh otvorený. Práve tu sa bdelosť približuje pozornosti. Kto si vopred určí, čo musí prísť, sústredí sa iba na to a ľahko prehliadne všetko ostatné. Pozorný človek naopak nevie, odkiaľ a v akej podobe príde odpoveď; preto môže vidieť viac.
V tom spočíva aj rozumnosť piatich panien. Ich olej nemusíme hneď pretvárať na alegóriu – modlitba, dobré skutky, milosť. Text o tom nič nehovorí. Olej jednoducho umožňuje, aby ich svetlo vydržalo dlhšie, než čakali. Je to schopnosť uniesť neistotu času, zostať vo vzťahu aj vtedy, keď sa nedeje nič mimoriadne, a nevyhlásiť Boha za neprítomného len preto, že neprišiel spôsobom, ktorý sme očakávali. V kázni nazvanej „Bdelosť“ používa Lash obraz waleského básnika a anglikánskeho kňaza R. S. Thomasa, ktorý celé roky pozoruje more a čaká, či neuvidí vzácneho vtáka. Nie je to pasivita: máloktoré veci vyžadujú toľko času, disciplíny a námahy ako takáto pozornosť. Vzácny vták však neprichádza na povel. Keď príde, nemusí byť veľký, farebný a exotický; môže byť „malý, hnedý, obyčajný a nenápadný“, skrytý v trstine. Tak môže podľa Lasha vyzerať aj Boží príchod. Náročnosť bdelosti nespočíva v tom, že Boh neprichádza, ale v tom, že jeho príchod nemusí mať podobu, ktorú sme si predstavovali.
O niekoľko veršov neskôr Matúš ukazuje, aké radikálne dôsledky má táto nenápadnosť Božieho príchodu. Syn človeka príde vo svojej sláve a ľudia sa ho budú pýtať: „Kedy sme ťa videli?“ On odpovie: bol som hladný, smädný, cudzinec, nahý, chorý, vo väzení. Tí, ktorí čakali na veľký príchod Boha, tak môžu zistiť, že Boh celý čas prichádzal v niekom, koho nepovažovali za dôležitého. S tým súvisí aj Lashova veta: „Nádej nie je pocit, ale kvalita konania.“ Kresťanská nádej nás neodvádza od konkrétnej prítomnosti, ale učí nás vidieť ju presnejšie. Ak zle prečítame tmu, hovorí Lash, zle si predstavíme aj svetlo. Ježišova výzva neznie: naučte sa správne predvídať, vedzte, čo sa stane. Znie: bdejte – zachovajte si schopnosť vidieť.
Ženích môže dlho neprichádzať. Môžeme byť unavení, dokonca zaspať. Môže prísť obdobie, keď nebudeme vedieť pomenovať, čo Boh robí a kam nás vedie. Nie je to dôkaz, že sme prestali veriť. V takom čase sa rozhoduje, či naša viera potrebuje Boha, ktorého už vopred pozná, alebo dokáže zostať otvorená Bohu, ktorý prichádza. Práve tam sa bdelosť začína: nevedieť vopred, na čo sa máme pozerať, a predsa nechať oči otvorené.
fr. Lukáš Žilák, OP
