Je veľa spôsobov ako byť dominikánom. Od začiatku Rádu existovali muži a ženy, ktorí cítili potrebu pomáhať Dominikovej misii kázania a pritom žili vo svete, vo svojich rodinách. Na konci trinásteho storočia boli tieto laické skupiny pozvané pripojiť sa k Rádu a prijať jeho Regulu. Tým sú pozvaní nielen žiť svätosť života, konať skutky lásky a milosrdenstva, ale tiež sú súčasťou Dominikovej misie kázania.
Bratstvá laikov sv. Dominika nie sú rehoľným spoločenstvom, našimi členmi sú muži, ženy, slobodní alebo žijúci v manželstve. Žijeme bežným spôsobom života vo svete, vo svojich domovoch a rodinách, kde jedinečným spôsobom napĺňame poslanie Rádu. Nejde nám len o vlastné povätenie, ale podľa vzoru sv. Dominika túžime po spáse všetkých duší. Prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je modlitba, štúdium, bratstvo a kázanie.
Modlitba
Regula nás pozýva ku každodennej modlitbe liturgie hodín (ranné chvály a vešpery) s celou dominikánskou rodinou, k častej účasti na sv. omši a k modlitbe posvätného ruženca. V sekcii modlitba nájdete ďalšie dominikánske modlitby.
Šúdium
Snažíme sa čítať a študovať Božie slovo, zvlášť Nový zákon. Počas formácie sa oboznamujeme s dokumentami Cirkvi, študujeme duchovnú a teologickú literatúru. Jedným z hlavných poslaní Rádu je hlásať Pravdu, preto musíme byť „vyzbrojený intelektuálnymi zbraňami“ pri jej obhajobe.
Bratstvo
Miesto, kde sa uskutočňuje naša duchovná a intelektuálna formácia je miestne bratstvo. Stretávame sa najčastejšie raz do mesiaca podľa našich možností. Každé bratstvo má svojho asistenta, zvyčajne kňaza dominikána alebo sestru. Za fungovanie bratstva zodpovedá jeho miestny predstavený a Rada bratstva. V bratstve vytvárame pevné vzťahy a priateľstvá, učíme sa konfrontovať s našimi slabosťami a tak rásť v bratskej láske. Bratstvá laikov sv. Dominika zakladá na základe starobylej výsady provinciál Rádu so súhlasom diecézneho biskupa. Na území provincie (Slovenska) zastupuje Bratstvá provinčný predstavený z radu laikov.
Pramene, z ktorých čerpáme:
- načúvanie Božiemu Slovu a čítanie sv. Písma;
- častá účasť na sv. omši, sv. príjmanie a sviatosť zmierenia;
- slávenie Liturgie hodín spolu s celou dominikánskou rodinou, osobná modlitba, rozíjmanie a ruženec;
- ustavičné štúdium pravdy a zamýšľanie sa nad problémami doby vo svetle viery;
- úcta k preblahoslavennej Panne Márií, k sv. Dominikovi, nášmu otcovi a k sv. Kataríne Sienskej;
- pravidlené duchovné cvičenia.
(podľa Reguly Bratstiev laikov sv. Dominika, čl. 10)
Chcete nás navštíviť?
Záujemcovia o členstvo v Bratstvách laikov sv. Dominika sa môžu obrátiť priamo na najbližšie miestne bratstvo. Po určitej dobe zoznamovania (postulát) môžu byť prijatí a behom skúšobného obdobia (noviciát) sa hlbšie zoznamujú s Rádom a jeho spiritualitou. Po skončení noviciátu môžu zložiť sľub (profesiu) podľa Regule Bratstva laikov sv. Dominika (zvyčajne na tri roky) a následne ho obnoviť doživotným sľubom.
Formácia laických dominikánov
Cieľom dominikánskej formácie je vychovávať ľudí dospelých vo viere, ktorí by bolí schopní prijať, prežívať a hlásať Božie slovo. Formácia je duchovná, intelektuálna a osobná príprava, ktorú Cirkev ponúka tým mužom a ženám, ktorých povolal Boh k určitému poslaniu.
V spolupráci so všetkými vetvami dominikánskej rodiny má formácia viesť k plnosti života, aby každý laický dominikán bol schopný vlastným spôsobom slúžiť poslaniu rehole (LCO 141): hlásaním Božieho slova a starostlivosťou o spásu duší (vlastným posväcovaním a službou na spásu duší) [Stanovy bratstva laikov čl. 12, LCO 1].
Každý dominikán musí byť schopný hlásať Božie slovo. Týmto hlásaním sa uskutočňuje prorocký úrad, ktorý prijal vo sviatosti krstu a posilnil ho sviatosťou birmovania.
Formácia prebieha v troch etapách:
- formácia uchádzačov (postulátna)
- noviciátna formácia
- stála formácia členov
1 . Kandidatúra (postulát) je obdobie najmenej troch mesiacov pred obliečkou, v ktorom sa záujemca o vstup do rehole rámcovo zoznamuje s rehoľou a so životom miestneho bratstva. Okrem toho je to čas, kedy sa kandidát snaží rozoznať Božie volanie a odpovedá naň obrátením srdca a tesnejším primknutím sa ku Kristovi.
Postulátna formácia má nasledovné priority:
- oboznámenie sa s rehoľou Kazateľov a s jej poslaním
- objavovanie vlastnej identity v Kristovi a spoznávanie Božieho povolania
- poslanie laikov v Cirkvi a v reholi Kazateľov a v Dominikánskej rodine
Prijímanie kandidátov
Uchádzač je prijatý na skúšobnú dobu predstaveným MB za prítomnosti zástupcu magistra rehole, ktorým je rehoľný asistent, obradom podľa smerníc BL.
2. Noviciátna formácia začína po prijatí kandidáta do Bratstva sv. Dominika obliečkou. Trvá 12 – 18 mesiacov a končí zložením profesie. Toto obdobie je veľkou príležitosťou pre novica jednak skúmať pravosť Božieho volania pre tento spôsob duchovného života, jednak serióznym štúdiom spoznávať dominikánsku spiritualitu.
Noviciátna formácia má nasledovné priority:
- formovanie vlastného života podľa evanjelia
- hlbšie poznávanie pilierov dominikánskej spirituality
- učenie sa spoločnému životu v MB rozvíjaním vzájomných vzťahov medzi členmi dominikánskeho laikátu
- oboznamovanie sa s duchovnou tradíciou rehole a jej dejinami
- dozrievanie k zodpovednému prijatiu záväzkov vyplývajúcich z profesie
3. Stála formácia začína po zložení profesie a trvá prakticky po celý život. Má napomáhať laickému dominikánovi alebo laickému kazateľovi neustále sa zdokonaľovať a uschopňovať pre službu slova, ku ktorej je povolaný.
Stála formácia má nasledovné priority:
- nasledovanie Krista podľa príkladu sv. Dominika
- prehlbovanie dominikánskeho duchovného života
- aktívna účasť na poslaní rehole
- hľadanie vlastných foriem kázania
Zdroje: www.op.org, swieccy.dominiekanie.pl
Laickí dominikáni v histórii rehole kazateľov
22. decembra 1216 pápež Honorius III. schválil rehoľu a spôsob života prvých spoločníkov sv. Dominika. V roku 1217 ďalšie privilégium Honoria III. potvrdilo všetky výsady predchádzajúceho privilégia a komunitu bratov už nazýva kazateľmi, čím sa položil aj základ pre názov celého nového spoločenstva: Rehoľa kazateľov, Ordo praedicatorum – ľudovo dominikáni. Ako prvá obsahovala v názve svoju orientáciu na kazateľskú činnosť. Spojili sa v nej originálne staré tradície s novými potrebami a tendenciami rozvíjajúcich sa európskych spoločenstiev. To, čím sa pred tým v mníšskej tradícii tak opovrhovalo – poznanie sveta – sa Dominikovi stalo labora.
Už 69 rokov po schválení rehole magister rehole Munio de Zamora promulgoval Regulu kajúcich bratov a sestier sv. Dominika (Regula Fratrum et Sororum Ordinis of Paenitentia Beati Dominici). To signalizovalo zrod tretej vetvy rehole, ktorá v týchto rokoch slávi úctyhodný vek 723 rokov. Magister Munio de Zamora chcel zostaviť pravidlá života pre „kajúcich“ mužov a ženy, ktorí boli prepojení s kazateľmi. Preto ponúkol laikom, ktorí boli dovtedy nezávislí, prijať spôsob života pod jurisdikciou Rehole kazateľov tým, že zložili sľub poslušnosti magistrovi rehole.
Je zvlášť pozoruhodné všimnúť si, že už 69 rokov po založení rehole bola do nej včlenená laická vetva, hoci, z nariadenia pápeža, rehoľa dostala úlohu kázať vieru, čo bolo tradične monopolom klerikov. Paradoxom je, že laici boli včlenení do rehole klerikov, čo platí dodnes. Laici nie sú pridružení do rehole, ale skutočne sú do nej včlenení (GK Providence 2001). Laickí dominikáni nie sú viazaní na dikastérium laikov, ale rehoľníkov. (RBLSD)
Regula Munia de Zamoru vo svojej prvej kapitole položila za základ nasledovnú požiadavku pre prijatie do Rádu kajúcnikov sv. Dominika: „(Laici) musia byť naplnení maximálne horlivým, ohnivým zápalom, podľa svojho vlastného štýlu, pre pravdu katolíckej viery.“
Čo je vlastným štýlom, podľa ktorého majú laickí dominikáni ohlasovať evanjeliovú pravdu? To je veľmi aktuálna téma aj dnes. Na druhej strane, dostať sa pod jurisdikciu magistra rehole a cez neho byť včlenený do rehole, umožňuje laikom podieľať sa na poslaní rehole, ktorým je ohlasovanie viery.
V 15. storočí generálne kapituly v roku 1481 a 1484, t.j. 200 rokov po vydaní regule Munia de Zamoru, začali po prvýkrát používať názov „Tretí rád kajúcnikov sv. Dominika“. Historici nezistili dôvod pre túto zmenu, avšak od tohto času bolo meno kajúcnik vymenené za „terciár“.
Regula Munia de Zamoru bez podstatnejších zmien pretrvala až do 20. storočia. V roku 1923 magister Theissling promulgoval Regulu tretieho rádu sv. Dominika, aby ju dal do súladu s novým Kódexom kanonického práva z roku 1917.
Od roku 1930 sa postupne rozvinula kríza, ktorá poukazovala na potrebu revidovať regulu z 13. storočia. Bolo potrebné adaptovať Tretí sekulárny rád do pomerov 20. storočia. Príkladom je Igino Giordani, dominikánsky terciár, spoluzakladateľ fokolarínov, ktorý kritizoval podceňovanie laikov v Cirkvi. A tiež Aldo Moro, ktorý bol v roku 1940 prezidentom F.U.C.I. (Federácia talianskych vysokoškolákov) a ktorý zdôrazňoval, že je potrebné adaptovať Dominikánsky tretí rád do súčasnosti.
V roku 1953 fr. Yves Congar publikoval svoje majstrovské dielo Jalons pour une Théologie du Laicat, štúdiu, ktorá sa stala základným referenčným bodom pre dokumenty II. vatikánskeho koncilu o povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete. Yves Congar tiež pomohol laikom lepšie si uvedomiť svoju nenahraditeľnú úlohu a zodpovednosť pri napĺňaní poslania Cirkvi.
Nasledujúce generálne kapituly v Caleruege (1958) a v Bologni (1961) začali upozorňovať na nutnosť obnovenia reguly.
V rokoch 1962 – 1965 sa konal II. vatikánsky koncil, ktorý sa stal skutočnou „kultúrnou revolúciou“ pre laikov všeobecne, ale aj pre laickú vetvu rehole. Koncil ponúkol teologický základ a perspektívu aktívneho zaangažovania sa laikov na misii Cirkvi.
V roku 1969 promulgoval magister rehole Aniceto Fernandez Regulu laických bratstiev sv. Dominika, v ktorej boli už prítomné niektoré smerovania II. vatikánskeho koncilu v otázke života a poslania laikov.
V rokoch 1972 a 1978 schválila Svätá stolica novú regulu ad experimentum. Generálna kapitula v Quenzon City (1977) pripojila k nej niekoľko dodatkov. Svätá stolica schválila následne regulu na šesťročné obdobie.
Avšak schválenie reguly s veľkým počtom zmien sa veľmi neujalo, a tak sa na mnohých miestach stále používala stará regula.
V roku 1983 generálna kapitula v Ríme požiadala magistra rehole, aby zvolal medzinárodný kongres laických dominikánov, na ktorom by laici študovali ako adaptovať a obnoviť Regulu laických bratstiev sv. Dominika.
Kongres sa uskutočnil v roku 1985 v Montreali. Cieľom kongresu bolo spoločne navrhnúť a schváliť základné prvky novej Reguly laických bratstiev sv. Dominika. Bolo treba vziať do úvahy rozdiel medzi regulou a smernicami. (Regula je základným zákonom pre všetky bratstvá, smernice upravujú pravidlá pre regionálne celky.) Na kongrese sa zúčastnilo 56 zástupcov z 25-tich krajín. Oficiálnymi jazykmi boli angličtina, francúzština, španielčina a taliančina. Za prípravu kongresu bol zodpovedný fr. Bernard Olivier, generálny promótor pre dominikánskych laikov.
Tento kongres bol rozhodujúcim momentom v dlhej histórii laických dominikánov. Bol to prvý kongres laickej vetvy rehole, organizovaný na svetovej úrovni. Zúčastnili sa na ňom zástupcovia z každého kontinentu. A najdôležitejšie bolo, že laickí dominikáni sa po prvýkrát aktívne zúčastnili na ustanovení svojej vlastnej reguly života. Len laici hlasovali za to, čo bolo náčrtom základných elementov reguly. Magister rehole Damian Byrne, ktorý sa zúčastnil na celom kongrese, hral rozhodujúcu úlohu v presadení, aby laici vzali do rúk návrh novej reguly. A tak bola nová regula promulgovaná magistrom rehole 700 rokov po prvej regule Munia de Zamoru.