História Konventu

Prví bratia dominikáni z územia dnešného Maďarska do Košíc prišli najpravdepodobnejšie ešte pred vpádom Tatárov do Uhorska v roku 1241. Následne si v gotickom slohu postavili kláštor a Kostol nanebovzatia Panny Márie, dnes najstarší v Košiciach. Potom vznikli kostoly a kláštory aj v iných častiach Slovenska (napr. v Banskej Štiavnici, v Gelnici, v Trnave, v Komárne…) V Košiciach sa udomácnila príprava (štúdium) bratov na ich pôsobenie predovšetkým medzi východnými Slovanmi.

Sľubný rozvoj činnosti dominikánov na dnešnom území Slovenska prerušila morová nákaza, ktorá zasiahla takmer celé Uhorsko. Po morovom pustošení však nasledoval nový rozvoj a obnova rehoľného života aj v Košiciach.

Prienik a rozvoj reformácie v Uhorsku spôsobil úpadok a zánik väčšiny dominikánskych kláštorov na území dnešného Slovenska.

Počas náboženských nepokojov v Košiciach rozvášnený dav napadol a poškodil miestny dominikánsky kláštor.

13. apríla mohutný požiar zničil dve tretiny Košíc vrátane dominikánskeho kostola a kláštora. Kostol sa stal nefunkčným a bratia dominikáni odišli zväčša do kláštora v Trnave. Dominikáni totiž nenašli v protestantskom meste peniaze na obnovu zničeného kostola a kláštora, ktorý bol následne premenený na sklad.

16. decembra cisár Leopold I. vydal listinu, na základe ktorej sa môžu bratia dominikáni vrátiť do Košíc. Prví bratia sa do Košíc vrátili v roku 1698.

Ukončila sa postupná obnova a prestavba dominikánskeho kostola v barokovom slohu.

Ukončila sa novostavba kláštorného komplexu, ktorí postavili na ruinách starého kláštora.

V čase reformy cisára Jozefa II. (1780–1790) kláštor v Košiciach nebol zrušený, ale mal značne obmedzenú činnosť. Napríklad bolo zakázané prijímať nových kandidátov.

V revolučných rokoch košický kláštor a kostol dominikánov slúžili ako sklad potravín pre vojsko.

Po vzniku Československa prešla správa bratov dominikánov z provincie uhorskej pod provinciu českú, ktorá bola obnovená 14. septembra 1905.

2. novembra maďarské vojská obsadili Košice. Niektorí bratia odišli do Trenčína, kde im nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko v roku 1939 pridelil kaplnku sv. Anny.

V noci zo 14. na 15. apríla komunistická moc násilne ukončila činnosť väčšiny mužských reholí vo vtedajšom Československu, vrátane dominikánov v Košiciach. Niektorí bratia sa dostali do väzenia. Z chodieb košického konventu bolo skonfiškovaných asi 30 obrazov, ktoré štát dodnes nevrátil.

Budova košického kláštora slúžila rôznym majiteľom. Najskôr v nej bol internát pre asi dvesto učňov stavebného závodu v Košiciach, neskôr slúžila ako ľudová škola umenia. Kultúrne centrum Veritas získala armáda a využívala ho ako kino.

1. januára dominikáni prevzali späť do svojej správy Kostol nanebovzatia Panny Márie v Košiciach a 12. júla prevzali späť do svojho užívania aj košický kláštor.

Život dominikánov na Slovensku sa pomaly, ale isto začal rozbehávať a dostávať do koľají, ktoré tu zanechali bratia dominikáni ešte pred rokom 1950.

15. septembra bola vyhlásená Slovenská viceprovincia Ružencovej Panny Márie. Viceprovinciálom sa stal brat Rajmund Klepanec.

15. novembra bola slovenská viceprovincia povýšená na Slovenskú provinciu Ružencovej Panny Márie. Slávnostné vyhlásenie slovenskej provincie sa uskutočnilo 16. decembra 2001 v Bratislave na Kalvárii. Prvým provinciálom sa stal brat Konštanc Adam.

V lete začala rozsiahla rekonštrukcia pamiatkovo chráneného objektu dominikánskeho kláštora. Bratia dominikáni opäť opustili svoje pôvodné priestory – prvýkrát v histórii dobrovoľne – a na tri roky sa usadili v niekdajšom dome dominikánskych mníšok na Sládkovičovej ulici (v blízkosti cintorína Rozália).

9. októbra obnovené priestory dominikánskeho kláštora požehnal košický arcibiskup Bernard Bober. Začala sa tak písať ďalšia zaujímavá história v pôsobení dominikánov v Košiciach.