Biblický text: Múd 2,12–3,9

Modlitba:

Bože, vo svojej nevyspytateľnej prozreteľnosti dávaš Cirkvi účasť na utrpení tvojho Syna; prosíme ťa, posilňuj svojich veriacich, prenasledovaných pre tvoje meno, duchom trpezlivosti a lásky, aby boli živým dôkazom pravdivosti tvojich prisľúbení. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Blahoslavenstvo prenasledovaných uzatvára u svätého Matúša sériu blahoslavenstiev, ako to mimochodom naznačuje jeho umiestnenie a opakovanie prísľubu nebeského kráľovstva z prvého blahoslavenstva. Exegéti[1] to nazývajú inklúziou (rámcom): prísľub daný na začiatku a na konci série sa týka všetkých blahoslavenstiev ako celku.  Avšak náš evanjelista to rozvinie ďalším textom: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami“ (Mt 5,11-12).

Radostná zvesť pre prenasledovaných

Tento úryvok nám ukazuje, v akom životnom kontexte boli spísané blahoslavenstvá i Evanjelium ako celok: neboli ohlasované a ani napísané v pokojnej atmosfére vyučovania, ktoré malo úspech a uznanie, ale v konfrontácii a v boji, ktoré proti evanjeliovej zvesti viedli jej protivníci, neváhajúc chopiť sa akéhokoľvek násilia. Židia prenasledovali Ježiša a jeho prívržencov, a vyhadzovali ich zo synagóg, čo vyvrcholilo Ježišovým odsúdením a smrťou. Nasledovalo prenasledovanie apoštolov a učeníkov, vrátane Štefanovej a Jakubovej popravy, ako nám o tom rozprávajú Skutky apoštolov, a Šaulovho prenasledovania kresťanov. Po jeho obrátení spolu s jeho misijnými cestami prenasledovanie prekročí hranice Palestíny, a rozšíri sa do rímskeho sveta. Prenasledovanie, najskôr zo strany Židov, a potom i pohanov, nakoniec vyvrcholí v prvom veľkom prenasledovaní, ktoré rozpútal cisár Nero.

Taká je teda situácia prvých kresťanov, na ktorých sa obracajú evanjeliá: verbálne a fyzické prenasledovanie, urážanie, osočovanie, lži, odsudzovanie, kameňovanie atď. V evanjeliových rozprávaniach sa dokonca dá rozoznať náznak rôznych etáp tohoto prenasledovania: paralelný Lukášov text (6,22-23) naznačuje vylúčenie kresťanov zo synagóg, a teda prenasledovanie zo strany Židov, kým kontext svätého Matúša je omnoho širší a týka sa všeobecného náboženského prenasledovania, ktoré zakúšajú Ježišovi učeníci.[2] Táto skúsenosť, ktorú prežívali prví kresťania, len potvrdila a posilnila Ježišove slová, ktoré kedysi priamo vravel medzi Židmi, keď kázal.

Pri čítaní Nového zákona je potrebné si uvedomiť tento kontext. Tak totiž lepšie pochopíme strohý, drsný až bezohľadný charakter mnohých evanjeliových výrokov. Podobajú sa textom z obdobia vojny, ktoré sa tiež zdajú byť tvrdé, ak nie priam prehnané tým, ktorí ich čítajú v čase mieru, a nepokúsia sa vžiť do situácie, v ktorej boli napísané. Pravdu má však Evanjelium, nie my, ktorí by sme v ňom radi videli omnoho miernejšiu a príjemnejšiu náuku. Svojimi hrotmi a kostrbatosťou evanjeliové posolstvo, ono slovo o prenasledovaných, otriasa našou nechuťou reagovať, a zjavuje nám, že v skutočnosti náš život je tiež obdobím útrap a boja proti zlu. Bráni nám, aby sme sa oddávali zjednodušovaniu, a nezaspali v iluzórnom pokoji, ale aby sme sa usilovali o mnoho vznešenejšiu radosť a pokoj, ktoré nám sľubujú blahoslavenstvá.

Evanjelium prenasledovaných. Mohli by sme sa preto nazdávať, že dušu kresťana v tej dobe ovládal strach, obava a každodenný nepokoj, ako je to koniec-koncov v prípade prenasledovaných a utláčaných v každej dobe. Text nášho blahoslavenstva nám ukazuje, že to nie je celkom tak; práve naopak: korunovaním tohto kresťanského zápasu je čistá, ba priam jasajúca radosť, ktorá dokonca vyviera z utrpenia spôsobeného prenasledovaním. Práve vo svetle tejto náročnej, ale i radostnej skúsenosti, ktorú nanovo môže zakúsiť každý kresťan, sa musíme snažiť pochopiť Evanjelium a obzvlášť blahoslavenstvá.

Prenasledovaní proroci

Téma prenasledovania sa netýka len Nového zákona, ani sa neobmedzuje iba na búrlivú dobu počiatkov kresťanstva, ale má korene v Starom zákone, ako to naznačuje naše blahoslavenstvo, keď pripomína neustále prenasledovanie prorokov.

Ak chceme výrazu „prenasledovanie“ prisúdiť trochu širší význam než len fyzické a morálne týranie, môžeme povedať, že celé dejiny vyvoleného národa boli poznačené prenasledovaním a násilným odporom, počnúc egyptským otroctvom, potom v čase sudcov nepriateľstvom a občas aj útlakom zo strany palestínskych národov, babylonským zajatím, dejinami Machabejcov až po rímsku nadvládu. Takmer všetky veľké starozákonné postavy kvôli svojej vernosti Bohu zakúsili odpor: Jozefa predali jeho vlastní bratia a osočila ho Putifarova manželka (Gn 37n.), Mojžiš viackrát čelil prejavom nespokojnosti zo strany ľudu, dokonca i tých najbližších (Ex 2,14; 5,21; Nm 12,1…), Dávida prenasledoval Saul, potom vlastný syn Absolón (1Sam 19-24; 2Sam 15n.), ale evanjeliovú podobu má až prenasledovanie prorokov. Pre svoje odvážne zvestovanie Božieho slova čelil Jeremiáš perzekúcii a riskoval smrť. Evanjeliá dokonca prevezmú niektoré prorokove výroky a aplikujú ich na Ježišovo umučenie: „bol som ako krotký baránok, vedený na zabitie; ani som nevedel, že stroja proti mne úklady: „Zmárnime strom v jeho miazge, vykoreňme ho zo zeme živých, nech sa viac ani nespomenie jeho meno!“ (Jer 11,19; tiež kapitoly 26; 37 a 38). Téma sa znovu objavuje v tzv. Štvrtom speve Pánovho služobníka s vysvetlením, ktoré vrhá svetlo na celé vykupiteľské dielo: „Opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili…, bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti…, ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, a neotvoril ústa…, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný…, ani podvod nemal v ústach“ (Iz 53). Kniha Múdrosti v jednom texte, ktorý taktiež inšpiroval pašiové rozprávanie, vyjadruje motív prenasledovania – bezbožní nenávidia spravodlivého a prenasledujú ho, lebo je im živou výčitkou: „Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu, už aj pohľad naňho je nám na ťarchu… Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho… Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnosť. Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu…“ (Múd 2,12-20). Kniha Daniel vyjadruje eschatologický charakter prenasledovania (Dan 7,25n.). Túto perspektívu potom prevezme Apokalypsa.

Starozákonní proroci sú takto pre Ježišových učeníkov vzormi a svedkami údelu, ktorý nevyhnutne postihne tých, ktorí chcú byť verní Božiemu slovu. Sú pre nich akoby spolubojovníkmi a predstavujú tradíciu, ktorá ich vedie a podporuje v ich boji.

Prenasledovanie Ježiša a jeho učeníkov

Nový zákon chápe Ježišovo utrpenie ako zavŕšenie dlhého sledu utrpenia prenasledovaných prorokov. Podobenstvo o vraždiacich vinohradníkoch kladie Ježiša, teda dediča a syna majiteľa vinice, do jednej línie všetkých prenasledovaných Božích poslov, pretože zvestovali Božie slovo. Toto podobenstvo ukazuje, ako Židia jeho smrťou dovŕšili mieru svojich hriechov. Zmysel podobenstva bol napokon dostatočne zrejmý, aby veľkňazi a farizeji pochopili, že Ježiš v ňom mieri na nich (Mt 21,33-46). Takto sa potvrdzuje oprávnenosť Ježišovej výčitky farizejom: „ste synmi tých, čo zabíjali prorokov. Vy už dovŕšte mieru svojich otcov!“ (Mt 23,31-32).

Nasledujúc svojho Majstra učeníci taktiež spoznajú, čo je prenasledovanie: „Žiak nie je nad učiteľa… Keď pána domu nazvali Belzebulom, o čo skôr jeho domácich?!“ (Mt 10,24-25). Svätý Pavol Solúnčanom naznačí hlboké prepojenie, ktoré jestvuje medzi prenasledovaním prorokov, ktoré vyvrcholilo v Ježišovi, prenasledovaním prvých kresťanov v Palestíne zo strany Židov a prenasledovaním, ktoré Solúnčania zakúšajú zo strany svojich spoluobčanov v Grécku: „Veď vy, bratia, napodobňujete Božie cirkvi, čo sú v Judei v Kristovi Ježišovi, lebo aj vy ste od svojich súkmeňovcov vytrpeli to isté, čo oni od Židov. Oni zabili Pána Ježiša aj prorokov a nás prenasledovali (…); a tak stále napĺňajú mieru svojich hriechov. Ale už sa im až na pokraj priblížil Boží hnev“ (1Sol 2,14-16).

V rámci iných protivenstiev, ktoré zakúšajú veriaci, hodí sa spomenúť špeciálny charakter prenasledovania, lebo spôsobuje utrpenie, ktoré má svoj pôvod v samotnej evanjeliovej pravde: učeník je napádaný, nazývaný klamárom a zaobchádza sa s ním zle práve preto, že ohlasuje evanjelium a chce ho žiť, a tak nasledovať svojho Majstra. Prenasledovanie mieri priamo na vieru a priľnutie k evanjeliu. Učeníkov v ich horlivom priľnutí ku Kristovi môže zmiasť, keď vidia, že Slovo najskôr s násilím odmieta vyvolený Boží ľud a potom i pohania, ku ktorým smerovalo apoštolské ohlasovanie neskôr. Zdá sa, že prenasledovanie znovu nastoľuje nezdar Pašií, a mohlo by zmiasť aj tých najodvážnejších, ale Ježiš na to upozornil svojich učeníkov a prisľúbil im pomoc Ducha Svätého: „Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10,17-20).

Nespravodlivosť prenasledovania nepochybne vzbudzuje Boží hnev, ale ten je trpezlivý, a čaká na koniec časov, kedy sa naplní miera hriechu i počet vyvolených: „videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: „Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?“ Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte krátky čas odpočívali, kým sa nenaplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú byť zabití ako oni“ (Zjv 6,9-11). Treba totiž, aby sa zavŕšila táto tajuplná hra spravodlivosti a milosrdenstva, ktorá sa splieta vôkol Pánovho utrpenia a opakuje v živote jeho učeníkov naprieč celými dejinami Cirkvi. I keď si Ježišovi prenasledovatelia mohli uvedomovať a niesť zodpovednosť za neprávosť, ktorú na ňom páchali, vôbec si neuvedomovali nesmierne dimenzie drámy, do ktorej sa zaangažovali. Ako vraví sv. Pavol:  „keby ju (=tajomnú Božiu múdrosť) boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“ (1Kor 2,8).

 

[1]Znalci v biblických vedách, ktorí na základe podrobnej analýzy podávajú odborný výklad biblických textov.

[2]Dupont, J.: Les Béatitudes, zv. III, Paríž, 1973, s. 329n.