Biblický text: Mt 26-28

Modlitba:

Všemohúci a večný Bože,

ty si dal ľudstvu vzor poníženosti v našom Spasiteľovi,
keď sa z tvojej vôle stal človekom a zomrel na kríži; *

láskavo nám pomáhaj,

aby sme nasledovali jeho príklad v utrpení, —
a tak mali účasť na jeho zmŕtvychvstaní.

Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje

v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.

 Na Kvetnú nedeľu tohto roku zaznejú pašie podľa Matúšovho evanjelia (Mt 26-27), na Bielu sobotu sa radostná zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní taktiež ohlási Matúšovými slovami (Mt 28,1-10), na Veľkonočný pondelok sa stretneme s evanjeliovým textom, ktorý sa nachádza iba u Matúša (28,8-15) a na Nanebovystúpenie Pána sa liturgia svätej omše zameria na záver Matúšovho evanjelia (28,16-20). Aspoň zbežne si preto priblížme túto trojicu kapitol, čím zakončíme našu spoločnú púť jednotlivými celkami literárnej architektúry Matúšovho evanjelia, s ktorou sme sa oboznámili pred štyrmi rokmi (Formačná téma 4/2020).

Taliansky biblista Gaston Boscolo prirovnáva Matúšovo evanjelium k fasáde antického chrámu, ktorého priečelie pozostáva zo základne, stĺpov, architrávu (trámu, ktorý leží vodorovne na stĺpoch a prenáša tak tlak bremena na hlavice stĺpov a do základov) a tympanónu (trojuholníkový štít priečelia antických chrámov). Boscolo teda prirovnáva rozprávanie o Ježišovom detstve k základni, na ktorej stojí celé evanjelium. Päť Ježišových rečí k stĺpom, ktoré nesú váhu stavby a vytvárajú aj určitý estetický dojem. Rozprávania medzi jednotlivými rečami vytvárajú „voľný“ priestor, ktorým možno vstupovať do tajomstva Ježiša Krista. Architráv tvorí pašiové rozprávanie o Ježišovom umučení a smrti. Tympanónom je zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Poďme sa teda spoločne pozrieť na architráv a tympanón, ktoré završujú obdivuhodnú výstavbu Matúšovho evanjelia.

Matúš začína pašiové rozprávanie vlastným úvodom, ktorý nemá paralelu v ostatných evanjeliách: „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: „Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali.“ (Mt 26,1-2) Prvá časť tohto úvodu – slová „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči,“ sa nevzťahujú iba na Ježišovu eschatologickú reč (Mt 24-25), ale na všetkých päť rečí (Mt 5-7; 10; 13; 18 a 24-25), ktoré obsahuje Matúšovo evanjelium. V podstate nám tento verš naznačuje, že Ježiš povedal všetko, čo mal povedať. Zároveň nám tieto slová naznačujú, že začína nový samostatný celok v rámci štruktúry Matúšovho evanjelia, v ktorom Ježiš bude kázať predovšetkým svojím správaním a svoje učenie spečatí svojou krvou.

Tento nový celok sa uvádza Ježišovým proroctvom: „o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali.“ V Matúšovom evanjeliu je to už štvrté proroctvo o Ježišovom utrpení. Dôležité slová v tomto proroctve sú „bude vydaný“, ktoré budú mať svoje dozvuky v pašiovom virvare.

Kým Ježiš vyslovuje toto proroctvo, evanjelista nás necháva nazrieť na nádvorie veľkňazovho paláca, kde sa prítomní uznesú, že Ježiša treba zabiť (26,3-5), čím učinia prvý krok, aby sa toto Ježišovo proroctvo naplnilo.

K pôsobeniu prorokov patria rôzne symbolické úkony, ktorými proroci naznačovali budúce udalosti. Takýmto prorockým úkonom je aj pomazanie v Betánii, keď neznáma žena vyleje na Ježišovu hlavu množstvo vzácneho oleja, prítomným sa to nepáči; Ježiš vtedy podotkne, „urobila to na môj pohreb“ (26,12). Za týmto prorockým symbolickým úkonom však môžeme vidieť aj niečo viac: Mesiáš v preklade znamená Pomazaný. V Starom zákone bývali pri uvedení do svojej služby pomazaní králi, kňazi a niekedy aj proroci. S narážkami na Ježiša kráľa, proroka i kňaza sa stretneme počas pašiového diania. Zatiaľ sme sa stretli iba s Ježišom – prorokom (v. 2 a 12).

Kým Ježiš vysvetľuje tento prorocký symbolický akt – pomazanie na svoj pohreb, Judáš prichádza za veľradou so svojou ponukou zradiť Ježiša. Zdá sa, že tieto udalosti akoby boli koncentricky (sústredne) usporiadané vôkol seba. Graficky si to môžeme znázorniť nasledovne:

A: rozhodnutie veľrady Ježiša zabiť

B: prorocký symbolický úkon – pomazanie v Betánii

A‘: rozhodnutie Judáša Ježiša zradiť, čím sa pridáva k tým, ktorí ho chcú zabiť.

Nápadný je kontrast medzi Judášom a neznámou ženou, ktorá vyliala množstvo drahého oleja na Ježišovu hlavu. Táto žena takpovediac dáva to najvzácnejšie, čo má. Nešetrí. Nezištne obetuje Ježišovi všetok vzácny olej, kým Judáš prichádza za veľradou s veľmi zištnou otázkou: „čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ (26,15) Všimnúť si môžeme opäť slovíčko „vydám“, ktoré je ozvenou Ježišovho proroctva na začiatku pašiového príbehu (26,2).

Počas poslednej večere sa stretneme s Ježišovými ďalšími prorockými črtami: najskôr predpovedá Judášovu zradu, potom nasleduje ustanovenie Eucharistie, ktoré taktiež môžeme v určitom zmysle chápať ako prorocký symbolický čin, ktorým Ježiš anticipuje (uskutočňuje vopred) svoju obetu na kríži, keď svoju krv vyleje „za všetkých na odpustenie hriechov“ (26, 27). Cestou na Olivovú horu Ježiš predpovedá, že ho všetci opustia, ba Peter ho i zaprie… Medzi tieto dve negatívne predpovede je vsunuté jedno pozitívne proroctvo: „keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley“ (26, 32).

V Getsemani, kde Ježiš prežíva svoj krvopotný zápas so smrteľnou úzkosťou, sa zrazu objaví Judáš s ozbrojenou tlupou. Zrada je dokonaná a Ježišovo proroctvo o zrade a úteku učeníkov naplnené, ako to na záver tejto scény evanjelista smutne konštatuje: „Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov. Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa…“ (26,56). Matúš vo svojom pašiovom rozprávaní viackrát odkazuje na starozákonné proroctvá. Niekedy výslovne, inokedy len v náznakoch a alúziách (narážkach na nepriamy odkaz). Najmä odkazuje na Žalm 22, prorokov Jeremiáša, Izaiáša a Zachariáša.

V nasledujúcej časti sa zoči-voči stretnú dvaja veľkňazi (Kajfáš a Ježiš). Kajfáš je úradný veľkňaz, Ježiš je pravý veľkňaz ochotný obetovať seba samého. V tejto časti pašiového príbehu Ježiš odkrýva svoju identitu Mesiáša. Keď ho veľrada odsúdila na smrť, „potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali a hovorili: „Prorokuj nám, Mesiáš, hádaj, kto ťa udrel!“ (26,67-68)  Krutá irónia: kým sluhovia zosmiešňujú Ježiša ako proroka, naplní sa ďalšie Ježišovo proroctvo (že ho Peter zaprie) priamo za dverami…

„Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť. Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi“ (27,1-2). Dosiaľ sme si mohli všimnúť, že Judáš „vydal“ Ježiša veľrade, a teraz veľrada „vydala“ Ježiša Pilátovi. Chýba posledné ohnivko v reťazi: Pilát „vydá“ Ježiša katom. Kým 26. kapitole dominovala postava Ježiša – proroka, 27. kapitole dominuje téma Ježiša – židovského kráľa: Pilát začína svoje vypočúvanie otázkou „Si židovský kráľ?“ (27,11).

Skôr, než sa Pilát zhostí svojej úlohy, Matúš rozpovie smutný Judášov koniec. Je to príbeh, ktorý spomína iba Matúš, a vidí v ňom naplnenie starozákonných proroctiev Jeremiáša a Zachariáša. Tejto časti pašiového príbehu popri téme „židovského kráľa“ silno rezonuje aj téma Ježišovej nevinnosti. Najskôr je to Judáš, kto pochopí, že „zradil nevinnú krv“ (27,4). Potom je to Pilátova manželka, kto hovorí o Ježišovi ako spravodlivom, a svojmu manželovi odkáže: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ (27, 19) Sen Pilátovej ženy spomína iba Matúš.

Aj Pilát počas výsluchu prichádza k presvedčeniu o Ježišovej nevine. Najskôr sa snaží Ježiša zachrániť tým, že dá zástupu na výber: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. (27,17-18)

Meno Barabáš v preklade znamená „Syn otca“. Podobne, ako v scéne o vypočúvaní pred veľkňazom stáli zoči-voči sebe dvaja veľkňazi, aj teraz sú proti sebe postavení dvaja synovia Otca: Barabáš – Syn otca a Ježiš – pravý Syn nebeského Otca (4,17; 17,5). Navyše Barabáš a Ježiš predstavujú dve koncepcie: Barabáš je burič a vzbúrenec a bojuje za židovskú vec ohňom a mečom. Ježiš je Boží Syn a „bojuje“ za vec svojho Otca plnením Božej vôle. Irónia pašiového príbehu je aj v tom, že Pilát pod tlakom prepustí skutočného zločinca na slobodu, kým nevinného človeka nechá popraviť ako zločinca prvej kategórie. I keď Pilát rozpoznáva Ježišovu nevinu, nakoniec podľahne tlaku a vydá Ježiša katom, no zároveň sa chce zbaviť viny, preto „vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!“ (27,24)

Trpká irónia pokračuje: kým zradca Judáš, a Pilát s manželkou, ktorí boli pohania, spoznávajú Ježišovu nevinu a cítia nevoľnosť z toho, že sa má preliať nevinná krv, členovia veľrady, teda tí, čo mali prví rozpoznať Ježišovu nevinu, trvajú na Ježišovej vine a smrti a sfanatizujú celý dav, ktorý volá: „Jeho krv na nás a naše deti!“ (27,25) Opäť sú to slová, ktoré nachádzame iba u Matúša. Všetky tieto zmienky na Ježišovu nevinnú krv Matúš vkladá do svojho evanjelia zámerne a treba ich chápať v súvislosti s tým, čo Ježiš vyslovil pri poslednej večeri nad kalichom: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ (26,28)

Pilát teda „prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali“ (27,26). Opäť je tu slovo „vydal“, a opäť sa splnilo Ježišovo proroctvo z Mt 26,2. Vojaci si krátia čas výsmechom z Ježiša: Ježiša „odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ (27,28-29) Tento výsmech nápadne pripomína intronizačnú ceremóniu (uvedenie kráľa na jeho trón). Pomazanie (v Betánii), šarlátový plášť, odovzdanie žezla a koruny patrilo k intronizačným praktikám. Ježiš je korunovaný ako židovský kráľ. Hoci to vojaci robia zo žartu, v skutočnosti nevedomky korunujú pravého židovského kráľa. Ježiš je skutočný židovský kráľ, ako o tom svedčí aj nápis na kríži: „Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny: „Toto je Ježiš, židovský kráľ!“ (27,37) Pilát dal tento nápis zhotoviť, aby potupil Židov; no v konečnom dôsledku nápis hlásal len číru pravdu, a s trpkosťou odhaľoval Ježišovu skutočnú identitu…

Ukrižovanie a Ježišova smrť na kríži obsahujú mnoho alúzií najmä na Žalm 22. Opäť tu teda rezonuje naplnenie starozákonných proroctiev. Pri kríži nechýba zástup vysmievačov, ktorí vravia: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: »Som Boží Syn«“ (27,40-43). Tieto posmešné provokácie majú svoj náprotivok v stotníkovom vyznaní po Ježišovej smrti: „Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ (27, 54)

Medzi tieto dva texty o Božom Synovstve (posmech okoloidúcich a vyznanie stotníka a stráže), ktoré sú očividne vo vzájomnom protiklade, Matúš kladie správu o Ježišovej smrti a udalostiach, ktoré jeho smrť sprevádzali: „chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“ (27,51-53)

V týchto záhadných slovách Matúš anticipuje Ježišovo vzkriesenie. Na prvý pohľad sa môže zdať, že títo zosnulí svätí vstali skôr než Ježiš, ale pri pozornom čítaní nám neuniknú slová: „a po jeho vzkriesení“. Ježiš je prvotina vzkriesenia (por. 1Kor 15,20.23; Kol 1,18) a platí to aj v Matúšovom evanjeliu. Zmienka o otvorených hroboch je alúziou na naplnenie slov proroka Ezechiela: „Toto hovorí Pán, Boh: „Hľa, ja pootváram vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj… I budete vedieť, že ja som Pán, keď vám pootváram hroby a povyvádzam vás z hrobov, ľud môj“ (37,12-13). Zemetrasenie má svoje miesto aj pri zmŕtvychvstaní: „na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň“ (28,1-2).

Zemetrasenie je už v Starom zákone často sprievodným javom Božej prítomnosti. Napríklad, keď Boh dáva prostredníctvom Mojžiša zákon na hore Sinaj, sprievodným javom tejto udalosti je práve zemetrasenie. Keď sa teda pri Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní objavuje zemetrasenie, je prejavom Božej prítomnosti. Boh je prítomný pri Ježišovi, keď zomiera, ba aj jeho zmŕtvychvstanie  sprevádza zemetrasenie, čo naznačuje, že keď Ježiš vstal z mŕtvych, bolo to z Božej moci. V konečnom dôsledku sa v Ježišovom vzkriesení prejavila plnosť Božej moci. Niet divu, veď mu je daná všetka moc na nebi a na zemi (28,18), moc, ktorá prislúcha jedine Bohu.

Medzi správu o Ježišovej smrti a správu o Ježišovom zmŕtvychvstaní Matúš opäť vloží text, ktorý nájdeme iba u neho: o stráži pri Ježišovom hrobe. Ježiš je nakoniec pochovaný ako kráľ – do nového hrobu, ktorý stráži stráž. Hoci stráž je tam zo strachu, aby Ježišovi učeníci neukradli Ježišovo mŕtve telo, v konečnom dôsledku je Ježišov hrob strážený sťa kráľovský hrob čestnou strážou. Opäť trochu irónie a reminiscencie na Ježiša – kráľa…

Mt 28 možno rozdeliť na tri časti. Prvé dve (28,1-10 a 11-15) sú diptychom (dielom zloženým z dvoch samostatných častí) o Ježišovom zmŕtvychvstaní, a sú vo vzájomnom protiklade. Obe spája Ježišov prázdny hrob. O prázdnom hrobe nepochybujú ani apoštoli, ani vojaci, ani členovia veľrady. Čo tieto dve časti od seba líši, je spôsob interpretácie tohto prázdneho hrobu. Prvá interpretácia je založená na svedectve žien, že Ježiš vstal z mŕtvych, druhá interpretácia je založená na falošnom svedectve podplatených vojakov. Mt 28,1-10 hovorí o tom, čo sa skutočne stalo, a 11-15 hovoria o falošnej interpretácii.

Slávnostným záverom Matúšovho evanjelia je, keď sa Ježiš zjavuje svojim učeníkom na vrchu podobne ako, keď predniesol svoju prvú kázeň na vrchu (Mt 5-7), a podobne ako, keď sa Boh zjavil Mojžišovi na hore Sinaj: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého, a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 16-20)

Tento slávnostný záver evanjelia tvorí prepojenie na úvod, kedy je Ježiš označený ako Boh s nami (1,23). Boh je s nami v každej okolnosti. V dobrom i v zlom. Zároveň je tento slávnostný záver otvoreným koncom: Ježišov príbeh má svoje pokračovanie v živote Cirkvi, ktorá sa v priebehu stáročí rozšírila do všetkých končín Zeme. Ježišov príbeh má svoje pokračovanie v živote každého z nás, a poslaním každého z nás je svedčiť, že vďaka Ježišovi je Boh neustále s nami…