Srdce, ktoré je milosrdné

 

Žiť podľa evanjelia znamená predovšetkým mať milosrdné srdce. Odstráňte to, čo evanjelium hovorí o milosrdenstve, a nezostane ani riadok. Práve evanjeliové milosrdenstvo môže zmeniť všetko vo vašich spoločenstvách, vašu modlitbu, spôsob, akým sa pozeráte na ľudí a svet, a vaše apoštolské aktivity. V našom modernom svete je to milosrdenstvo, ktoré vám nakoniec umožní priniesť tridsaťnásobnú, šesťdesiatnásobnú, stonásobnú úrodu.

 

Evanjeliové milosrdenstvo znamená súcit: “Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ (Rim 12,15) Neznamená to ľútostivosť, ani priechod emócií či precitlivelosť. Písmo často hovorí o útrobách milosrdenstva (napríklad v Zachariášovom chválospeve, Lk 1,78): plný význam slova naznačuje materinské lono. Súcitná láska nám umožňuje nosiť v sebe človeka v núdzi, ktorý sa stáva jedným s nami. Pristupujeme k nemu, akoby bol súčasťou nás samých, poháňaní inštinktom, ktorý vychádza z hĺbky nášho vnútra. V stávke je môj vlastný život! Či sám Ježiš netrpel veľkým súžením pred Lazárovým hrobom (porov. Jn 11,33), či nebol veľmi dojatý pri pohľade na sväté mesto: „Jeruzalem, Jeruzalem, … , koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste“ (Lk 13,34-35).

 

Evanjeliové milosrdenstvo znamená odpustenie: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 7,48). A to znamená viac než len odložiť minulosť; znamená to premeniť prítomnosť, aby sa začal nový život. Mení človeka, ktorému sa odpúšťa: „Tvoja viera ťa zachránila, choď v pokoji“ (Lk 7,50).

Milosrdenstvo je totiž predovšetkým činné. Vedomé si nešťastia a utrpenia ľudí, ich túžby po zlepšení; milosrdenstvo dáva, napĺňa, vedie k bezpečnejším cestám a vyvádza zo zla. Božia ruka pôsobiaca v dejinách vyvoleného národa – milosrdenstvo sa chápe ako oslobodenie.

V prvom rade oslobodenie z Egypta, pretože to sa považuje za akt milosrdenstva: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny …“ (Ex 3,7-8)

Oslobodenie od hriechu a vstup do nového sveta. Keď prišiel určený čas, „Otec milosrdenstva“ poslal svojho Syna, aby preukázal milosrdenstvo. Milosrdný človek „bez krásy, bez majestátu“ (ako každý z nás), Ježiš má právo spievať pieseň blahoslavenstiev a darovať život svetu, ktorý sa utápa v nešťastí. Božie milosrdenstvo je vždy aktívne. „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5,17). A táto práca je milosrdenstvo, pretože milosrdenstvo nie je len jednou z Božích vlastností, je to jedno z jeho mien.

Je milosrdenstvo naozaj živou silou v nás? Nezužuje sa príliš často na slovo povzbudenia, odpustenie a zabudnutie na minulú krivdu alebo na prchavý pocit trvajúci len pár dní? Alebo je to niečo viac, sila zakorenená hlboko v nás, hlboko pociťovaný nepokoj? Je to niečo, čo pramení z ľudského nešťastia, čo nás chytá, vyraďuje z našich bežných návykov, z nášho bežného spôsobu života, núti nás zmeniť naše spôsoby a chytá nás, vyraďuje z našich bežných návykov, z nášho bežného spôsobu života, núti nás zmeniť naše spôsoby a nedá nám v noci spať? Má milosrdenstvo neustále pred očami našu pálčivú otázku? Otázku podobnú zvolaniu svätého Dominika uprostred noci: „Môj Bože, moje milosrdenstvo, čo bude s úbohými hriešnikmi?“ A toto volanie znamená viac než len príhovor za tých, ktorí sú ďaleko od Boha. Je to aj prosba o svetlo a silu: „Čo mám robiť? Aké nové metódy musím použiť?“ Toto volanie po Božom milosrdenstve je neoddeliteľnou súčasťou života apoštola, ktorý chce na svojej strane preukazovať milosrdenstvo tým, ktorí to potrebujú.

 

Milosrdenstvo a budúcnosť sveta

 

Milosrdenstvo, ktoré musíme preukazovať svojim blížnym, sa nikdy nemení. Avšak spôsob, akým dnes môžeme pracovať v prospech ľudstva, mu dáva nový význam a otvára nové možnosti. Donedávna milosrdenstvo znamenalo najmä odpustenie toho, čo sa stalo v minulosti, pretože ľudia mohli len málo zmeniť súčasnú situáciu. V dnešnej dobe sa však veci zmenili. Veda a technológie posilnili naše ruky a umožnili nám siahnuť hlbšie do bohatstva zeme. Môžeme zmeniť chod dejín k lepšiemu alebo horšiemu, a to znamená, že evanjeliové milosrdenstvo musí byť v dnešnej dobe čoraz citlivejšie na to, ako sa spoločnosť vyvíja. Sily zla sú totiž stále prítomné uprostred nás; a hoci má ľudstvo v súčasnosti moc urobiť svet oveľa lepším miestom na život, sme tiež schopní svojou pýchou, egoizmom alebo ignoranciou zmrzačiť človeka, Boží obraz. Môžeme ho zredukovať na obyčajné ozubené koliesko vo veľkom stroji, bez rozumu, bez srdca. Ľudia môžu byť pošliapaní beztvarou masou a stratiť slobodu, ideály a autenticitu, v spoločnosti vymodelovanej ako mravenisko. Táto desivá perspektíva spojená s láskou a súcitom k ľudstvu by mala byť pre nás hnacím motorom.

Milosrdenstvo, ktoré je dnes potrebné, sa usiluje vykoreniť zlo a pracuje na budovaní lepšieho sveta v súlade s požiadavkami úplného evanjeliového posolstva, ktorého cieľom je dobro každého človeka a celej ľudskej rodiny pod Božou vládou. Je však toto milosrdenstvo skutočne súčasťou nášho života; je hlavným prameňom nášho rehoľného života? Moderný svet volá po tomto milosrdenstve. Je to neustála pulzujúca bolesť v našich srdciach? Prežívame pálčivý pocit nespokojnosti, úzkosť moderného apoštola, keď sa pokúša vdýchnuť rozvíjajúcemu sa svetu ducha, ktorý ho urobí úspešným, pretože jeho zdrojom je sám Boží Duch?

Všetci poznáme ľudí, mužov, ženy, kňazov, sestry, ktorí práve dostali skvelý nápad, začali nové hnutie alebo vymysleli nový spôsob, ako robiť veci. Sú takí plní svojho nového záujmu, že je nemožné, aby dlho hovorili o nejakej inej téme. Nevyhnutne sa vrátia k svojej vlastnej myšlienke, hnutiu alebo spôsobu konania. A sme si my, ktorí tvrdíme, že žijeme podľa evanjelia, rovnako živo vedomí stále prítomnej možnosti nešťastia vo svete? Pramení z tohto zdroja zápal, sila a dynamizmus nášho života? Toto je druh konštruktívneho milosrdenstva, ktoré by malo byť jadrom skutočnej tvorivosti vo svete, ktorý je poznačený hriechom a vždy otvorený utrpeniu a nešťastiu.

 

Milosrdenstvo mení naše životy

 

Ak v nás žije milosrdenstvo podľa evanjelia, premení naše životy a urobí ich skutočne tvorivými.

 

Obnoviť náš pohľad

 

Prinúti nás pozerať sa na veci novým spôsobom, pretože sme často slepí. Len srdce dokáže skutočne vidieť, pretože len srdce ide dostatočne ďaleko a hlboko. Evanjelium niekoľkokrát hovorí o tom, ako sa Ježiš pozeral na ľudí: „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (Mk 10,21). Musel mať zvláštny spôsob, ako sa pozerať hlboko do očí tým, ku ktorým hovoril.

Sme ešte stále schopní nechať sa niečím dojať? Videli sme toľko plačúcich detí, toľko chorých ľudí, toľko dlhých radov utečencov. Počuli sme toľko sirén sanitiek, volaní o pomoc a výstrelov z revolveru! Určite sa naša citlivosť postupne otupila tým, s čím sa stretávame na uliciach, v novinách a v televízii. Zvykli sme si na nešťastia iných ľudí a berieme ich ako samozrejmosť, takže aj naše samaritánske gestá sa stali rutinou.

V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi levíta, kňaz a Samaritán vidia ležať polomŕtveho zraneného, ale len Samaritán ide k nemu, pretože láska pre neho znamená viac ako akékoľvek iné okolnosti a pretože jeho srdce sa ľahko pohne. Kým ostatní idú na druhú stranu cesty, on prichádza bližšie, aby lepšie videl. Nie je práve toto, kde často padáme? Takmer nevedomky sa vyhýbame tomu, aby sme sa priblížili príliš blízko, aby sa to nedotklo nášho srdca. Ale jedno z tajomstiev skutočného milosrdenstva je priblížiť sa, aby sme lepšie videli.

Lepšie videnie nás približuje k ľuďom, ale malo by nám tiež pomôcť analyzovať fakty a situácie. Náš dnešný svet nie je svetom dobrého Samaritána a moderný človek sa ocitá v sieti vzťahov, motivácií a neznámych zdrojov. Musia byť odhalené, aby sme o nich vedeli všetko a mohli im reálne čeliť. Zámerne ich ignorovať, nevynaložiť žiadne vážne úsilie na ich štúdium, odmietnuť účasť na kurzoch zameraných na aktualizáciu v týchto záležitostiach, ignorovať výsledky ich výskumu a nevynaložiť žiadne úsilie na výskum vo svojej vlastnej oblasti, to všetko znamená zlyhať v živote podľa evanjelia a upadnúť do hriechu, ktorý má v rozvíjajúcom sa svete vážne dôsledky: hriechu anachronizmu alebo hriechu zanedbania.

 

Otvorenosť k zmenám

 

Milosrdenstvo nás vedie k tomu, aby sme veci videli lepšie; musí nás tiež urobiť otvorenými pre zmenu, pre zmenu v našom spôsobe konania, v našej angažovanosti, v tom, kde žijeme. Znamená to nové aktivity, nové apoštoláty. Byť schopný zmeny znamená byť živý. Odborníci nám hovoria, že od osemnásteho roku života sa začína spomaľovať schopnosť ľudského tela prispôsobovať sa zmenám. O čo väčší problém je to potom vo veku tridsať, štyridsať, päťdesiat a viac rokov! Táto nechuť k zmenám je nepretržitý proces, ktorý postupne ovplyvňuje všetky naše schopnosti.

Ak neplávame proti prúdu tohto postupného dusenia, už nie sme živí, už nie sme otvorení tvorivosti. Človek, ktorý nasleduje evanjelium, je vynaliezavý, pretože jeho srdce je vždy citlivé. V priebehu storočí Božia milosť neustále vychovávala v Cirkvi svätcov zasvätených dielu milosrdenstva, ktorí práve z tohto dôvodu zakladali skupiny, spoločenstvá či kongregácie. Práve takíto ľudia sa v dávnych dobách postavili tvárou v tvár miestnym potrebám a zakladali rytierske rády, rehoľné inštitúty, ktoré sa starali o mosty, nemocnice, školy, spoločnosti, ktoré sa starali o starých alebo postihnutých ľudí. Existujú však dnes ľudia, ktorí sú dostatočne uvedomelí, pripravení a nápadití, aby odpovedali na nové výzvy a zaoberali sa úplne inými potrebami rozvíjajúceho sa sveta, namiesto toho, aby pokračovali v práci, ktorá je dnes možno menej potrebná? Existujú ľudia, ktorí by sa starali o narkomanov, bývalých väzňov, ktorých nikto nechce, emigrantov? Existuje veľmi veľa ďalších ľudí, ktorí trpia na tele alebo na duši, a ktorých osud nepoznáme, pretože sa uspokojujeme s pokračovaním a opakovaním minulosti, a nie sme schopní vidieť dostatočne jasne.

Zamyslime sa nad tým, čo by mohlo byť piatym beda, ktoré spomína svätý Lukáš: „Beda vám, ktorí ste slepí, leniví a ľahostajní k biede druhých, už ste mŕtvi.“

 

 

(fr. Vincent de COUESNONGLE, OP: Sila evanjeliového milosrdenstva v dnešnom slove, 9. októbra 1975)

 

Kontemplácie ulice

Aby sme mohli kázať, musí nás uchvátiť dvojitá kontemplácia: kontemplácia ulice, ktorá nás uvádza do spoločenstva so stále aktuálnym pohľadom na Krista, „ktorý sa zľutoval nad zástupom” (Mt 14,14), a kontemplácia Ježiša v tajomstve jeho lásky. Ale vieme, ako prejsť od jedného pohľadu k druhému? Alebo skôr, vieme ako z tejto dvojitej kontemplácie urobiť jeden a ten istý pohľad?

 

(fr. Vincent de COUESNONGLE, OP: La dimensione contemplativa della nostra vita domenicana, 30. júna 1982)

 

Prítomnosť vo svete a kontemplácia ulice

 

Chcel by som tu hovoriť o „kontemplácii ulice“ a hovorím zámerne o kontemplácii ulice a nie o kontemplácii na ulici. Nejde len o to, aby sme sa bezcieľne prechádzali uprostred davu, ale aby sme si pozorne všímali všetko, čo nás obklopuje: ľudí, ich tváre, spôsob, akým kráčajú, ich ošúchané oblečenie či celkový vzhľad. Pouličná kontemplácia je schopnosť hľadať a tušiť to, čo sa na prvý pohľad nevidí: neúspech, utrpenie, ambície. Ide o to postupne zistiť, čo to všetko znamená v živote týchto mužov, žien a mladých ľudí, pre nich samých a v Božích očiach. Pouličná kontemplácia, ktorú možno praktizovať aj prostredníctvom novín, rozhlasu a televízie, vie tu a teraz si uvedomiť Kristov božský a ľudský súcitný pohľad, Krista, ktorý je najsúčasnejší z ľudí. S ľútosťou sa pozerá na davy, chorých a všetkých, ktorých premáha zlo, či už sú to peniaze, nespravodlivosť, nedisciplinovaná sexualita, neobmedzená moc alebo nenávisť.  Kto je v tomto zástupe Magdaléna, Zachej, mýtnici, kňaz a levita, ktorí idú z Jeruzalema do Jericha? Kto sú títo ľudia, ktorí volajú, aby počuli Ježiša, možno aj bez toho, aby si to uvedomovali?

Aby sme vedeli, na čo sa niekto pozerá, musíte sa mu pozrieť priamo do očí. Moje oči musia skúmať jeho oči a potom budem vedieť, kto to je, čo hľadá a čo vidí. A to platí aj pre náš život s Kristom. Predtým, ako vyjdeme na ulicu, musíme sa na Krista pozrieť so všetkou vierou, musíme ho počúvať a mlčať s ním. Potom na ulici objavíme mnohé veci, ktoré by nám inak unikli. Nemôže existovať kontemplácia ulice, ak sme sa predtým nenaučili zatvoriť sa vo svojich izbách. Kontemplácia ulice, kontemplácia v izbe, moderný apoštol musí byť schopný prechádzať z jedného do druhého, budovať jedno druhým v nepretržitej výmene.

Toto sú moje predstavy o „kontemplácii ulice“. V napodobňovaní toho, čím je sám Kristus vo svojom živote a vo svojej modlitbe, to by malo byť privilegovaným miestom stretnutia v našich životoch medzi vierou a svetom.

 

(fr. Vincent de COUESNONGLE, OP: Reflections of a Superior General on Religious life today, Rome, 16. november 1978)

 

Kontemplácia Slova ide ruka v ruke s kontempláciou globálnej a lokálnej reality, ktorú dnes naše ľudstvo žije.

(ACG BOGOTA 2007, č. 198.)