Spiritualita

Dominikánske rehoľné dejiny nás ako dominikánov držia „spolu“. Bez dejín by sme boli olúpení o spomienku, nemohli by sme nájsť svoje vlastné miesto v prítomnosti a zostali by sme bez nádeje na očakávanie budúcnosti. (…) Tým som už povedal niečo podstatné o „dominikánskej spiritualite“. Táto duchovnosť nemôže byť totiž nič iné ako moje vlastné životné dejiny, pretože ja sám som sa stal kapitolou dominikánskej rodinnej histórie. Moje vlastné životné dejiny predlžujú a obohacujú históriu dominikánskej spirituality, i keď ako jej malú, ba možno bezvýznamne malú kapitolu, ju môže staršia a obsiahlejšia história dominikánskej rodiny súčasne relativizovať a podrobovať kritike. Právom sa ma môžu spýtať, či túto jej rodinnú históriu neznetvorujem. Preto som skeptický voči každému, kto by chcel iným vnútiť len „vlastný úsudok“ alebo „vlastnú skúsenosť“ ako normu „dominikánskej spirituality“. Vďaka Bohu dominikáni ešte stále žijú. Znamená to, že naša história ešte nie je vyrozprávaná, ešte vždy je možné niečo povedať.

Z toho vyplýva prvý dôsledok:

Definitívne, všestranné určenie toho, čo je dominikánska spritualita, nie je možné! Nemožno urobiť žiadne konečné rozhodnutie o histórii, ktorá ešte naplno prebieha. Môžeme odhaliť len niektoré základné ťahy v celku dejín, ktoré sa už takmer osem storočí vždy v nových obmenách ďalej rozprávajú. Zmena rozprávania, ktorým sa počiatočná história podáva vždy inak, závisí predovšetkým od zmeny poslucháčov a ich kultúrnohistorických a cirkevných pomerov.

Počiatočná história, ktorá je začiatkom vlastného dominikánskeho naratívneho spoločenstva, má pritom základný význam. Ale počiatok každej závažnej histórie je väčšinou zahmlený kdesi v tmavej minulosti, ktorá sa dá historicky len dosť namáhavo rekonštru­ovať. Sv. Dominik (1170–1221), začiatok histórie dominikánskej rodiny, nenapísal žiadne knihy. Prostredníctvom namáhavej historickej rekonštrukcie, ktorá „vylovila pravého Dominika“ z mnohých legendárnych foriem (takých typických pre stredovek), máme ako dominikáni predsa len historicky dostatočne pevnú pôdu pod nohami. Hoci Dominik nezanechal nijaké knihy ani dokumenty, zanechal ako žijúce dedičstvo dominikánske hnutie, rehoľu, skupinu ľudí, ktorá chce pokračovať v Dominikovom diele a v jeho stopách. Dominikánska história sa teda začala Dominikom a jeho prvými spoločníkmi – spolu stoja na počiatku toho, čo sa neskôr stane históriou dominikánskej rodiny. (…)

Táto vždy nanovo opakovaná, vždy opätovne komponovaná história je však jedinečná svojím vlastným spôsobom, nadväzujúc na niť už staršej histórie, histórie Ježiša z Nazaretu. To nás privádza k druhému záveru:

Dominikánska spritualita je len natoľko platná, nakoľko vlastným spôsobom ak­tualizujúco opäť prijíma históriu Ježiša.

Druhý vatikánsky koncil vo svojom dekréte o obnove rehoľného života hovorí, že nasledovanie Ježiša je konečnou normou rehoľného života a má platiť ako najvyššie pravidlo. Dominikánska spiritualita preto stojí pod kritériom „prameňov každého kresťanského života“. To znamená, že spiritualita Dominika a jeho prvých žiakov nemá byť pre svojich bratov bezmyšlienkovito stanoveným „absolútnym zákonom“. Vďaka poznaniu „Ježišovej histórie“, v súčasnosti rozvinutejšiemu, môžeme zároveň objavovať a zdôrazňovať nové rozmery popri tých, ktoré uviedol do rehole Dominik a jeho žiaci. Podľa koncilového dekrétu o rehoľnej obnove sa totiž musí táto obnova udiať v prvom rade „prostredníctvom návratu k prameňom každého kresťanského života“, a tým je „evanjelium Ježiša Krista“ (Mk 1,1) ako prameň, ktorý sa nikdy nevyčerpá a ktorý ponúka vždy nové možnosti. (…)

Každá rehoľná história sa musí posudzovať ako súčasť, alebo lepšie ako modulácia väčšej histórie „Božieho ľudu“, Cirkvi. Koncil poukazuje zároveň na „dnešné projekty“ Cirkvi: biblický, liturgický, dogmatický, pastoračný, ekumenický, misionársky a sociálny. To znamená, že dominikánska spiritualita predpokladá bytostne vnímavý vzťah k veľmi konkrétnym potrebám a bolestiam dnešnej Cirkvi v jej historických pomeroch. Nemôže byť izolovaným opatrovaním vlastnej „dominikánskej“ záhradky popri postupujúcom živote sveta a Cirkvi.

Predpokladať toto všetko znamená byť normovaný evanjeliom a stavať sa pred jeho ustavičnú kritiku, a súčasne sa konkrétne tu a teraz zúčastňovať veľkých nevyhnutných projektov Cirkvi vo svete. Práve to je v skutočnosti „pôvodný duch vlastného rehoľného inštitútu“, základná a určujúca téma dejín dominikánskej rodiny. (…)

Tretí dôsledok môže preto znieť:

Dominikánska spiritualita je platná ako osobitný spôsob cirkevného poverenia „nasledovať Ježiša“, pre nás predovšetkým v šľapajach a duchu Dominika, ktorý v dôležitých momentoch dejín rehole vždy znova inšpiroval a orientoval mnohých svojich nasledovníkov. Preto musíme mať jasne na zreteli túto základnú historickú skutočnosť, lebo i dominikánske spoločenstvo v priebehu času naštrbilo vzťah k vlastnému počiatku. Keď napríklad inkvizícia priviedla Janu z Arku na hranicu, dominikáni, ktorí sa toho zúčastnili, sa dostali do podstaného protikladu s duchom a poslaním Dominika. Stali sa hluchými a slepými voči vzniku nových chariziem: zaujali podstatne nedominikánsky životný postoj. (…)

Dominikánska spiritualita je, ak nechce byť len „históriou“ sprituality (a okrem toho ak nemá byť len prázdnou ideológiou), terajšou živou skutočnosťou: prenáša sa (alebo znetvoruje) cez momentálne žijúcich dominikánov, ktorí tu a teraz „nanovo komponujú“ históriu dominikánskej rodiny s ohľadom na konkrétnu svetovú a cirkevnú kultúrno-historickú situáciu.

Štvrtý záver znie teda takto:

Bez aktualizácie vzťahu k súčasnosti zostáva každá reč o dominikánskej spiritualite len historickým zaoberaním sa minulosťou rehole (často sú to alibi pred naliehavými úlohami). Dominikánska spiritualita je živá skutočnosť, ktorá sa nami teraz realizuje. Ak nie, potom prenášame len to, čo iní už dlho rozprávali, ako keby sme neboli písali žiadnu vlastnú epizódu v rozprávaní, ktoré sa nami začalo. My v ňom musíme písať novú, ešte neuverejnenú kapitolu, hoci tých, čo prídu po nás, čaká nové úsilie opäť pokračovať v niti tejto dominikánskej histórie. Ak skutočne chceme a odvážime sa písať túto novú žijúcu kapitolu, som si istý, že opäť pritiahneme veľa mladých ľudí, žien a mužov, aby po nás pokračovali v dominikánskej tradícii. Lebo každá zmysluplná história má nákazlivú silu: prenáša sa ďalej, a nikto nemôže zadržať túto kotúľajúcu sa snehovú guľu. Či sa to deje, to závisí od obsahu a úsilia, s akým píšeme teraz našu malú kapitolu vo veľkej histórii dominikánskej rodiny. Stane sa nudnou, nečítanou staťou? Alebo ešte horšie, cudzími dejinami, ktoré nepokračujú v niti už začatej rodinnej histórie, a takýmto spôsobom necháme dominikánsku históriu azda navždy odumrieť?