Biblický text: Ef 2,11-22

Modlitba:
Bože, ty si zjavil, že šíritelia pokoja sa budú volať tvojimi synmi; daj, prosíme, aby sme vždy a všade uplatňovali spravodlivosť, ktorá jediná môže zaručiť trvalý a pravý pokoj. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Rôzne úrovne pokoja

Aby sme dokázali spoznať, čo je plný pokoj, hodí sa, aby sme rozlíšili rôzne úrovne a formy pokoja. Najskôr je tu vonkajší pokoj medzi rôznymi národmi a komunitami. Dejepisné knihy možno trochu prekrútili naše perspektívy ohľadom tejto záležitosti: minulosť nám totiž často predstavujú ako sled vojen prerušovanými obdobiami mieru, o ktorých sa zdá, že niet čo veľa povedať. Nie je však pokoj skôr obdobím, kedy nejaký národ zhromažďuje bohatstvo každého druhu, a vojna dobou, kedy sa toto bohatstvo premrhá a plytvá sa ním? Možno by bolo treba prepísať dejiny…

Či rovnako pokoj v rodine alebo v určitom spoločenstve neoznačuje len neprítomnosť hádok a rozbrojov, čo by mohlo byť znamením letargie? Pokoj spočíva v aktívnej harmónii vzťahov, ktorá povzbudzuje k podnetnej spolupráci a prispieva k rozkvetu všetkých. Mocou pokoja sa jednotlivci navzájom spájajú a pomáhajú si, ba až prekvapivým spôsobom rozvíjajú svoje sily a schopnosti. Žiaľ, takýto pokoj sa nám podarí len málokedy uskutočniť. Ale kto by po ňom netúžil a nepoznal jeho hodnotu? Jednako len si nedokážeme predstaviť trvalý pokoj bez určitého vnútorného zakorenenia, bez pokojného svedomia. Veď, ako by sme mohli zotrvávať v aktívnom a trvalom pokoji s inými, ak sme rozorvaní vo vlastnom vnútri? Takýto nedostatok sa nedá skryť a nedá sa ani niečo konať bez toho, aby sa táto vnútorná slabosť ihneď neprejavila. Aj tu nás často mýli bežný význam slov. Pokoj svedomia sa neobmedzuje iba na pocit, že sme nespáchali niečo zlé (nezabili, neukradli…), ba dokonca sa ani neobmedzuje len na presné plnenie svojich povinností, aby sme nikomu nič neboli dlžní; ale pokoj svedomia nás vyzýva k pozitívnej činnosti, aby sme sa zosúladili s vnútorným hlasom, ktorý sa v nás ozýva, nabáda nás, opravuje i odmeňuje. Bez tejto vnútornej harmónie pre nás niet pokoja.

Ku prameňom pokoja

Nemali by sme azda zdroje pokoja hľadať ešte o čosi ďalej? Videnie nášho svedomia zostáva však ohraničené: je totiž ako malý plameň, veď je svetlom pravdy, ktorému nemôžeme protirečiť bez toho, aby sme konali zlo; no aj tak neosvetľuje všetko. Náš poškodený zrak nás môže ohľadom svetla neraz pomýliť a vytvárať falošný pokoj. Vravel to aj svätý Pavol: „nie som si ničoho vedomý 1 , ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca“ (1Kor 4,4). V živote nechýbajú obdobia, kedy sa temnota, neistota a určitý smútok usídlia vo svedomí i tých najlepších ľudí. Pýtajú sa vtedy samých seba, kam sa podel onen pokoj, z ktorého sa tešili a ktorý teraz tak tápavo hľadajú. Či snáď toto kmitanie pokoja v ľudskom srdci, ktoré sa vymyká silám vôle, nenasvedčuje iba tomu, že pokoj má pôvod kdesi vyššie, čo nás presahuje?

A naozaj, ako by človek vôbec mohol dlho zažívať pokoj, pokiaľ nie je zmierený s Bohom, svojím Stvoriteľom a Vzorom, a pokiaľ sa novu nenastolí tento harmonický vzťah, ktorý Písmo nazýva spravodlivosťou? Spravodlivosť je jednou z podôb lásky a pôvodne spočíva v úprimnom medziosobnom vzťahu s Pánom. Iba úprimná a spravodlivá láska dokáže otvoriť naše duše prúdu tohto pokoja, ktorý k nám zostupuje od Boha: „Hľa, ja prikloním k nemu pokoj ako rieku“ (Iz 66,12). Takto pokoj srdca v sebe obsahuje celé vykupiteľské dielo a môžeme porozumieť, ako Pavol, aby vyjadril skúsenosť človeka, ktorý je zmierený s Bohom, mohol hovoriť o Božom pokoji, ktorý presahuje všetku našu chápavosť (inteligenciu) a každý náš cit (por. Flp 4,7).

Pokoj v pokání

Najprekvapujúcejšie na tom však je, že tento prúd pokoja začína zvyčajne pritekať do nášho srdca v okamihu, ktorý mu zdanlivo protirečí: totiž vtedy, keď rozpoznáme vlastný hriech, ktorý je príčinou našej rozorvanosti a každého zla. Či zvestovanie evanjelia nezačína výzvou adresovanou všetkým: „Kajajte sa, obráťte sa“? Je to presne vtedy, kedy v bolesti a v rozorvanosti zakúšame ťarchu našich vín, chýb a zanedbania dobrého, ktoré sa nahromadili počas celého nášho života a ktoré sme možno niekedy zdedili po predkoch. Presne vtedy objavujeme Krista a jeho milosrdenstvo. To sa deje akoby sa Kristus za tým všetkým skrýval, aby nám povedal: to sú presne tie úbohosti, ktoré som zobral na seba, aby si osobne mohol odokryť, aká je Otcova láska, ktorá ťa môže od nich oslobodiť a obrátiť ich, aby v konečnom dôsledku prispeli ku tvojej spáse. Potom skutočne môžeme v ušiach nášho srdca zachytiť slová: „Tvoja viera ťa zachránila a uzdravila. Choď v pokoji.“ Takto si každý z nás môže overiť pravdivosť zvláštnych a zázračných slov veľkonočného chválospevu Exultet: „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!“ Hľa, tu má teda Boží pokoj svoj zdroj, dokonca aj uprostred vojny, ktorú proti nám vedie hriech, ktorý nás obviňuje pred Bohom. Aký sladký a mocný je tento láskavý pokoj, keď z ľudského srdca vyženie všetko zlo, ktoré ho gniavilo, aby ho odteraz naučilo chodiť po cestách spravodlivosti. Tento pokoj nám hmatateľným spôsobom odhaľuje, že Kristus je „Knieža pokoja“, posol Božieho pokoja, ten, ktorý si zaslúži, aby sme ho nazývali Pokojným, a ktorého mystici prirovnávali k oceánu pokoja.

Aktívni milovníci pokoja

Kto sú teda títo pokojní z nášho blahoslavenstva, ak nie tí, ktorí vo svojom srdci prijímajú Boží pokoj a nechajú sa ním preniknúť „do celej svoje duše a do všetkých svojich síl“? Podľa Písma pre človeka niet iného pokoja. Naša dobrá vôľa, ktorá sa zameriava na vonkajšiu činnosť, nemôže stačiť na to, aby v nás nastolila pokoj, pretože vojna má v nás svoje korene; a ak sme ponechaní len na seba samých, nedokážeme ich vykoreniť, ani im zabrániť, aby príležitostne priniesli ako úrodu svoje zlé ovocie. Ako môžeme vytvárať pokoj s inými, pokiaľ sme ho nenastolili sami v sebe?

Boží pokoj je aktívny. Vnútorne nás upokojuje a potom vyžaruje z našich skutkov. Ponúka sa nám nespočetné množstvo konkrétnych príležitostí, aby sme vytvárali pokoj a šírili ho vôkol seba. Na pokoj sa totiž dá aplikovať to, čo evanjelium hovorí o milosrdenstve a odpustení: „buďte milosrdní a dosiahnete milosrdenstvo. Odpúšťajte a odpustí sa vám.“ Rovnako platí: snažte sa podľa svojich možností a okolností nastoliť pokoj vo vzťahoch s ostatnými a potom bude vo vás vzrastať aj Boží pokoj. Nepochybne, nemôžeme Boha svojím úsilím prinútiť, aby nám daroval pokoj; ale ak naše úsilie vychádza z tohto zdroja milosti, ktorým sú viera a láska, tak potom sa v nás stane mocnou modlitbou, ktorá sa obracia na Boha, aby v ľudských srdciach zavŕšil svoje dielo. Zároveň je aj pokornou spoluprácou na mierotvornej aktivite Božieho Ducha vo svete. Jedine Boh môže dať tento opravdivý pokoj; ale chcel, aby sme svojou vierou, modlitbou a
úsilím mali účasť na jeho diele. V konečnom dôsledku sa máme snažiť šíriť Boží pokoj, nie ten náš, lebo ten je aj tak nestabilný; avšak tento božský pokoj môže prechádzať cez nás a môžeme sa stať jeho služobníkmi.

Budú ich volať Božími synmi

„Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5,9). Takto môžeme porozumieť pomenovaniu „Boží synovia“, ktoré sa vzťahuje na pokojamilovných. Nie sú totiž synmi tohto sveta, neprestajne zmietaného vojnami a rozbrojmi medzi ľuďmi. Zaslúžia si niesť názov „Boží synovia“, lebo do sveta vnášajú pokoj a zmierenie, ktoré pochádza od Boha; dalo by sa dokonca povedať: Pokoj, ktorým je Boh. Oni sú dedičmi a rozdávateľmi vynikajúcich dobier, ktoré v zmysle Písma vytvárajú pokoj a o ktorých sa píše: „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel“ (Jak 1,17). Predovšetkým pokojamilovní sú poslanými apoštolmi Krista, o ktorom svätý Pavol vraví, že je naším Pokojom, ktorý „v sebe samom zabil nepriateľstvo“ (Ef 2,16). Cez neho  prúdi všetok Boží pokoj, aby zasiahol svet. Takto teda pokojamilovní, ktorí tento pokoj prijímajú, uskutočňujú a odovzdávajú, sa právom nazývajú „Božími synmi“ vďaka milosti, ktorou napodobňujú Jednorodeného Syna: „Sám Pán pokoja nech vám daruje trvalý pokoj v každom ohľade“ (2Sol 3,16). To isté sa dá povedať i o tých, ktorí odpúšťajú: „takto budete synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45).

Servais Pinckaers

 

1 Vo význame: „svedomie mi nič nevyčíta“ (Ma conscience, il est vrai, ne me reproche rien…).