Narodila sa roku 1238 v piemontskom meste Vercelli. Vo veku devätnásť rokov zložila rehoľné sľuby v dominikánskom kláštore, ktorý dal postaviť jej otec. Viackrát bola priorkou, ale tak zachovávala pokoru, že s radosťou v dome vykonávala i najnižšie služby. Lipla len k Bohu a vrúcne mu ďakovala za dobrodenia, ktorých sa jej od neho dostávalo. Osobitne uctievala Kristovo umučenie. Pán si ju k sebe povolal na slávnosť Nájdenia sv. Kríža 3. mája 1314. Pápež Klement XIV. potvrdil jej úctu 19. júla 1769.
MODLITBA
Milosrdný Bože, ty si blahoslavenú Emíliu naučil hľadať a pred všetkým pozemským uprednostňovať jedine teba; pre jej zásluhy a podľa jej príkladu nám daj, aby sme sa zapierali a s vďačným srdcom ťa milovali. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Narodil sa roku 1350 vo Valencii, ktorá bola vtedy súčasťou Aragónskeho kráľovstva. Ako sedemnásťročný mládenec vstúpil do rehole a podrobil sa prísnej disciplíne duchovného života, o čom podal krásne svedectvo v traktáte „O duchovnom živote“. Spočiatku sa venoval prednáškam z odboru filozofie a teológie, okrem toho v rokoch 1380 až 1390 vykonal tiež viaceré služby z poverenia legáta kardinála Petra de Luna a aragónskeho kráľa Jána I., ktorých cieľom bolo usporiadať pomery v živote občianskom a cirkevnom. Medzičasom sa venoval aj činnosti kazateľskej, najskôr pri pápežovi v Avignone, potom v oblastiach južného Francúzska a v Itálii. Trvalo to až do roku 1399, kedy sa celkom oddal službe „putujúceho kazateľa“ ako „Kristov splnomocnenec“. V liste proti pápežovi Benediktovi XIII. dosvedčuje, že toto poverenie dostal od samého Krista. Po odstránení protipápeža – ktorého spočiatku dobromyseľne aj on sám podporoval – bol veľmi skormútený nad tým, že sa Cirkev tak triešti, a preto zo všetkých síl pracoval na obnove pokoja a jednoty Cirkvi, rozštiepenej rozkolom. Naplnený darmi Ducha Svätého a vyzbrojený apoštolskými právomocami precestoval takmer všetky kraje západnej Európy. Stal sa z neho slávny kazateľ, obdarený charizmami, z ktorého mali duše veriacich nesmierny úžitok. Zomrel 5. apríla roku 1419 vo francúzskom meste Vannes. Pápež Kalixt III. ho pripočítal do spoločenstva svätých dňa 29. júna roku 1455.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si nás kázňami svätého Vincenta naučil, ako máme ísť po ceste do nebeskej vlasti, kým očakávame jeho príchod v sláve. Prosíme ťa, na jeho príhovor nám daj, aby sme horlivo konali skutky lásky a nehľadali trvalý domov tu na zemi, ale vo večnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1214 v obci Villa d’Ogna pri Bergame. Oženil sa a trpezlivo znášal sťažnosti svojej manželky, že štedro obdarúva chudobných. Nemali deti, a preto keď ovdovel, opustil otcovské polia, odišiel do Kremony a žil tam ako chudobný kresťan. Odporoval chudobným bludárom. Chcel napodobniť ducha chudoby a kajúcnosti sv. Dominika, ktorý bol v tom čase (1234) vyhlásený za svätého, a tak sa pridal k dominikánskym terciárom (okolo r. 1260). Magister rehole Munio de Zamora (1285) zakrátko po Albertovej smrti schválil jeho plnú príslušnosť k reholi. Albert býval v konvente a horlivo pracoval „za vieru a pokoj“. Tiež slúžil pútnikom. Zomrel 7. mája 1279. Hneď po jeho smrti ho uctievali ako svätého. Pápež Benedikt XIV. jeho úctu schválil 9. mája 1748. Jeho telesné pozostatky sú uložené v lombardskej obci Villa d’Ogna.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si blahoslavenému Albertovi doprial, že vynikal pokorným životom, horlivosťou za pravdu a apoštolskou láskou. Daj, aby sme si zaslúžili kráčať v jeho šľapajach, a tak aby sme získali odmenu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ľubovoľná spomienka
V Cirkvi sa zaužívalo nazývať blahoslavenú Pannu Máriu „Orodovnicou, Pomocnicou, Prostrednicou“, keďže v pláne spasiteľnej milosti neustále trvá jej materská úloha, „ktorou svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia“ (Lumen gentium, č. 62). Podľa tvrdenia bl. Humberta de Romans „bl. Panna bola veľkou pomocnicou rehole v jej počiatkoch … a dúfame, že ju privedie k dobrému koncu“ (Opera II, 70–71). Naša rehoľa preto už od počiatku uznáva ochranu tejto bl. Panny, „neváha ju vyznávať, neprestajne ju skusuje a odporúča ju všetkým – bratom i sestrám – , aby sa vďaka tejto materinskej pomoci užšie spojili so Spasiteľom“ (Lumen gentium, č. 62), aby mohli plniť svoje ťažké poslanie pre spásu sveta. Až do poslednej reformy liturgického kalendára Patrocínium bl. Panny Márie sa u nás slávilo 22. decembra. Je to výročný deň schválenia rehole pápežom Honoriom III. (22. december 1216). Teraz však, s prihliadnutím k adventným fériám, ktoré majú prednosť pred všetkými spomienkami, navrhuje sa, aby sa toto Patrocínium slávilo v máji, ktorý je tradične zasvätený bl. Panne Márii, a to ôsmeho, pretože v tento deň sa v rozličných liturgických própriách slávi niektorý titul bl. Panny Márie.
MODLITBA
Verný a milosrdný Bože, ty si Rehoľu bratov kazateľov zveril pod zvláštnu ochranu blahoslavenej Panny Márie. Prosíme ťa, daj, aby, tak ako je v tomto živote našou sladkosťou a nádejou, ukázala nám pri odchode z tohto života milosrdne tvojho Syna Ježiša. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje je jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Antonín Pierozzi sa narodil roku 1389 vo Florencii. V tom čase blahoslavený Ján Dominici na príkaz blahoslaveného Rajmunda z Kapuy s veľkým úsilím uskutočňoval obrodu konventov, a v roku 1405 prijal do rehole aj Antonína Pierozziho a predurčil ho „pre budúci konvent vo Fiesole“. Noviciát ukončil v Kortone. Vo Fiesole sa budovalo nové reformátorské stredisko a Antonín, ako prvý člen určený pre tento konvent, túžil tu obrodiť najprv seba samého. Ako kňaz (r. 1413) všetkých prevyšoval skromným a prísnym životom, rozvahou a učenosťou. Čoskoro potom, od roku 1418, už ako predstavený usmerňoval bratov a viedol ich k plnosti života v Kortone, vo Fiesole, v Neapole a v Ríme, kde sa stal prísediacim cirkevného súdu (Rota) a všeobecne známym znalcom a slávnym učiteľom kánonického práva. Roku 1435 postavili vo Florencii chýrny konvent svätého Marka z finančných prostriedkov, venovaných kniežaťom Cosimom Medicim. Antonín bol predstaveným tohto konventu v rokoch 1436 až 1444, teda práve v tom čase, keď v ňom kvitlo humanistické štúdium vedných odborov a umenie a keď tam ako prvú v Európe sprístupnili verejnosti knižnicu (r. 1443). Od roku 1437 bol generálnym vikárom reformného hnutia „Poslušnosti“ v Itálii, v roku 1438 sa zúčastnil na koncile vo Florencii. Napokon ho pápež Eugen IV. vymenoval za arcibiskupa vo Florencii, keď spoznal jeho učenosť, pre ktorú ho všeobecne nazývali „Antonín poradca“. Bol obdarený charizmou dobrého pastiera, predovšetkým však bol vzorný arcibiskup: pohotový a bdelý v úrade, starostlivý o ubiedených, najmä skrytých, pre ktorých založil združenie „Dobrých mužov svätého Martina“, čím časove predstihol dnešné sociálne služby v náplní ich práce. V charitatívnej činnosti šiel tak ďaleko, že sám sa všetkého zriekol. Bol prísnym, ale rozvážnym reformátorom duchovenstva, pastierom, katechétom a nadovšetko kazateľom. Napísal veľa prác, naplnených múdrosťou a láskou. Jeho hlavné dielo je „Summa moralis“, ktoré svedčí, že v odbore morálky bol Antonín veľkým učiteľom–moralistom. Zomrel 2. mája 1459. Pápež Hadrián VI. ho vyhlásil za svätého 31. mája 1523.
MODLITBA
Všemohúci Bože, ty si preslávil svätého biskupa Antonína darom múdrosti. Prosíme ťa; vlej svojim služobníkom ducha správneho zmýšľania a pokoja, aby celým srdcom poznávali, čo je ti milé, a čo poznali, aby zo všetkých síl konali. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Pre slovenskú Kongregáciu sestier dominikánok bl. Imeldy sviatok.
V Slovenskej provincii bratov kazateľov sa slávi 13. mája maximálne ako ľubovoľná spomienka, pri zachovaní toho, čo sa zachovať má. Imelda, „inak vo verejnosti známa pod menom Mária Magdaléna de Lambertinis“, pochádzala zo šľachtickej rodiny a narodila sa v Bologni začiatkom XIV. storočia. Už v skorej mladosti ju prijali za „sestru mníšku“ rehole svätého Dominika v kláštore nazvanom Vallis Petr?, blízko Bologne. Tu aj zomrela ešte ako „mladica“ 12. mája 1333 pri nočnej bohoslužobnej slávnosti v nedeľu po Nanebovstúpení Pána, po zázračnom prijatí Eucharistie, ako uvádzajú staré písomné záznamy. V kláštornom Martyrológiu je o tom takýto záznam: „Štvrtý deň pred májovými Idami (t. j. 12. mája) … zomrela sestra Imelda de Lambertinis, ktorej, kým ešte žila, nebo zoslalo hostiu. Prítomný kňaz ju zachytil a Imelda ju prijala v prítomnosti mnohých.“ Nadväzne na túto udalosť ďalšia správa k tomu dodáva: „a hneď na to vypustila ducha.“ Dôstojne ju pochovali v hrobke kláštora Vallis Petr?. Roku 1582 jej telesné pozostatky preniesli do nového kláštora svätej Márie Magdalény v Bologni, kde mníšky sa museli v roku 1566 presťahovať na príkaz pápeža sv. Pia V. Tu jej telesné pozostatky zostali až do obsadenia mesta Napoleonom, keď ich preniesli do kostola svätého Žigmunda, kde sú doteraz vystavené úcte veriacich. Pápež Lev XII. dňa 20. decembra 1826 schválil jej verejné uctievanie ako blahoslavenej. Svätý pápež Pius X. z vlastnej vôle vyhlásil Imeldu za nebeskú patrónku a vzor deťom, ktoré prvý raz pristupujú k eucharistickému stolu Pána.
MODLITBA
Pane Ježišu Kriste, ty si do neba prijal blahoslavenú pannu Imeldu, keďže ju tam uchvátila vrúcna túžba po eucharistickom pokrme. Na jej príhovor daj, aby sme s takou láskou ako ona pristupovali k tvojmu svätému stolu, zatúžili odísť z tohto sveta a zaslúžili si byť naveky s tebou. Lebo ty žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Jana bola dcérou portugalského kráľa Alfonza V. a narodila sa v roku 1452. Spočiatku žila na kráľovskom dvore a počas otcovej neprítomnosti spravovala kráľovstvo. Avšak láska ku Kristovmu utrpeniu ju priviedla k rozjímaniu, prísnosti života a milosrdenstvu k biednym. Prekonala prekážky kladené z otcovej strany a vstúpila do kláštora rehole sv. Dominika v Aveiro (4. augusta 1472). Tam tiež 12. mája 1490 zomrela vo veku tridsaťosem rokov, po pokornom a kajúcom živote, ktorý obetovala za obrátenie hriešnikov a za vyslobodenie kresťanov z afrického otroctva. Pápež Inocent XII. jej úctu schválil 31. decembra 1692.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslavenú Janu si posilňoval čnosťou stálosti, keď žila uprostred kráľovských radovánok a svetských márností. Prosíme ťa, daj, aby na jej príhovor sa veriaci nedali strhnúť k veciam pozemským, ale aby sa priklonili k veciam nebeským. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Andrej sa narodil v provensálskom Saint–Maximin okolo roku 1375. V mladom veku prijal odev Rehole kazateľov v konvente, ktorý bol zasvätený sv. Márii Magdaléne. Ako prior sa pričinil o rozkvet tohto konventu. Vynikal v štúdiu filozofie a slobodných umení. Vyučoval teológiu v Montpellier, Paríži a Avignone; predovšetkým však kázal v Provensálsku a v grófstve Venaissin. Obľúbil si mestečko Aix–en–Provence, v ktorom posilňoval občanov postihnutých hrozným morom. Pričinil sa o obnovenie rehoľnej poslušnosti v konventoch skôr „zhovievavosťou a príkladom svojich čností než unáhleným konaním“. Zomrel 15. mája 1450 v Aix–en–Provence. Pápež Lev XIII. potvrdil jeho úctu 19. augusta 1902.
MODLITBA
Všemohúci Bože, ty si si vyvolil blahoslaveného kňaza Andreja, aby ohlasoval evanjelium pokoja a obnovoval rehoľný život. Na jeho príhovor nám dopraj, aby sme sa venovali hlásaniu viery a tak verne niesli Kristovo jarmo. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1190 v obci Vauzela vo Viseuskej diecéze v Portugalsku. Jeho otcom bol urodzený Rodrigo Pelagius Valladeres. Vyučoval na lekárskej fakulte v Paríži. Okolo roku 1224 opustil rozpustilý spôsob života – podľa rozprávania na základe dobrotivého zásahu blahoslavenej Panny – a spolu s Humbertom de Romans vstúpil do Rehole kazateľov. Bol dobrým priateľom bl. Jordána Saského, Magistra rehole. Potom sa vrátil do vlasti. Vytrvalo kázal a príkladne žil. Takto mnohých priviedol na cestu spásy, najmä zatvrdlivých hriešnikov. Bol viackrát provinciálom Španielskej dominikánskej provincie (1233–45). Keď zomieral, na lôžko si dal priniesť žinenku a s veľkou vľúdnosťou potešoval bratov. Zomrel na sviatok Nanebovstúpenia Pána dňa 14. mája 1265 v konvente v Santarem. Pápež Benedikt XIV. jeho úctu potvrdil 9. mája 1748.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, pokorne sa dovolávame tvojho milosrdenstva, veď ty si priviedol blahoslaveného Egída na cestu spravodlivosti a svätosti; podobne i nás priveď z otroctva a smrti hriechu k dokonalej slobode a k životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1812 v katalánskej obci Gombreny ako desiaty a posledný syn farbiara vlny. Kým ešte žil na vidieku, vyučoval chlapcov základné poznatky. Rehoľný odev prijal v roku 1830 v Gerone. Tam sa zdržiaval aj v dobe zloženia doživotných sľubov, až do diakonského svätenia. Od roku 1835 bol nútený žiť mimo komunity, dominikánske povolanie však nikdy nezanechal, skôr ho ešte usilovnejšie rozvíjal. Kvôli chudobe ho so súhlasom predstavených v roku 1836 vysvätili za kňaza a určili ho pre farskú službu. Neskôr sa s apoštolskou horlivosťou plne venoval potulnému kázaniu. Usilovne pracoval pre potreby dominikánskych laikov a spolupracoval s nimi. Tiež založil ženskú rehoľnú spoločnosť, ktorá neskôr dostala názov „od Zvestovania“. Bola určená na vzdelávanie mládeže. Zomrel slepý vo Vich dňa 2. apríla 1875. Pápež Ján Pavol II. ho slávnostne zaradil do zoznamu blahoslavených 29. apríla 1979.
MODLITBA
Milosrdný Bože, ty si si vyvolil blahoslaveného kňaza Františka, aby ohlasoval meno tvojho Syna a vzdelával kresťanský ľud v zbožnosti. Na jeho príhovor daj, aby sa kázaním neustále prebúdzala a vzrastala pravá viera. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Pochádzal zo šľachtického rodu Franchi (Boccagni) z toskánskej Pistoje a narodil sa roku 1335. Vo veku štrnástich rokov vo Florencii vstúpil do Rehole kazateľov. Keď v meste skončil mor, pričinil sa o obnovu rehoľného života. Najprv sa stal priorom v konvente, do ktorého pôvodne vstúpil (1370), potom bol priorom v mestách Lucca a Orvieto (1371–1375), nakoniec sa stal biskupom v Pistoji (1382). Veľmi podporoval pokoj medzi ľudom, horlivo sa staral o svoje stádo, vynikal zbožnosťou, osobnou prísnosťou a kázaním. Osobitným spôsobom si ctil dieťa Ježiša s Pannou Máriou a mudrcami. Rád poskytoval pohostinstvo cudzincom a pútnikom, posluhoval im, a umýval im nohy. Prispel k rozvoju slobodných umení a snažil sa, aby sa ich prispením obohatila história. Po osemnástich rokoch sa vzdal pastierskeho úradu (1400), vrátil sa do svojho konventu a tam žil jednoduchým spôsobom a nábožne. Zomrel dňa 26. mája 1401. Pápež Benedikt XV. jeho úctu potvrdil 23. novembra 1921.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslavenému biskupovi Andrejovi si dal milosť, aby vynikal láskavosťou a učenosťou, keď kázal tvoje slovo a slúžil ako dobrý pastier. Na jeho príhovor daj, nech horlivo pracujeme v tvojej svätej službe a tak nech prinášame bohatý úžitok. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodila sa 15. augusta 1514 vo Florencii. Tam v roku 1547 prijala aj odev Kajúcich sestier Tretieho rádu sv. Dominika. Štyridsaťpäť rokov preležala na lôžku. Zakúšala veľké bolesti, ale znášala ich s podivuhodnou statočnosťou. Svojou veľkou vierou a podriadenosťou voči Božej vôli povzbudila a potešila mnohých, ktorí ju navštívili. Zomrela 28. mája 1577. Jej telesné pozostatky sú uložené v kostole karmelitánskych mníšok vo Florencii. Je úctu schválil pápež Pius VII. dňa 11. júla 1804.
MODLITBA
Milosrdný Bože, blahoslavenej Márii Bartolomey si dal milosť, že podivuhodne znášala choroby a vynikala nevinnosťou; daj, prosíme, nech i nás tvoja milosť posilňuje v ťažkých súženiach. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1231 v Benátkach v starobylej šľachtickej rodine. Keď dovŕšil sedemnásť rokov, jeho otec zomrel a matka sa stala cistercitskou mníškou. Majetok rozdal chudobným a vstúpil do dominikánskej rehole. Po 45 rokoch pobytu v Benátkach sa presťahoval do Forl?, už vtedy zahrnutý darmi Ducha svätého a preslávený zásluhami a čnosťami. Osobitne vynikal pokorou a láskou, pre ktorú si zaslúžil meno „Otec chudobných“. Zomrel 31. mája 1314. Jeho liturgickú úctu 22. septembra 1621 potvrdil pápež Gregor XV. Jeho telesné pozostatky sú uložené v Benátkach.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si svojmu ľudu prezieravo daroval blahoslaveného Jakuba, ktorý hlbšie prenikol do tajomstiev spásy; pre jeho zásluhy a podľa jeho príkladu daj, nech tak poznávame tvojho Syna, aby sme ho plnšie spodobili vo svojom živote. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Viliam bol jedným z prvých bratov, ktorým bol zverený inkvizítorský úrad v Toulouskej diecéze „za Kristovu vieru a za poslušnosť Rímskej Cirkvi“. V Avignone bol bludármi ľstivo zajatý spolu s inými dvomi bratmi z našej rehole, kňazom Bernardom de Rochefort a bratom spolupracovníkom Garciom z Aux, a ďalej s niekoľkými spoločníkmi z rehoľného i svetského duchovenstva. Títo slávni, svedkovia viery „sa radovali … ako apoštolskí mužovia“ a podstúpili mučeníctvo za spevu „Teba, Bože, chválime“. Spoločne prijali slávnu korunu mučeníctva v noci sviatku Nanebovstúpenia Pána dňa 29. mája 1242. Pápež bl. Pius. IX. ich úctu schválil 6. septembra 1866. Ich telesné pozostatky sa stratili počas zmätkov náboženských vojen v XVI. storočí.
MODLITBA
Všemohúci Bože, ty si posilou svojich veriacich; blahoslavenému Viliamovi a jeho spoločníkom si udelil milosť, že dokázali obetovať život za vieru v Krista a za poslušnosť voči Cirkvi. Daj, prosíme, nech i my spolu s nimi máme podiel na Kristovom kalichu a stále vzrastáme v tvojej láske. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
V čase, keď sa svätý Otec Dominik zrodil pre nebo, narodila sa svätá Zdislava pre túto zem. Pochádzala zo šľachtickej rodiny, narodila sa v Křižanove na Morave, vydala sa za urodzeného muža Havla, kráľovho spojenca, ktorý vlastnil hrad Lemberk v severných Čechách. Žili v šťastnom manželstve a mali štyri deti. Pre bratov kazateľov založili konventy v mestečkách Jablonné a Turnov. Ako laická členka rehole podporovala bratov dominikánov, záujmy Cirkvi a pápeža a chránila blaho svojho ľudu v čase nepokojných politických bojov. Počas svojho krátkeho života vynikala ako matka chudobných a liečiteľka chorých. Po svojej smrti v roku 1252 bola pochovaná v Jablonnom, kde je odpradávna uctievaná ako „Pani svätého života“ a dnes ako patrónka rodinného života. Pápež Ján Pavol II. ju vyhlásil za svätú v Olomouci dňa 21. mája 1995.
MODLITBA
Bože, ty si svätú Zdislavu plnením povinností manželského života a skutkami dobročinnej lásky priviedol na cestu dokonalosti; daj nám, aby sa na jej orodovanie všetky rodiny tak isto obnovili a prekvitali v kresťanských čnostiach. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodila sa roku 1238 v piemontskom meste Vercelli. Vo veku devätnásť rokov zložila rehoľné sľuby v dominikánskom kláštore, ktorý dal postaviť jej otec. Viackrát bola priorkou, ale tak zachovávala pokoru, že s radosťou v dome vykonávala i najnižšie služby. Lipla len k Bohu a vrúcne mu ďakovala za dobrodenia, ktorých sa jej od neho dostávalo. Osobitne uctievala Kristovo umučenie. Pán si ju k sebe povolal na slávnosť Nájdenia sv. Kríža 3. mája 1314. Pápež Klement XIV. potvrdil jej úctu 19. júla 1769.
MODLITBA
Milosrdný Bože, ty si blahoslavenú Emíliu naučil hľadať a pred všetkým pozemským uprednostňovať jedine teba; pre jej zásluhy a podľa jej príkladu nám daj, aby sme sa zapierali a s vďačným srdcom ťa milovali. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Narodil sa roku 1350 vo Valencii, ktorá bola vtedy súčasťou Aragónskeho kráľovstva. Ako sedemnásťročný mládenec vstúpil do rehole a podrobil sa prísnej disciplíne duchovného života, o čom podal krásne svedectvo v traktáte „O duchovnom živote“. Spočiatku sa venoval prednáškam z odboru filozofie a teológie, okrem toho v rokoch 1380 až 1390 vykonal tiež viaceré služby z poverenia legáta kardinála Petra de Luna a aragónskeho kráľa Jána I., ktorých cieľom bolo usporiadať pomery v živote občianskom a cirkevnom. Medzičasom sa venoval aj činnosti kazateľskej, najskôr pri pápežovi v Avignone, potom v oblastiach južného Francúzska a v Itálii. Trvalo to až do roku 1399, kedy sa celkom oddal službe „putujúceho kazateľa“ ako „Kristov splnomocnenec“. V liste proti pápežovi Benediktovi XIII. dosvedčuje, že toto poverenie dostal od samého Krista. Po odstránení protipápeža – ktorého spočiatku dobromyseľne aj on sám podporoval – bol veľmi skormútený nad tým, že sa Cirkev tak triešti, a preto zo všetkých síl pracoval na obnove pokoja a jednoty Cirkvi, rozštiepenej rozkolom. Naplnený darmi Ducha Svätého a vyzbrojený apoštolskými právomocami precestoval takmer všetky kraje západnej Európy. Stal sa z neho slávny kazateľ, obdarený charizmami, z ktorého mali duše veriacich nesmierny úžitok. Zomrel 5. apríla roku 1419 vo francúzskom meste Vannes. Pápež Kalixt III. ho pripočítal do spoločenstva svätých dňa 29. júna roku 1455.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si nás kázňami svätého Vincenta naučil, ako máme ísť po ceste do nebeskej vlasti, kým očakávame jeho príchod v sláve. Prosíme ťa, na jeho príhovor nám daj, aby sme horlivo konali skutky lásky a nehľadali trvalý domov tu na zemi, ale vo večnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1214 v obci Villa d’Ogna pri Bergame. Oženil sa a trpezlivo znášal sťažnosti svojej manželky, že štedro obdarúva chudobných. Nemali deti, a preto keď ovdovel, opustil otcovské polia, odišiel do Kremony a žil tam ako chudobný kresťan. Odporoval chudobným bludárom. Chcel napodobniť ducha chudoby a kajúcnosti sv. Dominika, ktorý bol v tom čase (1234) vyhlásený za svätého, a tak sa pridal k dominikánskym terciárom (okolo r. 1260). Magister rehole Munio de Zamora (1285) zakrátko po Albertovej smrti schválil jeho plnú príslušnosť k reholi. Albert býval v konvente a horlivo pracoval „za vieru a pokoj“. Tiež slúžil pútnikom. Zomrel 7. mája 1279. Hneď po jeho smrti ho uctievali ako svätého. Pápež Benedikt XIV. jeho úctu schválil 9. mája 1748. Jeho telesné pozostatky sú uložené v lombardskej obci Villa d’Ogna.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si blahoslavenému Albertovi doprial, že vynikal pokorným životom, horlivosťou za pravdu a apoštolskou láskou. Daj, aby sme si zaslúžili kráčať v jeho šľapajach, a tak aby sme získali odmenu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ľubovoľná spomienka
V Cirkvi sa zaužívalo nazývať blahoslavenú Pannu Máriu „Orodovnicou, Pomocnicou, Prostrednicou“, keďže v pláne spasiteľnej milosti neustále trvá jej materská úloha, „ktorou svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia“ (Lumen gentium, č. 62). Podľa tvrdenia bl. Humberta de Romans „bl. Panna bola veľkou pomocnicou rehole v jej počiatkoch … a dúfame, že ju privedie k dobrému koncu“ (Opera II, 70–71). Naša rehoľa preto už od počiatku uznáva ochranu tejto bl. Panny, „neváha ju vyznávať, neprestajne ju skusuje a odporúča ju všetkým – bratom i sestrám – , aby sa vďaka tejto materinskej pomoci užšie spojili so Spasiteľom“ (Lumen gentium, č. 62), aby mohli plniť svoje ťažké poslanie pre spásu sveta. Až do poslednej reformy liturgického kalendára Patrocínium bl. Panny Márie sa u nás slávilo 22. decembra. Je to výročný deň schválenia rehole pápežom Honoriom III. (22. december 1216). Teraz však, s prihliadnutím k adventným fériám, ktoré majú prednosť pred všetkými spomienkami, navrhuje sa, aby sa toto Patrocínium slávilo v máji, ktorý je tradične zasvätený bl. Panne Márii, a to ôsmeho, pretože v tento deň sa v rozličných liturgických própriách slávi niektorý titul bl. Panny Márie.
MODLITBA
Verný a milosrdný Bože, ty si Rehoľu bratov kazateľov zveril pod zvláštnu ochranu blahoslavenej Panny Márie. Prosíme ťa, daj, aby, tak ako je v tomto živote našou sladkosťou a nádejou, ukázala nám pri odchode z tohto života milosrdne tvojho Syna Ježiša. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje je jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Antonín Pierozzi sa narodil roku 1389 vo Florencii. V tom čase blahoslavený Ján Dominici na príkaz blahoslaveného Rajmunda z Kapuy s veľkým úsilím uskutočňoval obrodu konventov, a v roku 1405 prijal do rehole aj Antonína Pierozziho a predurčil ho „pre budúci konvent vo Fiesole“. Noviciát ukončil v Kortone. Vo Fiesole sa budovalo nové reformátorské stredisko a Antonín, ako prvý člen určený pre tento konvent, túžil tu obrodiť najprv seba samého. Ako kňaz (r. 1413) všetkých prevyšoval skromným a prísnym životom, rozvahou a učenosťou. Čoskoro potom, od roku 1418, už ako predstavený usmerňoval bratov a viedol ich k plnosti života v Kortone, vo Fiesole, v Neapole a v Ríme, kde sa stal prísediacim cirkevného súdu (Rota) a všeobecne známym znalcom a slávnym učiteľom kánonického práva. Roku 1435 postavili vo Florencii chýrny konvent svätého Marka z finančných prostriedkov, venovaných kniežaťom Cosimom Medicim. Antonín bol predstaveným tohto konventu v rokoch 1436 až 1444, teda práve v tom čase, keď v ňom kvitlo humanistické štúdium vedných odborov a umenie a keď tam ako prvú v Európe sprístupnili verejnosti knižnicu (r. 1443). Od roku 1437 bol generálnym vikárom reformného hnutia „Poslušnosti“ v Itálii, v roku 1438 sa zúčastnil na koncile vo Florencii. Napokon ho pápež Eugen IV. vymenoval za arcibiskupa vo Florencii, keď spoznal jeho učenosť, pre ktorú ho všeobecne nazývali „Antonín poradca“. Bol obdarený charizmou dobrého pastiera, predovšetkým však bol vzorný arcibiskup: pohotový a bdelý v úrade, starostlivý o ubiedených, najmä skrytých, pre ktorých založil združenie „Dobrých mužov svätého Martina“, čím časove predstihol dnešné sociálne služby v náplní ich práce. V charitatívnej činnosti šiel tak ďaleko, že sám sa všetkého zriekol. Bol prísnym, ale rozvážnym reformátorom duchovenstva, pastierom, katechétom a nadovšetko kazateľom. Napísal veľa prác, naplnených múdrosťou a láskou. Jeho hlavné dielo je „Summa moralis“, ktoré svedčí, že v odbore morálky bol Antonín veľkým učiteľom–moralistom. Zomrel 2. mája 1459. Pápež Hadrián VI. ho vyhlásil za svätého 31. mája 1523.
MODLITBA
Všemohúci Bože, ty si preslávil svätého biskupa Antonína darom múdrosti. Prosíme ťa; vlej svojim služobníkom ducha správneho zmýšľania a pokoja, aby celým srdcom poznávali, čo je ti milé, a čo poznali, aby zo všetkých síl konali. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Pre slovenskú Kongregáciu sestier dominikánok bl. Imeldy sviatok.
V Slovenskej provincii bratov kazateľov sa slávi 13. mája maximálne ako ľubovoľná spomienka, pri zachovaní toho, čo sa zachovať má. Imelda, „inak vo verejnosti známa pod menom Mária Magdaléna de Lambertinis“, pochádzala zo šľachtickej rodiny a narodila sa v Bologni začiatkom XIV. storočia. Už v skorej mladosti ju prijali za „sestru mníšku“ rehole svätého Dominika v kláštore nazvanom Vallis Petr?, blízko Bologne. Tu aj zomrela ešte ako „mladica“ 12. mája 1333 pri nočnej bohoslužobnej slávnosti v nedeľu po Nanebovstúpení Pána, po zázračnom prijatí Eucharistie, ako uvádzajú staré písomné záznamy. V kláštornom Martyrológiu je o tom takýto záznam: „Štvrtý deň pred májovými Idami (t. j. 12. mája) … zomrela sestra Imelda de Lambertinis, ktorej, kým ešte žila, nebo zoslalo hostiu. Prítomný kňaz ju zachytil a Imelda ju prijala v prítomnosti mnohých.“ Nadväzne na túto udalosť ďalšia správa k tomu dodáva: „a hneď na to vypustila ducha.“ Dôstojne ju pochovali v hrobke kláštora Vallis Petr?. Roku 1582 jej telesné pozostatky preniesli do nového kláštora svätej Márie Magdalény v Bologni, kde mníšky sa museli v roku 1566 presťahovať na príkaz pápeža sv. Pia V. Tu jej telesné pozostatky zostali až do obsadenia mesta Napoleonom, keď ich preniesli do kostola svätého Žigmunda, kde sú doteraz vystavené úcte veriacich. Pápež Lev XII. dňa 20. decembra 1826 schválil jej verejné uctievanie ako blahoslavenej. Svätý pápež Pius X. z vlastnej vôle vyhlásil Imeldu za nebeskú patrónku a vzor deťom, ktoré prvý raz pristupujú k eucharistickému stolu Pána.
MODLITBA
Pane Ježišu Kriste, ty si do neba prijal blahoslavenú pannu Imeldu, keďže ju tam uchvátila vrúcna túžba po eucharistickom pokrme. Na jej príhovor daj, aby sme s takou láskou ako ona pristupovali k tvojmu svätému stolu, zatúžili odísť z tohto sveta a zaslúžili si byť naveky s tebou. Lebo ty žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Jana bola dcérou portugalského kráľa Alfonza V. a narodila sa v roku 1452. Spočiatku žila na kráľovskom dvore a počas otcovej neprítomnosti spravovala kráľovstvo. Avšak láska ku Kristovmu utrpeniu ju priviedla k rozjímaniu, prísnosti života a milosrdenstvu k biednym. Prekonala prekážky kladené z otcovej strany a vstúpila do kláštora rehole sv. Dominika v Aveiro (4. augusta 1472). Tam tiež 12. mája 1490 zomrela vo veku tridsaťosem rokov, po pokornom a kajúcom živote, ktorý obetovala za obrátenie hriešnikov a za vyslobodenie kresťanov z afrického otroctva. Pápež Inocent XII. jej úctu schválil 31. decembra 1692.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslavenú Janu si posilňoval čnosťou stálosti, keď žila uprostred kráľovských radovánok a svetských márností. Prosíme ťa, daj, aby na jej príhovor sa veriaci nedali strhnúť k veciam pozemským, ale aby sa priklonili k veciam nebeským. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Andrej sa narodil v provensálskom Saint–Maximin okolo roku 1375. V mladom veku prijal odev Rehole kazateľov v konvente, ktorý bol zasvätený sv. Márii Magdaléne. Ako prior sa pričinil o rozkvet tohto konventu. Vynikal v štúdiu filozofie a slobodných umení. Vyučoval teológiu v Montpellier, Paríži a Avignone; predovšetkým však kázal v Provensálsku a v grófstve Venaissin. Obľúbil si mestečko Aix–en–Provence, v ktorom posilňoval občanov postihnutých hrozným morom. Pričinil sa o obnovenie rehoľnej poslušnosti v konventoch skôr „zhovievavosťou a príkladom svojich čností než unáhleným konaním“. Zomrel 15. mája 1450 v Aix–en–Provence. Pápež Lev XIII. potvrdil jeho úctu 19. augusta 1902.
MODLITBA
Všemohúci Bože, ty si si vyvolil blahoslaveného kňaza Andreja, aby ohlasoval evanjelium pokoja a obnovoval rehoľný život. Na jeho príhovor nám dopraj, aby sme sa venovali hlásaniu viery a tak verne niesli Kristovo jarmo. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1190 v obci Vauzela vo Viseuskej diecéze v Portugalsku. Jeho otcom bol urodzený Rodrigo Pelagius Valladeres. Vyučoval na lekárskej fakulte v Paríži. Okolo roku 1224 opustil rozpustilý spôsob života – podľa rozprávania na základe dobrotivého zásahu blahoslavenej Panny – a spolu s Humbertom de Romans vstúpil do Rehole kazateľov. Bol dobrým priateľom bl. Jordána Saského, Magistra rehole. Potom sa vrátil do vlasti. Vytrvalo kázal a príkladne žil. Takto mnohých priviedol na cestu spásy, najmä zatvrdlivých hriešnikov. Bol viackrát provinciálom Španielskej dominikánskej provincie (1233–45). Keď zomieral, na lôžko si dal priniesť žinenku a s veľkou vľúdnosťou potešoval bratov. Zomrel na sviatok Nanebovstúpenia Pána dňa 14. mája 1265 v konvente v Santarem. Pápež Benedikt XIV. jeho úctu potvrdil 9. mája 1748.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, pokorne sa dovolávame tvojho milosrdenstva, veď ty si priviedol blahoslaveného Egída na cestu spravodlivosti a svätosti; podobne i nás priveď z otroctva a smrti hriechu k dokonalej slobode a k životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1812 v katalánskej obci Gombreny ako desiaty a posledný syn farbiara vlny. Kým ešte žil na vidieku, vyučoval chlapcov základné poznatky. Rehoľný odev prijal v roku 1830 v Gerone. Tam sa zdržiaval aj v dobe zloženia doživotných sľubov, až do diakonského svätenia. Od roku 1835 bol nútený žiť mimo komunity, dominikánske povolanie však nikdy nezanechal, skôr ho ešte usilovnejšie rozvíjal. Kvôli chudobe ho so súhlasom predstavených v roku 1836 vysvätili za kňaza a určili ho pre farskú službu. Neskôr sa s apoštolskou horlivosťou plne venoval potulnému kázaniu. Usilovne pracoval pre potreby dominikánskych laikov a spolupracoval s nimi. Tiež založil ženskú rehoľnú spoločnosť, ktorá neskôr dostala názov „od Zvestovania“. Bola určená na vzdelávanie mládeže. Zomrel slepý vo Vich dňa 2. apríla 1875. Pápež Ján Pavol II. ho slávnostne zaradil do zoznamu blahoslavených 29. apríla 1979.
MODLITBA
Milosrdný Bože, ty si si vyvolil blahoslaveného kňaza Františka, aby ohlasoval meno tvojho Syna a vzdelával kresťanský ľud v zbožnosti. Na jeho príhovor daj, aby sa kázaním neustále prebúdzala a vzrastala pravá viera. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.