Narodil sa roku 1373 neďaleko Pisy v mestečku Ripafratta. Blahoslavený Ján Dominici ho vyzval, aby vstúpil do rehole. Noviciát vykonal v Kortone. Zostal tam až do roku 1401. Neskôr bol priorom a lektorom konventu vo Fabriane, v roku 1425 prišiel do konventu v Pise. V Pise zostal až do svojej smrti. Horlivo pracoval pre spásu duší, zaslúžil sa o obnovenie rehoľnej disciplíny a o spásu občanov. Zomrel 27. septembra 1456. Pápež bl. Pius IX. ho 4. apríla 1851 zapísal do zoznamu blahoslavených.
MODLITBA
Všemohúci Bože, blahoslavenému Vavrincovi si doprial, že usiloval o zachovávanie rehoľnej disciplíny a oplýval láskou; na jeho príhovor nám udeľ milosť, nech vždy konáme to, čo je dokonalejšie a tak dôjdeme do večných radostí. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1180 v lombardskom Bergame. Keď ho roku 1219 patriarcha Dominik prijal do rehole, už bol kanonikom. Vedel zodpovedne riadiť bratov, vykonával úrad inkvizítora viery a pápežského legáta, vynikal vo veľkej prezieravosti a horlivosti o duše. Založil konvent v Brescii a pápež Gregor IX. ho tam vymenoval za biskupa. Pápež ho poveroval početnými a ťažkými poslaniami na cisárskom dvore Fridricha II. a tiež za účelom zmierenia miest severnej
Itálie. Hlboký život modlitby spájal s horlivou apoštolskou činnosťou. Veľmi sa snažil o povznesenie postihnutých, usiloval sa o upevnenie pokoja a o obnovu kresťanských mravov. Zomrel 3. septembra 1244. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu schválil l. októbra 1868.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslaveného Gualu si ozdobil zvláštnou milosťou, že utvrdzoval tvoj ľud v pokoji a zbožnosti; na jeho príhovor daj i nám, nech neúnavne pracujeme za pokoj a tak získame hojné ovocie zbožnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ingrida Elofsdotterová sa narodila v prvej polovici XIII. storočia vo švédskej provincii Ostergotland. Po púti do Svätej Zeme so sestrou Kristínou a inými zbožnými ženami v meste Skänninge obliekla dominikánsky habit v očakávaní, že tam bude založený kláštor mníšok. Túto jej túžbu uskutočnil dominikán Peter z Dácie, jeden z prvých švédskych spisovateľov, ktorého duchovne nasledovala. Kláštor mníšok (pomenovaný po sv. Martinovi), so súhlasom biskupa z Linköpingu a provinciála dominikánov, bol otvorený na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v roku 1281, za účasti kráľa (Magnus Ladulas). Ingrida ako priorka kláštora zomrela v r. 1282, pravdepodobne 2. septembra. Keďže bola známa čnostným životom, v jej rodnom meste i v celej provincii Ostergotland, ju hneď po jej smrti začali uctievať ako svätú. V r. 1414 biskup z Linköpingu (Canuto Bosson) požiadal Apoštolský Stolec o dovolenie začať jej kanonizačný proces spolu s ďalším švédskym svätým (Mikuláš z Linköpingu). V roku 1418 proces uviazol a začiatkom nasledujúceho storočia sa zastavil. I napriek tomu, že nedošlo k formálnej kanonizácii, so súhlasom pápeža Alexandra VI., za účasti kráľa, všetkých biskupov Švédska, bratov kazateľov a veľkého množstva veriacich, došlo 29. júla 1507 k slávnostnému preneseniu jej pozostatkov.
MODLITBA
Láskavý Bože, ty si blahoslavenej Ingride udelil milosť, aby dôsledne nasledovala chudobného a poníženého Krista; daj, aby sme aj my verne prežívali svoje povolanie, a tak aby sme sa spojili v dokonalej láske, akú si nám ukázal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodila sa roku 1486 v remeselníckej rodine v piemontskom Racconigi. Piemont bol na prelome XV. a XVI. storočia obsadený Francúzmi. Pracovala ako tkáčka, súčasne sa však venovala modlitbe. Bola obdarená zvláštnymi darmi. Z podvádzania ju upodozrievali i bratia našej rehole, kajúci odev ktorej prijala. Až do smrti trpela v dôsledku nactiutŕhania a prenasledovania. „Len Ježiš je moja nádej“, hovorila v úzkostiach. Podobne ako svätá Katarína Sienská, aj ona pracovala za pokoj v Itálii a za dobro Cirkvi. Zomrela 4. septembra 1547 a jej úctu 9. apríla 1808 potvrdil pápež Pius VII.
MODLITBA
Pane a Bože náš, naša nádej, srdce blahoslavenej Kataríny, naplnené tebou, si bohato poctil darmi; na príhovor tejto panny daj, nech sa do nášho srdca vtlačí celý ten, čo sa celý dal za nás pribiť na kríž, náš Pán Ježiš Kristus, tvoj Syn, lebo on s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Evanjeliová chudoba, ktorá z vôle svätého Otca Dominika stráži kázanie v dominikánskej reholi, má ten krásny účinok, že mnoho priateľov a dobrodincov nám pomáha plniť evanjeliové poslanie buď svojou činnosťou alebo darmi zo svojho majetku. Dnes si teda vďačne spoločne spomíname na všetkých týchto našich dobrodincov a príbuzných, ktorí sú rozličnými putami spojení s našou rehoľou.
Pochádzal z osady Garrigue naďaleko Nîmes vo Francúzsku. Bol jedným z prvých spoločníkov svätého Dominika. Napodobňoval ho v kázaní i v horlivosti. Veľmi sa pričinil o rozšírenie a upevnenie rehole. Bol prvým priorom v konvente sv. Romana v Toulouse (r. 1216). Roku 1217 bol poslaný do Paríža, aby tam založil nový konvent. Roku 1219 sa vrátil do Toulouse a stal sa Provensalským provinciálom. Pod vedením zakladateľa rehole vykonával osobitné služby; spájal rôzne komunity, ktoré už vznikli. Podľa svedectva Jordána Saského bol to muž „veľkej svätosti, veľmi prísny na seba, rázne umŕtvoval svoje telo a v mnohých veciach napodobňoval spôsoby a príklad Magistra Dominika, veď nejakú dobu bol jeho spoločníkom na cestách“. Zomrel v apríli 1230 v kláštore cistercitských mníšok v Bouchet, kde sa jeho hrob stal pútnickým miestom. Bratia kazatelia z Orange roku 1414 preniesli jeho telesné pozostatky do vlastného kostola. Tam boli uložené k úcte veriacich. Roku 1561 však jeho hrob počas náboženských nepokojov zničili. Pápež Lev XIII. potvrdil jeho úctu 14. júla 1881.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslavenému Bertrandovi si udelil milosť, že bol vynikajúcim spoločníkom a nasledovníkom svätého patriarchu Dominika; na jeho orodovanie nám dopraj, nech vieru, ktorú ohlasoval, tak vyznávame životom, aby sme dosiahli sľúbenú odmenu v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Brat Michal sa narodil 19. februára 1897 v poľskej šľachtickej rodine v Pełkiniach pri meste Jaroslaw. Pri krste dostal mená Ján František. Po maturite študoval architektúru na Technickej univerzite vo Ľvove. V roku 1927 vstúpil do noviciátu v dominikánskom konvente v Krakove. Pri obliečke dostal rehoľné meno Michal. V roku 1931 bol vysvätený za kňaza. Po kňazskej vysviacke plnil zväčša poslanie formátora, keď bol magistrom novicov, neskôr študentov, najprv v Krakove a potom vo Varšave. Pracoval tiež medzi poľskými intelektuálmi. Počas Druhej svetovej vojny, keď 1. septembra 1944 sa vo Varšave začalo „Poľské povstanie“, bol v meste a pouličné boje mu znemožnili návrat do konventu. V takejto situácii sa prihlásil za kaplána povstaleckej polovojenskej jednotky „Konrad“. Obetavo sa staral o ranených a umierajúcich povstalcov až do 6. septembra 1944, keď nemeckí vojaci dobyli dom, v ktorom bol provizórny lazaret a všetkých pozabíjali. Telo brata Michala spolu s telesnými pozostatkami ostatných mŕtvych povstalcov bolo spálené na blízkej barikáde a neskôr pochované v spoločnom hrobe.
Sestra Júlia sa narodila v Nawojowej pri Nowom Sącze v Poľsku. V detskom veku stratila rodičov a tak so svojou sestrou bola vychovávaná v sirotinci pri konvente sestier dominikánok v Nawojowej. V roku 1918 vstúpila do noviciátu tejto Kongregácie sestier dominikánok. V roku 1922 sa stala učiteľkou a neskôr riaditeľkou školy vo Vilniuse. V roku 1934 sa jej dostalo cti aj zo strany mesta, kvôli svojej starostlivosti o chudobné a opustené deti. Bola tiež miestnou predstavenou sestier dominikánok, asistentkou bratstva Tretieho rádu sv. Dominika a verne plnila aj iné jej zverené úlohy. V roku 1939 bol Vilnius obsadený sovietskymi vojskami, v roku 1941 zas nemeckými. Počas nemeckej okupácie sa zaoberala tajným vyučovaním náboženstva a organizovaním pomoci najmä starším kňazom. 12. júla 1943 ju Gestapo uväznilo a rok zostala uväznená v samotke vo Vilniuse. V júli 1944 ju deportovali do koncentračného tábora Stutthof pri Gdańsku. Po večeroch po barakoch organizovala modlitbu posvätného ruženca. Slovom a príkladom apoštolovala, pomáhala každému, bez ohľadu na národnosť alebo náboženstvo. Delila sa s tým, čo mala, aj s posledným kúskom chleba. Katolíkom organizovala prijatie sviatostí. Keď vypukla epidémia týfusu, dobrovoľne sa prihlásila za ošetrovateľku nakazeným. Jej obetavá služba vyvierala z hrdinskej statočnosti a veľkej evanjeliovej lásky k blížnym. Úplne vyčerpaná a premožená týfusom sestra Júlia zomrela 20. februára 1945.
Brat Michal a sestra Júlia boli vyhlásení za blahoslavených pápežom Jánom Pavlom II. vo Varšave 13. júna 1999 spolu s ďalšími 106 poľskými mučeníkmi (3 biskupmi, 52 diecéznymi kňazmi, 26 rehoľnými kňazmi, 3 bohoslovcami, 7 rehoľnými bratmi, 8 rehoľnými sestrami, 9 laikmi, spolu s 18 rozličných diecéz a 22 rehoľných rodín, v štyroch skupinách).
MODLITBA
Všemohúci a milosrdný Bože, dnes si s úctou pripomíname víťaznú smrť blahoslavených mučeníkov Michala a Júlie; prosíme ťa, vyslyš naše modlitby a daj nám silu, aby sme nasledovali ich vytrvalosť vo viere. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Narodil sa roku 1585 v mestečku Ribera del Fresno v španielskom kraji Extremadura. Na obchodnej lodi odplával do Južnej Ameriky. V meste Lime sa rozhodol pre cestu evanjeliovej chudoby v reholi; veľmi sa preslávil pokorou a láskavosťou. Skoro 22 rokov bol vrátnikom v konvente. Najviac sa venoval skutkom milosrdenstva, horlivo sa modlil ruženec, aby prinášal úľavu dušiam zosnulých a priviedol k Božej láske tých, čo sa odchýlili od cesty spravodlivosti. Podobne ako Martin de Porres, trpezlivo znášal krivdy a urážky, neúnavne sa staral o chudobných a chorých. Zomrel 16. septembra 1645. Pápež Pavol VI. ho začlenil do zoznamu svätých dňa 28. septembra 1975.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, z tvojej láskavosti sa ľuďom vrátila spása, a svätý Ján sa z lásky k tebe dával do služieb všetkým ľuďom. Na jeho príhovor nám daj, aby sme sa ustavične ponárali do tajomstva tvojej dobroty, a pre bratov s radosťou obetovali všetko, čo máme, aj svoj život. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1644 v španielskej Kordove. Bol synom jednoduchého obchodníka s ovocím. Roku 1663 prekonal veľké potiaže a vstúpil do rehole. Bol nasledovníkov sv. Vincenta Ferrera. Stal sa horlivým apoštolom a povesť o ňom sa rozniesla po celom Španielsku. K chudobným, chorým a zajatým bol milosrdný a dával im všetko, čo mal pre seba. Pokorne znášal výčitky a posmech. Zomrel 20. septembra 1713. Pápež Pius VII. ho 20. septembra 1818 zapísal do zoznamu blahoslavených.
MODLITBA
Láskavý Bože, blahoslaveného Františka si zahrnul sladkosťou nebeskej lásky a urobil si z neho vynikajúceho kazateľa tvojho slova; na jeho príhovor nám dopraj, nech stále žijeme v tvojej láske. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Je to skupina 18 dominikánov z Aragónskej provincie, ktorá bola zriadená v roku 1301. Do tejto provincie patrili sv. Vincent Ferrer, sv. Ľudovít Bertrán, bl. Dalmác Moner a bl. František Coll. Sú prvými španielskymi dominikánmi, ktorí sa stali obeťami náboženského prenasledovania počas Druhej španielskej republiky, a povýšení na oltár. Deväť týchto blahoslavených je z konventu v Calande (Teruel), kde bol vtedy formačný dom; päť z Valencie a štyria z Barcelony.
Hyacint Serrano López (30. 07. 1901–25. 11. 1936), kňaz, provinčný vikár. Mal dary spisovateľa a organizátora. Potajomky pomáhal svojim ukrývaným spolubratom. No po čase ho začali sledovať, kontrolovali mu korešpondenciu a uväznili. Pred smrťou vykríkol o veľkosti Krista Kráľa a hneď ho zastrelili.
Ľudovít Urbano Lanaspa (03. 06. 1882–25. 08. 1936), kňaz, provinčný vikár. Magister teológie, doktor filozofie, kazateľ, vynikajúci spisovateľ, kňaz vzácnej povesti, venoval sa sociálnym otázkam a pomoci chudobným. Jeho príprava na smrť a mučeníctvo vzbudili mimoriadnu pozornosť.
Konštantín Fernández Álvarez (07. 02. 1907–29. 08. 1936), kňaz. Výborný teológ, vyučoval v Ríme na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského a v konvente vo Valencii. Bol udaný a väznený a potom odsúdený na smrť.
Rafael Pardo Molina (28. 10. 1899–26. 09. 1936), brat spolupracovník, starostlivý kostolník mal na starosti posvätné predmety a svätostánok. Keď ho červení našli skrytého, uväznili ho a zastrelili.
Lucio Martínez Mancebo (28. 07. 1902–29. 07. 1936), kňaz. Podprior a magister novicov a študentov filozofie. Počas prenasledovania členov komunity s niektorými členmi sa potajomky venoval najmä starým spolubratom skrývaným v súkromných domoch. Napokon podstúpil mučenícku smrť.
Anton López Couceiro (15. 11. 1869–29. 07. 1936), kňaz. Bol submagistrom novicov. Praktizoval čoraz viac skutky pokánia. Keď prišla hodina utrpenia, povzbudzoval aj ostatných, aby odpustili katom.
Felicísimo Díez González (26. 11. 1907–29. 07. 1936), kňaz, profesor filozofie, bol vzorom asketického života. Prozreteľne vedel vystihnúť sociálnu a náboženskú situáciu tých dní.
Saturio Rey Robles (21. 12. 1907–29. 07. 1936), kňaz. Veľmi sa usiloval žiť vzorne v spoločnom rehoľnom živote. No poslednú chvíľu života začal prežívať v kríze, ale povzbudený kňazmi Felicísimom a A ntonom prijal kalich utrpenia a pridružil sa k nim aj v odpúšťaní katom.
Tirso Manrique Melero (26. 01. 1877–29. 07. 1936), kňaz. Ako seminarista bol u jezuitov, potom bol vysvätený ako diecézny kňaz a napokon ako 51 ročný vstúpil do rehole dominikánov. Bol výborný latinista, napísal aj gramatiku, bol pokorný, no bál sa, či vydrží skúšku v prenasledovaní. No s pomocou Ducha Svätého premohol úzkosti a pripodobnil sa v mučeníckej smrti Kristovi na kríži.
Gumersindo Soto Barros (21. 10. 1869–29. 07. 1936), brat spolupracovník. Dobrý matematik a veľmi pracovitý. Pretože nemohol chodiť, čakal na ulici, aby si ho červení vzali k ostatným mučeníkom.
Lambert de Navascués y de Juan (18. 05. 1911–29. 07. 1936), novic, brat spolupracovník. Študoval na univerzite, no vybral si úlohu byť dominikánskym frátrom. Nechcel opustiť Calandu, aby mohol pomáhať starším dominikánom, aj keď bol stále v nebezpečenstve, že ho chytia a umučia.
Jozef Mária Muro Sanmiguel (26. 10. 1905–30. 07. 1936), kňaz. Hoci mal slabé zdravie, jeho ideálom bolo byť misionárom a mučeníkom. Ako diecézny kňaz po šiestich rokoch vstúpil k dominikánom. Červení ho zastrelili spolu s klerikom Joachimom, keď po oboch najprv vytrvalo sliedili, až ich napokon chytili na poli.
Joachim Prats Baltue?a (05. 03. 1915–30. 07. 1936), novic, klerik. Putoval do Lurdov, kde spoznal svoje budúce povolanie. Po dosiahnutí hodnosti univerzitného bakalára vstúpil k dominikánom. Podstúpil mučeníctvo ako 21 ročný spolu s Jozefom Murom Sanmiguelom.
František Calvo Burillo (21. 11. 1881–02. 08. 1936), kňaz. Bol lektorom teológie a licenciátom v literatúre a filozofii. Osobitne sa venoval službe sviatosti pokánia. V júli 1936 pre chorobu býval u svojich príbuzných. Keď ho chytili a viedli na popravu, ťažko kráčal na tejto krížovej ceste, no jasne sa modlil ruženec a žehnal katov a odpúšťal im.
František Monzón Romeo (29. 03. 1912–29. 08. 1936). Za kňaza bol vysvätený 3. mája 1936. Teda bol kňazom necelé štyri mesiace. Darmo sa rodičia usilovali zachrániť ho. Stačilo, že bol kňaz, aby ho červení neušetrili. Povedal, že sa obetuje za Krista, pretože Kristus sa obetoval za neho.
Ramón Peiró Victorí (07.03.1891–31.08.1936), kňaz. Vyučoval 10 rokov v Solsone ašpirantov na vstup do noviciátu dominikánskej rehole. V Barcelone sa osobitne venoval spovedaniu. Keď ho revolucionári našli skrytého, energicky priznal, že je kňaz a rehoľník. To stačilo, aby ho odsúdili na smrť.
Jozef Mária Vidal Segú (03. 02. 1912–?. 09. 1936). Bol len 5 rokov kňazom. Hoci sa skrýval u svojho brata rehoľníka, našli ho a usmrtili.
Santiago Meseguer Burillo (01. 05. 1885–?. 11. 1936), kňaz. Vyučoval teológiu na Generálnom štúdiu a v seminári vo Valencii. V Barcelone konal príležitostné duchovné cvičenia. Aj on umrel mučeníckou smrťou.
Za blahoslavených ich 11. marca 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. spolu s ďalšími 215 mučeníkmi zo Španielskej občianskej vojny.
MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, blahoslaveným mučeníkom Hyacintovi Serranovi Lópezovi a spoločníkom si dal milosť, že mohli umrieť za Krista; ako si im dal odvahu podstúpiť smrť za teba, tak aj nám slabým láskavo pomáhaj, aby sme ťa neohrozene vyznávali svojím životom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1291 v katalánskej osade Santa Coloma de Farnés. Rehoľný odev prijal roku 1314 v Gerone. Vynikal láskou k samote a mlčaniu, súčasníci ho nazývali „bratom, ktorý rozpráva s anjelom“. Vyučoval, kázal, viedol novicov. Pre veľkú osobnú prísnosť, pre lásku k samote a modlitbe, pre silu a účinnosť svojej prosebnej modlitby ešte počas svojho života si získal medzi bratmi a veriacimi povesť svätosti. Stále túžil po samote, preto si postavil jaskyňu v konventnej záhrade. Vychádzal z nej len preto, aby slúžil svätú omšu a zúčastnil sa konventných ofícií. Takto podal vynikajúci príklad pustovníctva. Zomrel roku 1341. Pápež Inocent XIII. jeho úctu potvrdil 13. augusta 1721.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, prispením milosti, tvoj pokorný služobník Dalmác oplýval darom modlitby a kázania a slúžil ti svätým životom v samote. Daj, nech vytrvalo zotrvávame pri tebe, aby sme vo všetkých životných situáciách mohli vidieť a nasledovať teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa v XV. storočí v Modene a tam tiež vstúpil do rehole. Bol rozjímavým mužom a vynikajúcim rehoľníkom. Horlivo študoval Sväté písmo a mnoho ľudí obrátil k Bohu viac nebeskou výrečnosťou „než samotným hlasom“. Zomrel v mestečku Pesaro 21. septembra 1498. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu potvrdil 10. septembra 1857. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1949 prenesené do kostola sv. Dominika v Modene.
MODLITBA
Milosrdný Bože, blahoslavenému Markovi si udelil milosť, aby veľké množstvo blúdiacich priviedol späť na cestu spravodlivosti; na jeho príhovor nám dopraj, nech aj nám sú odpustené poklesky a šťastne dôjdeme do večnej radosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Táto nová skupina šestnástich svätých mučeníkov pochádza z rokov 1633, 1634 a 1637. Všetci vykonávali rozličné služby pri budovaní Cirkvi v Nagasaki v Japonsku. Boli to kňazi i laici a zahynuli po ukrutnom týraní vidlami v jame. Ich telá boli spálené a popol bol rozhádzaný. Deväť z nich pochádza z Japonska, štyria zo Španielska, jeden z Francúzska, ďalší z Itálie a nakoniec jeden z Manily. Všetci boli členmi dominikánskej rodiny alebo k nej boli pridružení. Zastúpené sú obe pohlavia.
Deviati z nich boli dominikánski kňazi:
Dominik Iba?ez de Erquicia († 1633), Jakub Kyushei Gorobioye Tomonaga († 1633), Lukáš Alfonz od Ducha Svätého († 1633), Tomáš Hioji Rokuzayemon Nishi († 1634), Jordán Hyacint Ansalone († 1634), Anton González († 1637), Viliam Courtet od sv. Tomáša († 1639), Michal de Aozaraza († 1637) a Vincent Shiwozuka od Kríža († 1637).
Dvaja boli bratia spolupracovníci:
František Shoyemon († 1633) a Matúš Kohioye od sv. Ruženca († 1633).
Dve laické sestry:
Magdaléna z Nagasaki († 1634) a Marina z Omura († 1634).
Traja laickí spolupracovníci:
Michal Kurobioye († 1633), Lazár z Kyota († 1637) a Vavrinec Ruiz z Manily, otec rodiny, ktorý je prvým mučeníkom Filipínskej Cirkvi († 1637).
Pápež Ján Pavol II. ich 18. októbra 1987 slávnostne vyhlásil za svätých. Sú totiž nádherným príkladom svojej jednoty a dominikánska rodina v nich preukázala službu kresťanskému spoločenstvu.
MODLITBA
Pane a Bože náš, prosíme ťa, udeľ nám takú vytrvalosť v službe tebe a blížnemu, akú mali tvoji svätí mučeníci Dominik a jeho spoločníci, lebo v tvojom kráľovstve sú blahoslavení tí, ktorých prenasledujú pre spravodlivosť. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1373 neďaleko Pisy v mestečku Ripafratta. Blahoslavený Ján Dominici ho vyzval, aby vstúpil do rehole. Noviciát vykonal v Kortone. Zostal tam až do roku 1401. Neskôr bol priorom a lektorom konventu vo Fabriane, v roku 1425 prišiel do konventu v Pise. V Pise zostal až do svojej smrti. Horlivo pracoval pre spásu duší, zaslúžil sa o obnovenie rehoľnej disciplíny a o spásu občanov. Zomrel 27. septembra 1456. Pápež bl. Pius IX. ho 4. apríla 1851 zapísal do zoznamu blahoslavených.
MODLITBA
Všemohúci Bože, blahoslavenému Vavrincovi si doprial, že usiloval o zachovávanie rehoľnej disciplíny a oplýval láskou; na jeho príhovor nám udeľ milosť, nech vždy konáme to, čo je dokonalejšie a tak dôjdeme do večných radostí. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1180 v lombardskom Bergame. Keď ho roku 1219 patriarcha Dominik prijal do rehole, už bol kanonikom. Vedel zodpovedne riadiť bratov, vykonával úrad inkvizítora viery a pápežského legáta, vynikal vo veľkej prezieravosti a horlivosti o duše. Založil konvent v Brescii a pápež Gregor IX. ho tam vymenoval za biskupa. Pápež ho poveroval početnými a ťažkými poslaniami na cisárskom dvore Fridricha II. a tiež za účelom zmierenia miest severnej
Itálie. Hlboký život modlitby spájal s horlivou apoštolskou činnosťou. Veľmi sa snažil o povznesenie postihnutých, usiloval sa o upevnenie pokoja a o obnovu kresťanských mravov. Zomrel 3. septembra 1244. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu schválil l. októbra 1868.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslaveného Gualu si ozdobil zvláštnou milosťou, že utvrdzoval tvoj ľud v pokoji a zbožnosti; na jeho príhovor daj i nám, nech neúnavne pracujeme za pokoj a tak získame hojné ovocie zbožnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ingrida Elofsdotterová sa narodila v prvej polovici XIII. storočia vo švédskej provincii Ostergotland. Po púti do Svätej Zeme so sestrou Kristínou a inými zbožnými ženami v meste Skänninge obliekla dominikánsky habit v očakávaní, že tam bude založený kláštor mníšok. Túto jej túžbu uskutočnil dominikán Peter z Dácie, jeden z prvých švédskych spisovateľov, ktorého duchovne nasledovala. Kláštor mníšok (pomenovaný po sv. Martinovi), so súhlasom biskupa z Linköpingu a provinciála dominikánov, bol otvorený na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v roku 1281, za účasti kráľa (Magnus Ladulas). Ingrida ako priorka kláštora zomrela v r. 1282, pravdepodobne 2. septembra. Keďže bola známa čnostným životom, v jej rodnom meste i v celej provincii Ostergotland, ju hneď po jej smrti začali uctievať ako svätú. V r. 1414 biskup z Linköpingu (Canuto Bosson) požiadal Apoštolský Stolec o dovolenie začať jej kanonizačný proces spolu s ďalším švédskym svätým (Mikuláš z Linköpingu). V roku 1418 proces uviazol a začiatkom nasledujúceho storočia sa zastavil. I napriek tomu, že nedošlo k formálnej kanonizácii, so súhlasom pápeža Alexandra VI., za účasti kráľa, všetkých biskupov Švédska, bratov kazateľov a veľkého množstva veriacich, došlo 29. júla 1507 k slávnostnému preneseniu jej pozostatkov.
MODLITBA
Láskavý Bože, ty si blahoslavenej Ingride udelil milosť, aby dôsledne nasledovala chudobného a poníženého Krista; daj, aby sme aj my verne prežívali svoje povolanie, a tak aby sme sa spojili v dokonalej láske, akú si nám ukázal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodila sa roku 1486 v remeselníckej rodine v piemontskom Racconigi. Piemont bol na prelome XV. a XVI. storočia obsadený Francúzmi. Pracovala ako tkáčka, súčasne sa však venovala modlitbe. Bola obdarená zvláštnymi darmi. Z podvádzania ju upodozrievali i bratia našej rehole, kajúci odev ktorej prijala. Až do smrti trpela v dôsledku nactiutŕhania a prenasledovania. „Len Ježiš je moja nádej“, hovorila v úzkostiach. Podobne ako svätá Katarína Sienská, aj ona pracovala za pokoj v Itálii a za dobro Cirkvi. Zomrela 4. septembra 1547 a jej úctu 9. apríla 1808 potvrdil pápež Pius VII.
MODLITBA
Pane a Bože náš, naša nádej, srdce blahoslavenej Kataríny, naplnené tebou, si bohato poctil darmi; na príhovor tejto panny daj, nech sa do nášho srdca vtlačí celý ten, čo sa celý dal za nás pribiť na kríž, náš Pán Ježiš Kristus, tvoj Syn, lebo on s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Evanjeliová chudoba, ktorá z vôle svätého Otca Dominika stráži kázanie v dominikánskej reholi, má ten krásny účinok, že mnoho priateľov a dobrodincov nám pomáha plniť evanjeliové poslanie buď svojou činnosťou alebo darmi zo svojho majetku. Dnes si teda vďačne spoločne spomíname na všetkých týchto našich dobrodincov a príbuzných, ktorí sú rozličnými putami spojení s našou rehoľou.
Pochádzal z osady Garrigue naďaleko Nîmes vo Francúzsku. Bol jedným z prvých spoločníkov svätého Dominika. Napodobňoval ho v kázaní i v horlivosti. Veľmi sa pričinil o rozšírenie a upevnenie rehole. Bol prvým priorom v konvente sv. Romana v Toulouse (r. 1216). Roku 1217 bol poslaný do Paríža, aby tam založil nový konvent. Roku 1219 sa vrátil do Toulouse a stal sa Provensalským provinciálom. Pod vedením zakladateľa rehole vykonával osobitné služby; spájal rôzne komunity, ktoré už vznikli. Podľa svedectva Jordána Saského bol to muž „veľkej svätosti, veľmi prísny na seba, rázne umŕtvoval svoje telo a v mnohých veciach napodobňoval spôsoby a príklad Magistra Dominika, veď nejakú dobu bol jeho spoločníkom na cestách“. Zomrel v apríli 1230 v kláštore cistercitských mníšok v Bouchet, kde sa jeho hrob stal pútnickým miestom. Bratia kazatelia z Orange roku 1414 preniesli jeho telesné pozostatky do vlastného kostola. Tam boli uložené k úcte veriacich. Roku 1561 však jeho hrob počas náboženských nepokojov zničili. Pápež Lev XIII. potvrdil jeho úctu 14. júla 1881.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslavenému Bertrandovi si udelil milosť, že bol vynikajúcim spoločníkom a nasledovníkom svätého patriarchu Dominika; na jeho orodovanie nám dopraj, nech vieru, ktorú ohlasoval, tak vyznávame životom, aby sme dosiahli sľúbenú odmenu v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Brat Michal sa narodil 19. februára 1897 v poľskej šľachtickej rodine v Pełkiniach pri meste Jaroslaw. Pri krste dostal mená Ján František. Po maturite študoval architektúru na Technickej univerzite vo Ľvove. V roku 1927 vstúpil do noviciátu v dominikánskom konvente v Krakove. Pri obliečke dostal rehoľné meno Michal. V roku 1931 bol vysvätený za kňaza. Po kňazskej vysviacke plnil zväčša poslanie formátora, keď bol magistrom novicov, neskôr študentov, najprv v Krakove a potom vo Varšave. Pracoval tiež medzi poľskými intelektuálmi. Počas Druhej svetovej vojny, keď 1. septembra 1944 sa vo Varšave začalo „Poľské povstanie“, bol v meste a pouličné boje mu znemožnili návrat do konventu. V takejto situácii sa prihlásil za kaplána povstaleckej polovojenskej jednotky „Konrad“. Obetavo sa staral o ranených a umierajúcich povstalcov až do 6. septembra 1944, keď nemeckí vojaci dobyli dom, v ktorom bol provizórny lazaret a všetkých pozabíjali. Telo brata Michala spolu s telesnými pozostatkami ostatných mŕtvych povstalcov bolo spálené na blízkej barikáde a neskôr pochované v spoločnom hrobe.
Sestra Júlia sa narodila v Nawojowej pri Nowom Sącze v Poľsku. V detskom veku stratila rodičov a tak so svojou sestrou bola vychovávaná v sirotinci pri konvente sestier dominikánok v Nawojowej. V roku 1918 vstúpila do noviciátu tejto Kongregácie sestier dominikánok. V roku 1922 sa stala učiteľkou a neskôr riaditeľkou školy vo Vilniuse. V roku 1934 sa jej dostalo cti aj zo strany mesta, kvôli svojej starostlivosti o chudobné a opustené deti. Bola tiež miestnou predstavenou sestier dominikánok, asistentkou bratstva Tretieho rádu sv. Dominika a verne plnila aj iné jej zverené úlohy. V roku 1939 bol Vilnius obsadený sovietskymi vojskami, v roku 1941 zas nemeckými. Počas nemeckej okupácie sa zaoberala tajným vyučovaním náboženstva a organizovaním pomoci najmä starším kňazom. 12. júla 1943 ju Gestapo uväznilo a rok zostala uväznená v samotke vo Vilniuse. V júli 1944 ju deportovali do koncentračného tábora Stutthof pri Gdańsku. Po večeroch po barakoch organizovala modlitbu posvätného ruženca. Slovom a príkladom apoštolovala, pomáhala každému, bez ohľadu na národnosť alebo náboženstvo. Delila sa s tým, čo mala, aj s posledným kúskom chleba. Katolíkom organizovala prijatie sviatostí. Keď vypukla epidémia týfusu, dobrovoľne sa prihlásila za ošetrovateľku nakazeným. Jej obetavá služba vyvierala z hrdinskej statočnosti a veľkej evanjeliovej lásky k blížnym. Úplne vyčerpaná a premožená týfusom sestra Júlia zomrela 20. februára 1945.
Brat Michal a sestra Júlia boli vyhlásení za blahoslavených pápežom Jánom Pavlom II. vo Varšave 13. júna 1999 spolu s ďalšími 106 poľskými mučeníkmi (3 biskupmi, 52 diecéznymi kňazmi, 26 rehoľnými kňazmi, 3 bohoslovcami, 7 rehoľnými bratmi, 8 rehoľnými sestrami, 9 laikmi, spolu s 18 rozličných diecéz a 22 rehoľných rodín, v štyroch skupinách).
MODLITBA
Všemohúci a milosrdný Bože, dnes si s úctou pripomíname víťaznú smrť blahoslavených mučeníkov Michala a Júlie; prosíme ťa, vyslyš naše modlitby a daj nám silu, aby sme nasledovali ich vytrvalosť vo viere. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Narodil sa roku 1585 v mestečku Ribera del Fresno v španielskom kraji Extremadura. Na obchodnej lodi odplával do Južnej Ameriky. V meste Lime sa rozhodol pre cestu evanjeliovej chudoby v reholi; veľmi sa preslávil pokorou a láskavosťou. Skoro 22 rokov bol vrátnikom v konvente. Najviac sa venoval skutkom milosrdenstva, horlivo sa modlil ruženec, aby prinášal úľavu dušiam zosnulých a priviedol k Božej láske tých, čo sa odchýlili od cesty spravodlivosti. Podobne ako Martin de Porres, trpezlivo znášal krivdy a urážky, neúnavne sa staral o chudobných a chorých. Zomrel 16. septembra 1645. Pápež Pavol VI. ho začlenil do zoznamu svätých dňa 28. septembra 1975.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, z tvojej láskavosti sa ľuďom vrátila spása, a svätý Ján sa z lásky k tebe dával do služieb všetkým ľuďom. Na jeho príhovor nám daj, aby sme sa ustavične ponárali do tajomstva tvojej dobroty, a pre bratov s radosťou obetovali všetko, čo máme, aj svoj život. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1644 v španielskej Kordove. Bol synom jednoduchého obchodníka s ovocím. Roku 1663 prekonal veľké potiaže a vstúpil do rehole. Bol nasledovníkov sv. Vincenta Ferrera. Stal sa horlivým apoštolom a povesť o ňom sa rozniesla po celom Španielsku. K chudobným, chorým a zajatým bol milosrdný a dával im všetko, čo mal pre seba. Pokorne znášal výčitky a posmech. Zomrel 20. septembra 1713. Pápež Pius VII. ho 20. septembra 1818 zapísal do zoznamu blahoslavených.
MODLITBA
Láskavý Bože, blahoslaveného Františka si zahrnul sladkosťou nebeskej lásky a urobil si z neho vynikajúceho kazateľa tvojho slova; na jeho príhovor nám dopraj, nech stále žijeme v tvojej láske. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Je to skupina 18 dominikánov z Aragónskej provincie, ktorá bola zriadená v roku 1301. Do tejto provincie patrili sv. Vincent Ferrer, sv. Ľudovít Bertrán, bl. Dalmác Moner a bl. František Coll. Sú prvými španielskymi dominikánmi, ktorí sa stali obeťami náboženského prenasledovania počas Druhej španielskej republiky, a povýšení na oltár. Deväť týchto blahoslavených je z konventu v Calande (Teruel), kde bol vtedy formačný dom; päť z Valencie a štyria z Barcelony.
Hyacint Serrano López (30. 07. 1901–25. 11. 1936), kňaz, provinčný vikár. Mal dary spisovateľa a organizátora. Potajomky pomáhal svojim ukrývaným spolubratom. No po čase ho začali sledovať, kontrolovali mu korešpondenciu a uväznili. Pred smrťou vykríkol o veľkosti Krista Kráľa a hneď ho zastrelili.
Ľudovít Urbano Lanaspa (03. 06. 1882–25. 08. 1936), kňaz, provinčný vikár. Magister teológie, doktor filozofie, kazateľ, vynikajúci spisovateľ, kňaz vzácnej povesti, venoval sa sociálnym otázkam a pomoci chudobným. Jeho príprava na smrť a mučeníctvo vzbudili mimoriadnu pozornosť.
Konštantín Fernández Álvarez (07. 02. 1907–29. 08. 1936), kňaz. Výborný teológ, vyučoval v Ríme na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského a v konvente vo Valencii. Bol udaný a väznený a potom odsúdený na smrť.
Rafael Pardo Molina (28. 10. 1899–26. 09. 1936), brat spolupracovník, starostlivý kostolník mal na starosti posvätné predmety a svätostánok. Keď ho červení našli skrytého, uväznili ho a zastrelili.
Lucio Martínez Mancebo (28. 07. 1902–29. 07. 1936), kňaz. Podprior a magister novicov a študentov filozofie. Počas prenasledovania členov komunity s niektorými členmi sa potajomky venoval najmä starým spolubratom skrývaným v súkromných domoch. Napokon podstúpil mučenícku smrť.
Anton López Couceiro (15. 11. 1869–29. 07. 1936), kňaz. Bol submagistrom novicov. Praktizoval čoraz viac skutky pokánia. Keď prišla hodina utrpenia, povzbudzoval aj ostatných, aby odpustili katom.
Felicísimo Díez González (26. 11. 1907–29. 07. 1936), kňaz, profesor filozofie, bol vzorom asketického života. Prozreteľne vedel vystihnúť sociálnu a náboženskú situáciu tých dní.
Saturio Rey Robles (21. 12. 1907–29. 07. 1936), kňaz. Veľmi sa usiloval žiť vzorne v spoločnom rehoľnom živote. No poslednú chvíľu života začal prežívať v kríze, ale povzbudený kňazmi Felicísimom a A ntonom prijal kalich utrpenia a pridružil sa k nim aj v odpúšťaní katom.
Tirso Manrique Melero (26. 01. 1877–29. 07. 1936), kňaz. Ako seminarista bol u jezuitov, potom bol vysvätený ako diecézny kňaz a napokon ako 51 ročný vstúpil do rehole dominikánov. Bol výborný latinista, napísal aj gramatiku, bol pokorný, no bál sa, či vydrží skúšku v prenasledovaní. No s pomocou Ducha Svätého premohol úzkosti a pripodobnil sa v mučeníckej smrti Kristovi na kríži.
Gumersindo Soto Barros (21. 10. 1869–29. 07. 1936), brat spolupracovník. Dobrý matematik a veľmi pracovitý. Pretože nemohol chodiť, čakal na ulici, aby si ho červení vzali k ostatným mučeníkom.
Lambert de Navascués y de Juan (18. 05. 1911–29. 07. 1936), novic, brat spolupracovník. Študoval na univerzite, no vybral si úlohu byť dominikánskym frátrom. Nechcel opustiť Calandu, aby mohol pomáhať starším dominikánom, aj keď bol stále v nebezpečenstve, že ho chytia a umučia.
Jozef Mária Muro Sanmiguel (26. 10. 1905–30. 07. 1936), kňaz. Hoci mal slabé zdravie, jeho ideálom bolo byť misionárom a mučeníkom. Ako diecézny kňaz po šiestich rokoch vstúpil k dominikánom. Červení ho zastrelili spolu s klerikom Joachimom, keď po oboch najprv vytrvalo sliedili, až ich napokon chytili na poli.
Joachim Prats Baltue?a (05. 03. 1915–30. 07. 1936), novic, klerik. Putoval do Lurdov, kde spoznal svoje budúce povolanie. Po dosiahnutí hodnosti univerzitného bakalára vstúpil k dominikánom. Podstúpil mučeníctvo ako 21 ročný spolu s Jozefom Murom Sanmiguelom.
František Calvo Burillo (21. 11. 1881–02. 08. 1936), kňaz. Bol lektorom teológie a licenciátom v literatúre a filozofii. Osobitne sa venoval službe sviatosti pokánia. V júli 1936 pre chorobu býval u svojich príbuzných. Keď ho chytili a viedli na popravu, ťažko kráčal na tejto krížovej ceste, no jasne sa modlil ruženec a žehnal katov a odpúšťal im.
František Monzón Romeo (29. 03. 1912–29. 08. 1936). Za kňaza bol vysvätený 3. mája 1936. Teda bol kňazom necelé štyri mesiace. Darmo sa rodičia usilovali zachrániť ho. Stačilo, že bol kňaz, aby ho červení neušetrili. Povedal, že sa obetuje za Krista, pretože Kristus sa obetoval za neho.
Ramón Peiró Victorí (07.03.1891–31.08.1936), kňaz. Vyučoval 10 rokov v Solsone ašpirantov na vstup do noviciátu dominikánskej rehole. V Barcelone sa osobitne venoval spovedaniu. Keď ho revolucionári našli skrytého, energicky priznal, že je kňaz a rehoľník. To stačilo, aby ho odsúdili na smrť.
Jozef Mária Vidal Segú (03. 02. 1912–?. 09. 1936). Bol len 5 rokov kňazom. Hoci sa skrýval u svojho brata rehoľníka, našli ho a usmrtili.
Santiago Meseguer Burillo (01. 05. 1885–?. 11. 1936), kňaz. Vyučoval teológiu na Generálnom štúdiu a v seminári vo Valencii. V Barcelone konal príležitostné duchovné cvičenia. Aj on umrel mučeníckou smrťou.
Za blahoslavených ich 11. marca 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. spolu s ďalšími 215 mučeníkmi zo Španielskej občianskej vojny.
MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, blahoslaveným mučeníkom Hyacintovi Serranovi Lópezovi a spoločníkom si dal milosť, že mohli umrieť za Krista; ako si im dal odvahu podstúpiť smrť za teba, tak aj nám slabým láskavo pomáhaj, aby sme ťa neohrozene vyznávali svojím životom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1291 v katalánskej osade Santa Coloma de Farnés. Rehoľný odev prijal roku 1314 v Gerone. Vynikal láskou k samote a mlčaniu, súčasníci ho nazývali „bratom, ktorý rozpráva s anjelom“. Vyučoval, kázal, viedol novicov. Pre veľkú osobnú prísnosť, pre lásku k samote a modlitbe, pre silu a účinnosť svojej prosebnej modlitby ešte počas svojho života si získal medzi bratmi a veriacimi povesť svätosti. Stále túžil po samote, preto si postavil jaskyňu v konventnej záhrade. Vychádzal z nej len preto, aby slúžil svätú omšu a zúčastnil sa konventných ofícií. Takto podal vynikajúci príklad pustovníctva. Zomrel roku 1341. Pápež Inocent XIII. jeho úctu potvrdil 13. augusta 1721.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, prispením milosti, tvoj pokorný služobník Dalmác oplýval darom modlitby a kázania a slúžil ti svätým životom v samote. Daj, nech vytrvalo zotrvávame pri tebe, aby sme vo všetkých životných situáciách mohli vidieť a nasledovať teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa v XV. storočí v Modene a tam tiež vstúpil do rehole. Bol rozjímavým mužom a vynikajúcim rehoľníkom. Horlivo študoval Sväté písmo a mnoho ľudí obrátil k Bohu viac nebeskou výrečnosťou „než samotným hlasom“. Zomrel v mestečku Pesaro 21. septembra 1498. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu potvrdil 10. septembra 1857. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1949 prenesené do kostola sv. Dominika v Modene.
MODLITBA
Milosrdný Bože, blahoslavenému Markovi si udelil milosť, aby veľké množstvo blúdiacich priviedol späť na cestu spravodlivosti; na jeho príhovor nám dopraj, nech aj nám sú odpustené poklesky a šťastne dôjdeme do večnej radosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Spomienka
Táto nová skupina šestnástich svätých mučeníkov pochádza z rokov 1633, 1634 a 1637. Všetci vykonávali rozličné služby pri budovaní Cirkvi v Nagasaki v Japonsku. Boli to kňazi i laici a zahynuli po ukrutnom týraní vidlami v jame. Ich telá boli spálené a popol bol rozhádzaný. Deväť z nich pochádza z Japonska, štyria zo Španielska, jeden z Francúzska, ďalší z Itálie a nakoniec jeden z Manily. Všetci boli členmi dominikánskej rodiny alebo k nej boli pridružení. Zastúpené sú obe pohlavia.
Deviati z nich boli dominikánski kňazi:
Dominik Iba?ez de Erquicia († 1633), Jakub Kyushei Gorobioye Tomonaga († 1633), Lukáš Alfonz od Ducha Svätého († 1633), Tomáš Hioji Rokuzayemon Nishi († 1634), Jordán Hyacint Ansalone († 1634), Anton González († 1637), Viliam Courtet od sv. Tomáša († 1639), Michal de Aozaraza († 1637) a Vincent Shiwozuka od Kríža († 1637).
Dvaja boli bratia spolupracovníci:
František Shoyemon († 1633) a Matúš Kohioye od sv. Ruženca († 1633).
Dve laické sestry:
Magdaléna z Nagasaki († 1634) a Marina z Omura († 1634).
Traja laickí spolupracovníci:
Michal Kurobioye († 1633), Lazár z Kyota († 1637) a Vavrinec Ruiz z Manily, otec rodiny, ktorý je prvým mučeníkom Filipínskej Cirkvi († 1637).
Pápež Ján Pavol II. ich 18. októbra 1987 slávnostne vyhlásil za svätých. Sú totiž nádherným príkladom svojej jednoty a dominikánska rodina v nich preukázala službu kresťanskému spoločenstvu.
MODLITBA
Pane a Bože náš, prosíme ťa, udeľ nám takú vytrvalosť v službe tebe a blížnemu, akú mali tvoji svätí mučeníci Dominik a jeho spoločníci, lebo v tvojom kráľovstve sú blahoslavení tí, ktorých prenasledujú pre spravodlivosť. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa roku 1373 neďaleko Pisy v mestečku Ripafratta. Blahoslavený Ján Dominici ho vyzval, aby vstúpil do rehole. Noviciát vykonal v Kortone. Zostal tam až do roku 1401. Neskôr bol priorom a lektorom konventu vo Fabriane, v roku 1425 prišiel do konventu v Pise. V Pise zostal až do svojej smrti. Horlivo pracoval pre spásu duší, zaslúžil sa o obnovenie rehoľnej disciplíny a o spásu občanov. Zomrel 27. septembra 1456. Pápež bl. Pius IX. ho 4. apríla 1851 zapísal do zoznamu blahoslavených.
MODLITBA
Všemohúci Bože, blahoslavenému Vavrincovi si doprial, že usiloval o zachovávanie rehoľnej disciplíny a oplýval láskou; na jeho príhovor nám udeľ milosť, nech vždy konáme to, čo je dokonalejšie a tak dôjdeme do večných radostí. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodil sa okolo roku 1180 v lombardskom Bergame. Keď ho roku 1219 patriarcha Dominik prijal do rehole, už bol kanonikom. Vedel zodpovedne riadiť bratov, vykonával úrad inkvizítora viery a pápežského legáta, vynikal vo veľkej prezieravosti a horlivosti o duše. Založil konvent v Brescii a pápež Gregor IX. ho tam vymenoval za biskupa. Pápež ho poveroval početnými a ťažkými poslaniami na cisárskom dvore Fridricha II. a tiež za účelom zmierenia miest severnej
Itálie. Hlboký život modlitby spájal s horlivou apoštolskou činnosťou. Veľmi sa snažil o povznesenie postihnutých, usiloval sa o upevnenie pokoja a o obnovu kresťanských mravov. Zomrel 3. septembra 1244. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu schválil l. októbra 1868.
MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslaveného Gualu si ozdobil zvláštnou milosťou, že utvrdzoval tvoj ľud v pokoji a zbožnosti; na jeho príhovor daj i nám, nech neúnavne pracujeme za pokoj a tak získame hojné ovocie zbožnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Ingrida Elofsdotterová sa narodila v prvej polovici XIII. storočia vo švédskej provincii Ostergotland. Po púti do Svätej Zeme so sestrou Kristínou a inými zbožnými ženami v meste Skänninge obliekla dominikánsky habit v očakávaní, že tam bude založený kláštor mníšok. Túto jej túžbu uskutočnil dominikán Peter z Dácie, jeden z prvých švédskych spisovateľov, ktorého duchovne nasledovala. Kláštor mníšok (pomenovaný po sv. Martinovi), so súhlasom biskupa z Linköpingu a provinciála dominikánov, bol otvorený na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v roku 1281, za účasti kráľa (Magnus Ladulas). Ingrida ako priorka kláštora zomrela v r. 1282, pravdepodobne 2. septembra. Keďže bola známa čnostným životom, v jej rodnom meste i v celej provincii Ostergotland, ju hneď po jej smrti začali uctievať ako svätú. V r. 1414 biskup z Linköpingu (Canuto Bosson) požiadal Apoštolský Stolec o dovolenie začať jej kanonizačný proces spolu s ďalším švédskym svätým (Mikuláš z Linköpingu). V roku 1418 proces uviazol a začiatkom nasledujúceho storočia sa zastavil. I napriek tomu, že nedošlo k formálnej kanonizácii, so súhlasom pápeža Alexandra VI., za účasti kráľa, všetkých biskupov Švédska, bratov kazateľov a veľkého množstva veriacich, došlo 29. júla 1507 k slávnostnému preneseniu jej pozostatkov.
MODLITBA
Láskavý Bože, ty si blahoslavenej Ingride udelil milosť, aby dôsledne nasledovala chudobného a poníženého Krista; daj, aby sme aj my verne prežívali svoje povolanie, a tak aby sme sa spojili v dokonalej láske, akú si nám ukázal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Narodila sa roku 1486 v remeselníckej rodine v piemontskom Racconigi. Piemont bol na prelome XV. a XVI. storočia obsadený Francúzmi. Pracovala ako tkáčka, súčasne sa však venovala modlitbe. Bola obdarená zvláštnymi darmi. Z podvádzania ju upodozrievali i bratia našej rehole, kajúci odev ktorej prijala. Až do smrti trpela v dôsledku nactiutŕhania a prenasledovania. „Len Ježiš je moja nádej“, hovorila v úzkostiach. Podobne ako svätá Katarína Sienská, aj ona pracovala za pokoj v Itálii a za dobro Cirkvi. Zomrela 4. septembra 1547 a jej úctu 9. apríla 1808 potvrdil pápež Pius VII.
MODLITBA
Pane a Bože náš, naša nádej, srdce blahoslavenej Kataríny, naplnené tebou, si bohato poctil darmi; na príhovor tejto panny daj, nech sa do nášho srdca vtlačí celý ten, čo sa celý dal za nás pribiť na kríž, náš Pán Ježiš Kristus, tvoj Syn, lebo on s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.