Servais Pinckaers: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (2. časť)

Biblický text: Rim 7,14–8,4.

Modlitba:

Bože, ty miluješ nevinnosť a navraciaš ju kajúcim hriešnikom; preto ťa prosíme, zapáľ v nás oheň Ducha Svätého a obráť naše srdcia k tebe, aby sme boli pevní vo viere a dosvedčovali ju svojím životom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

 

Víťazná čistota

Čistota má aj negatívnu stránku, keď bojuje a odstraňuje to, čo sa jej protiví. Ak ju chceme získať, musíme najskôr nutne prejsť prvou etapou, ktorá spočíva v zriekaní sa, odpútanosti a umŕtvovaní zmyslov a pudov. Avšak toto úsilie sa zameriava na lásku, aby mohla ovládať zmyselnosť a aby sa uvoľnilo pole na jej pôsobenie. Ako čistota dozrieva, stáva sa výbojnejšou, ba odvážnou až do tej miery, že sa s pokornou, ale silnou sebadôverou môže priblížiť dokonca i k hriechom, ktoré jej kladú najväčší odpor, podobne ako choroby odporujú uzdraveniu. V tom spočíval aj rozdiel medzi Ježišom a farizejmi v ich prístupe k hriešnikom. Ježiš navštevoval hriešnikov, aby na nich a ich prehrešky vylial milosrdnú čistotu Božej lásky, aby sa uzdravili, kým farizeji sa obávali kontaminácie, pretože im takáto čistota a láska chýbala. Kontakt s hriešnikmi by im bol teda odhalil ich vlastnú nečistotu. Sila lásky pochádza z jej čistoty. Od nej totiž prijíma schopnosť ožarovať a očisťovať všetko to, čoho sa dotkne.

 

Čistota, ktorá osvecuje

Občas si myslíme, že čistota je neznalosť života. Ak chceme poznať človeka, či snáď nie je potrebné mať každý druh skúsenosti, vrátane skúsenosti hriechu? Neznamená nevinnosť na jednej strane neprítomnosť viny, ale taktiež určitú naivitu? V takomto duchu si ľahko predstavujeme svätcov ako bytosti z iného sveta, ktoré sú síce nepoškvrnené týmto svetom, ale chýbajú im skúsenosti, ktoré sú pre ľudstvo najcharakteristickejšie. Nakoniec si môžeme klásť otázku, či Kristus, keďže nepoznal hriech, mal skutočne ľudskú skúsenosť. Nie je teda čistota nevedomá, zaslepená a krátkozraká? Nerobí ju jej cudnosť azda natoľko prudérnou, aby pohliadla skutočnosti priamo do tváre a poznala človeka v jeho podmienenej realite?

Opak je však pravdou. Čistota nedospeje k zrelosti bez toho, aby podstúpila duchovný zápas; nedospeje bez toho, aby v tajomných hlbinách a zákutiach, v ktorých sa duch viaže na telo, čelila temným silám, ktoré nás pod rôznymi podobami prikláňajú k nečistote. Nehovorí sa o tom, kto po dlhom boji dokázal poraziť svojho protivníka a odhaliť všetky jeho ľsti a úskoky, že ho prekukol? Nepozná ho azda lepšie než ten, kto sa nechal poraziť a zviesť? Nie je to skôr nečistota – či už skazeného srdca alebo pôžitkárskeho tela – čo nám znemožňuje v správnom svetle vidieť nás samých, život a cesty, ktoré vedú k pravde? Skúsenosť hriechu sama o sebe spôsobuje nedostatok svetla a plodí temnotu. Víťazstvom čistoty sa naopak získava svetlo a vnútorné poznanie. Avšak pod podmienkou, že nezostaneme len pri vonkajšej čistote, ktorá umožňuje, aby sa v srdci usadil kompromis, smútok a nakoniec hmla hlbokého zármutku. Aby sa čistota stala nositeľkou svetla, musíme si ju úplne zamilovať a vyhľadávať ju z celého srdca, a potom sa stane zdrojom radosti. Taká radostná a žiarivá je tiež čistota svätcov, obzvlášť Kristova čistota. Ježiš je naším svetlom práve pre svoju čistotu: jeho slovo  a milosť prežarujú hriech až do hlbín srdca, aby ho očistili a hriech vymorili. Či azda lekár musí trpieť určitou chorobou, aby ju dobre poznal a oslobodil od nej svojich pacientov? Tu sme sa dostali k interpretácii blahoslavenstva čistých srdcom, ktorú navrhol sv. Augustín. Čistota, ktorú odporúča, je čistota očí srdca, ktoré ochoreli a dostali karpiny hriechu. Musí ich uzdraviť milosť, aby sme boli opäť schopní prijať vnútorné svetlo, ktoré vrhá svoj jas na Boha, človeka a svet; a ktoré nás po Kristových stopách vedie k pravému šťastiu. Podľa biskupa z Hippo[1] šieste blahoslavenstvo, teda čistotu pohľadu v evanjeliu naznačujú uzdravenia slepcov. Je to čistota srdca, ktorá je potrebná na to, aby sme poznali a milovali Boha. Čistota nám ukazuje vrchol kresťanského života a pripravuje nás na kontempláciu srdcom s očami nasmerovanými k Bohu, v očakávaní, že dosiahne svoj cieľ vo videní z tváre do tváre.

 

Tuhý boj o čistotu

Aby sa čistota vyformovala, musí zviesť dlhý boj. Avšak v tomto boji má spojenca: túžbu po pravde a láske, ktoré ju v tom povzbudzujú. Je vhodné si pripomenúť obavu z čistoty, ktorá sa javí byť moc éterickou a idealizovanou. Veď, kto ešte nikdy nezakúsil pravdivosť priznania sv. apoštola Pavla: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím (…) Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7,15.19)? A tak v nás zápasia Duch Svätý, ktorý nás priťahuje k čistote, a telo, ktoré nás strháva k svojim skutkom, ktoré vymenováva List Galaťanom: „smilstvo, nečistota, chlipnosť (…) nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5,19-21).

O to skôr v tomto vnútornom zápase človek zakúša svoju krehkosť i to, že čistota prekračuje sily jeho vôle. Čím ide ďalej, tým lepšie si uvedomuje, že vo svojej podstate nie je čistý, a že v ňom samom sa nachádzajú všetky druhy tajných dohôd s pokušeniami, ktoré naň útočia. Najnebezpečnejšou ilúziou by bolo uveriť, že vlastnými silami sa stal čistejším než iní a pýšiť sa vlastným dobrým svedomím. Hlbiny tohto zápasu sa sotva odvažujeme skúmať a vyjadrovať sa k nim. Dotýka sa temnej zóny nášho pôvodu, ktorá sa obzvlášť viaže na oblasť cudnosti. Toto nie je len záležitosťou tabu, zákazov a sociálnych tlakov, ktoré sa snažia regulovať mašinériu podnetov a inštinktov. Sexualita nás ponára do tajomného prúdu života a smrti. Prúdu, ktorý tu bol už pred nami a unáša nás skrze korene nášho bytia kamsi mimo nás. Sexualita nám kladie otázku nášho pôvodu: ak sme sa nevytvorili my sami, odkiaľ teda pochádzame a ako sme teda boli vytvorení? Núti nás to, aby sme odovzdali život bytostiam, ktoré sa nám budú podobať. Čo si s tým počneme? Dotýkame sa tu základného problému, ktorý často vyvoláva konflikt medzi generáciami. Kto nezistil, že vo svojom srdci a vo svojom správaní je väzňom rodinných čŕt, sklonov, zvykov, neschopností, rôznych druhov impulzívnych alebo paralyzujúcich démonických síl, ktoré sme zdedili po milovaných rodičoch? Kto si nekládol otázku ohľadom zranení, ktoré spôsobuje ľudská láska, ktorú ohrozujú toľké zárodky skazenosti, deformácií, ilúzií, protirečení; no láska je vo svojej prirodzenosti určená, aby uskutočnila ušľachtilé dielo života. Zdá sa, že útok nečistoty je najsilnejší, a svoje kľúčové ohnisko má práve tam, kde sa vyžaduje najväčšia čistota, aby mohla zažiariť láska.

 

Duch Svätý a čistota

Presne v tomto tajomstve bytia, kde sa v človeku duša tajomne spája s telom, vstupuje Duchu Svätý do boja za čistotu lásky v srdci, ak nájde veriace a učenlivé srdce, ktoré si uvedomuje túto svoju krehkosť. Duch Svätý chce, aby z hlbín verného srdca vytryskol prameň nového života, ktorý má svoj pôvod v Bohu a plynule sa rozlieva do všetkých častí človeka, aby ho úplne očistil od ducha až po telo. Tak čistota, najmä cudnosť, sa stáva jednou z nevyhnutných podmienok a najznamenitejších plodov života podľa Ducha Svätého.

Už v Starom zákone Boh zjavil svojmu ľudu prostredníctvom rôznych predobrazov, že On je Pánom života a smrti, Pánom človeka od jeho počiatkov: práve v tomto spočíval zmysel obriezky. S nástupom Nového zákona a darom Ducha Svätého sa však požiadavka čistoty stáva ešte silnejšou. Obzvlášť sa to stáva zreteľným v povolaní k panenstvu: od zvestovania Panne Márii, cez narodenie, Ježišov život a kázanie, i u prvých kresťanov podľa učenia sv. Pavla. V tomto učení povolanie k panenstvu nikdy nie je v opozícii voči povolaniu k manželstvu, ale sa k nemu pridružuje ako odpoveď a zasvätenie sa vznešenejšej láske, ktorá preniká i do manželskej lásky, berie ju na seba a privádza ju k dokonalosti v rámci jej vlastného stavu.

Evanjeliové učenie o cudnosti je určené každému, bez ohľadu na rôznorodosť povolania. Toto učenie vychádza priamo z prvoradého daru Ducha Svätého – kresťanskej lásky (agapé). Vďaka cudnosti, ktorá pod vplyvom milosti a zdravého rozumu ovláda sexualitu, sa kresťan učí obetovať Bohu celé svoje bytie, telo i dušu, spolu so životodarnými a plodiacimi silami, ktoré v sebe zahŕňajú. Odovzdáva mu ich, aby Duch mohol stvárňovať a dával vzrast novému človeku, ktorý sa zrodil z Boha, aby nasledujúc Krista žil ako Božie dieťa. Takto sa uskutočňuje duchovná bohoslužba, o ktorej hovorí sv. Pavol: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). V tomto obetnom dare sa telo a duch navzájom prepájajú a nachádzajú svoje uskutočnenie jedno v druhom: duchovná bohoslužba je úplná a skutočná iba vtedy, keď zapája telo a jeho životné sily, ktoré prinesú svoje najlepšie a najúrodnejšie ovocie vtedy, keď budú poslúchať vnuknutia Ducha.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Kto nám môže zjaviť túto čistotu a pomôže zamilovať si ju? Kto očistí naše bytie až po samotné korene a náš život až po jeho prameň, ak nie Kristus, ktorý sa zrodil z Otca vo svätosti a z Panny Márie v čistote? Iba on sám nám môže zjaviť a vidieť Otca, lebo on je „Svetlo zo Svetla“, ako vraví Krédo. Tak aj čistota, obzvlášť v podobe cudnosti, je dcérou viery a lásky, ktoré nás spájajú s Ježišom Kristom, Pánom blahoslavenstiev.

Naše blahoslavenstvo môže ilustrovať reč o zdržanlivosti, ktorú sv. Augustín umiestnil na začiatok rozprávania o svojom obrátení: „Na tej strane totiž, kam som obracal svoju tvár, kam prísť som sa triasol od strachu, tam sa mi zjavila čistá hodnota zdržanlivosti, jasná a predsa nie roztopašne veselá, milo mi kývala, aby som prišiel, aby som neváhal. Vystierala ku mne svoje požehnané dlane, plné prekrásnych príkladov, aby ma objala a prijala do svojho náručia. Tam bolo toľko mládencov a panien; tam mládež každého veku, tam vážne vdovy, tam už panny stareny a vo všetkých tá istá zdržanlivosť, nie neplodná, ale plodná mati radostí nebeských, ktoré vyvierajú z teba, Pane, akoby jej manžela“[2] (Vyznania VIII, XI, 27).

 

 

[1]Sv. Augustín bol biskupom v africkom meste Hippo Regius od roku 395 do svojej smrti 28. augusta 430 (pozn. prekl.).

[2] Sv. Augustín: Vyznania. Bratislava: Lúč, 1997. s. 221.