Téma slávenia: Petrove trampoty s Ježišom (dokončenie)

Biblický text: Mt 16-17

Modlitba:

Všemohúci Bože, ty si vystavil svoju Cirkev na skale apoštolského vyznania svätého Petra; prosíme ťa, dopraj, aby žiadne ťažkosti neotriasli našou vierou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

 

Naratívny blok Mt 14-17 pomerne veľa miesta venuje apoštolovi Petrovi. Prvýkrát sa s ním v tomto bloku stretneme, keď Ježiš kráča po mori, vtedy Peter povie Ježišovi: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode…“ (14,28). Vieme, ako to s ním dopadlo…

Taktiež sa s ním stretneme pri Cezarei Filipovej, keď v mene všetkých apoštolov vyzná: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (16,16). Na toto Petrovo vyznanie Ježiš odpovedá: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (16,18-19). Po tom, čo Peter učinil toto vyznanie, Ježiš začal apoštolom vyjavovať, že musí trpieť a zomrieť; vtedy sa ho Peter snaží vytrhnúť z týchto pochmúrnych myšlienok, na čo mu Ježiš príkro odpovie: „Choď mi z cesty satan…!“ (16,23).

Peter nechýba ani na hore premenenia, kde by pohotovo staval tri stánky (17,1-8), a poslednýkrát v tomto naratívnom celku sa s ním stretneme v Kafarnaume, keď k nemu pristúpia vyberači chrámovej dane s výčitkou, že Ježiš neplatí dvojdrachmu. Ježiš následne pošle Petra, aby ulovil rybu, v ktorej ústach nájde statér. Ním nech zaplatí za oboch – za Ježiša i za seba (17,24-27).

Ako vidno, Petrovi sa v rozpätí týchto kapitol venuje viac pozornosti než iným apoštolom. Prečo? Keď sme sa venovali Ježišovej reči v podobenstvách (Mt 13), všimli sme si, že túto reč vymedzuje  téma Ježišovej rodiny (12,46-50; 13,53-58). Najskôr Ježiš hovorí o novej rodine, do ktorej patria tí, čo plnia vôľu nebeského Otca. Po reči v podobenstvách sa Ježiš odoberie do svojho rodiska, kde sa jeho rodáci nad ním pohoršovali: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ (13,54-56). Ježiš tu naráža na neprijatie a nevieru, ktoré budú eskalovať a vyvrcholia Ježišovou smrťou. Ježiš zároveň začne budovať svoju novú rodinu, ktorú položí na Skale, ktorou je Peter.

Podobne ako v Markovom evanjeliu aj u Matúša Petrovo vyznanie tvorí určitý medzník v rozpoznaní skutočnej Ježišovej identity, a preto môžeme naratívny celok Mt 14-17 rozdeliť na dve časti:

  1. do Petrovho vyznania „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (16,16) a
  2. po Petrovom vyznaní.

Prvá časť sa zameriava na otázku skutočnej Ježišovej identity, kým v druhej Ježiš vyjavuje, akým spôsobom je Mesiášom a Božím Synom; že nie je politickým mesiášom, ktorý porazí rímsku nadvládu, ale že je trpiacim mesiášom, ktorý svojím utrpením a smrťou zachráni mnohých.

Prvú časť naratívneho bloku Mt 14-17 uzatvárajú dva príbehy, ktoré nachádzame v Mt 16,1-12. Oba tieto príbehy sa týkajú farizejov a saducejov[1] – dvoch židovských náboženských skupín za Ježišových čias. Obe tieto skupiny nevychádzali spolu veľmi dobre, ale keď išlo o spoločného nepriateľa – v tomto prípade Ježiša – vedeli nájsť spoločnú reč. Aj teraz obe skupiny prichádzajú za Ježišom, aby ho pokúšali, a žiadajú od neho nejaké spektakulárne znamenie (16,1-2). Ježiš im na to vyčíta: „Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia časov neviete! Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo“ (16,4). Ježiš na rozdiel od farizejov a saducejov vedel veľmi dobre čítať znamenia čias, ba sám sa stal Božím znamením, preto odkazuje na Jonášovo znamenie. Matúšovo evanjelium na tomto mieste Jonášovo znamenie nevysvetľuje, pretože ho už Ježiš vysvetlil v Mt 12,38-41. Pamätáme sa, čo Ježiš vtedy povedal a na čo vtedy odkazoval?

Hovorí sa, že pápeža Jána XXIII., viedlo k zvolaniu II. vatikánskeho koncilu práve to, že čítal znamenia čias. Nadväzujúc na Ježišove slová o znameniach čias aj konciloví otcovia použili viackrát toto slovné spojenie v záverečných dokumentoch II. vatikánskeho koncilu. Napríklad v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes sa vraví: „Povinnosťou Cirkvi pri plnení jej poslania je ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela spôsobom primeraným každej generácii odpovedať na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Cirkev musí teda poznať a chápať svet, v ktorom žije: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický charakter“ (GS 4). O pár článkov nižšie tá istá konštitúcia pridáva: „Boží ľud, podnecovaný vierou, že ho vedie Pánov Duch, ktorý napĺňa svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti Boha a jeho úmyslov v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našich čias. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a odhaľuje Boží úmysel o celkovom povolaní človeka a tak vedie myseľ k plne ľudským riešeniam“ (GS 11).

Veľké postavy našich rehoľných dejín – počnúc Dominikom – rozpoznanie znamení čias viedlo k novému spôsobu života a apoštolátu. V konečnom dôsledku sa dá povedať, že založenie našej rehole bolo taktiež dôsledkom čítania znamení čias. Iným nádherným príkladom čítania znamení čias je Katarína Sienská. V čom ako dominikáni môžeme pokračovať v tejto úctyhodnej tradícii našich rehoľných predchodcov? Čo to znamená čítať znamenia čias v konkrétnej životnej situácii, v ktorej žijeme ako jednotlivci a ako spoločenstvá bratov a sestier?

Po tomto spore o znamenie sa Ježiš s učeníkmi odoberie preč. Cestou učeníci zistia, že si zabudli so sebou zobrať chlieb. Ježiš túto situáciu využije na to, aby učeníkov opakovane varoval pre „kvasom farizejov a saducejov“ (16,6.11-12). Čo je týmto kvasom, evanjelista vysvetlí v záverečnom verši tejto pasáže: „Vtedy pochopili, že im nehovoril, aby sa chránili chlebového kvasu, ale náuky farizejov a saducejov“ (16,12). Ako dominikáni máme dbať o čistotu viery a pridŕžať sa náuky Cirkvi. Pred akým nebezpečným kvasom by nás Ježiš vystríhal dnes?

Kým v predchádzajúcom naratívnom celku (Mt 11-12) si ľudia kládli otázky ohľadom Ježišovej identity, ako tomu bolo i v prípade Ježišovej návštevy rodného Nazareta, keď si jeho rodáci kládli otázky ohľadom Ježišovej identity, no neboli schopní odhaliť Ježišovu skutočnú identitu, tentokrát je to Ježiš, kto sa pýta apoštolov, čo ľudia hovoria o jeho identite: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (16,13) Za všetkých odpovedá Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (16,17). Na toto vyznanie a odhalenie skutočnej Ježišovej identity Ježiš zverí Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (16,18-19). Tieto Ježišove slová nachádzame iba u Matúša. Zastavme sa pri niektorých aspektoch:

  1. Ježiš dáva Petrovi nové meno podobne ako kedysi Boh dal nové meno Abramovi a jeho manželke Sárai (Gn 17,5.15). Nové meno sa v Biblii nezriedka spájalo s novým poslaním v dejinách spásy. Inak tomu nie je ani v Petrovom prípade: zo Šimona sa stáva Peter – Skala.
  2. Izaiáš 51,1-2 nazýva Abraháma poeticky skalou a Sáru studňou: „Pozrite na skalu, z ktorej ste vytesaní, a na hĺbku studne, z ktorej ste vykopaní. Pozrite na Abraháma, svojho otca, a na Sáru, ktorá vás zrodila.“ Podobne ako starozákonný Boží ľud je vytesaný zo skaly – Abraháma, aj novozákonný Boží ľud má čo dočinenia so skalou – Petrom. Peter sa tak z Ježišovho poverenia stáva novým Abrahámom. Čo bol Abrahám pre starozákonný Izrael, je Peter pre Cirkev.
  3. Slovo Cirkev (grécky: ἐκκλησία) používa Matúš v nadväznosti na preklad Starého zákona do gréčtiny, ktorá bola od čias Alexandra Veľkého dorozumievacím jazykom na blízkom východe a neskôr aj v Rímskej ríši.[2] Tento preklad sa nazýva prekladom sedemdesiatich, po grécky Septuaginta a označuje sa rímskou sedemdesiatkou: LXX. Slovom ἐκκλησία prekladá Septuaginata hebrejský pojem na označenie bohoslužobného zhromaždenia (qahal). V tomto zmysle je teda Cirkev[3] zhromaždenie Božieho ľudu.
  4. Ježiš vraví, že na tejto Skale postaví svoju Cirkev. Sloveso „postavím“, po grécky οἰκοδομήσω (oikodomésó) sa okrem Mt 16,17 nachádza v Matúšovom evanjeliu ešte na dvoch miestach. V oboch týchto prípadoch odkazuje na Chrám: „Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli, hoci vystúpilo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja a hovorili: „Tento povedal: »Môžem zboriť Boží chrám a o tri dni ho postaviť.«“ (Mt 26,59-61) a „Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (Mt 27,38-40) V tomto zmysle môžeme chápať Cirkev ako nový duchovný chrám.
  5. Petra s Abrahámom spája ďalší biblický prísľub, ktorý Abrahám dostal po obetovaní svojho syna Izáka: „Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas“ (Gn 22,17-18). Boh prisľúbil Abrahámovi, že jeho potomstvo sa zmocní brán nepriateľov. V interpretácii Cirkvi sa toto potomstvo chápalo ako jeden konkrétny Abrahámov potomok: Ježiš, ktorý sa po svojej smrti zmocnil brán odvekých nepriateľov ľudského pokolenia: smrti a diabla. Ježiš v Apokalypse vyjadruje túto skutočnosť nasledovne: „Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,17-18). Ikony a mozaiky Ježišovho zmŕtvychvstania (anastasis) často a radi znázorňujú tento jeho vpád do podsvetia. Z našej dominikánskej tradície si stačí spomenúť na Angelicovo znázornenie: až humorne pôsobí démon prigniavený vyvalenými dverami.
  6. Na označenie pekla sa v Matúšovom evanjeliu používajú dva výrazy. Jedným je hádes, ako je tomu aj v prípade Mt 16,18, a druhým je gehenna (napr. Mt 5,22.29-30). Názov Gehenna pochádza z hebrejského „ge hinnom“ čo znamená údolie Hinnom, v ktorom sa nachádzalo jeruzalemské smetisko a spaľovali sa tam odpadky, tak sa vlastne stalo toto údolie symbolom pekla. Avšak údolie Hinnom bolo často aj miestom, kde pri obliehaní Jeruzalema táborili nepriateľské vojská. Pred naším letopočtom to bolo napríklad v roku 701, keď Jeruzalem obliehalo asýrske Sennacheribovo vojsko (2 Kr 18,13 – 19,37); potom Nabuchodonozorovo vojsko, ktoré nakoniec v roku 586 Jeruzalem dobylo a zničilo i jeho chrám (2 Kr 25; Jer 52,4-16); v roku 63 Pompeiovo vojsko, odkedy sa Judea stala súčasťou Rímskej ríše; a nakoniec po prelome letopočtov to bolo obliehanie počas vzbury proti Rimanom, ktoré vyvrcholilo v roku 70 pádom a zničením Jeruzalema a jeho chrámu. Po napísaní Matúšovho evanjelia mohli všetky tieto obliehania zarezonovať v ušiach Matúšových poslucháčov a čitateľov. Brány Jeruzalema, ktoré viedli do údolia Hinnom, sa tak skutočne stali symbolom sídla nepriateľských a ničivých síl; doslova pekelnými bránami. Kým však tieto brány sa stali symbolom zničenia, Ježiš dáva prísľub, že Cirkev – tento nový duchovný chrám – pekelné mocnosti nepremôžu, nech sa o to snažia akokoľvek.
  7. Kľúče od kráľovstva odkazujú na text Iz 22,15-24, v ktorom Boh prostredníctvo Izaiáša odkazuje nehodnému správcovi kráľovského paláca Sobnovi, že mu zoberie jeho moc a dá ju niekomu inému: Eliakimovi, ktorého sa týkajú tieto slová: „Dám mu (Eliakimovi) na plece kľúč Dávidovho domu, keď otvorí, nikto nezavrie, a keď zavrie, nikto neotvorí“ (Iz 22,22). Kľúč Dávidovho domu v tomto prípade znamená kľúč od kráľovského paláca. Byť správcom kráľovského paláca bolo výsadné postavenie, dalo by sa povedať, že to bolo niečo ako dnes byť prvým ministrom, teda premiérom. V tomto duchu, keď Ježiš Petrovi odovzdáva kľúče od kráľovského paláca, odovzdáva mu moc a autoritu nad svojou Cirkvou, podobne ako to robili starovekí židovskí králi. Toto výnimočné postavenie sa prenáša na Petrových nástupcov.[4]
  8. Zväzovať a rozväzovať v Ježišových časoch odkazovalo na kompetenciu rabínov interpretovať Tóru, a tak v konkrétnych prípadoch rozhodovať, čo je dovolené a čo nie. Neskôr Ježiš vyčíta farizejom a zákonníkom: „zatvárate[5] nebeské kráľovstvo pred ľuďmi!“ (Mt 23,13). Táto výčitka tiež odkazuje na moc vykladačov Tóry zväzovať (zatvárať) alebo rozväzovať (uvoľňovať). Ježiš svojimi slovami takpovediac z Petra činí „vrchného rabína“, ktorému dáva moc vykladať svoje učenie.

Moment, kedy Peter rozpozná a vyzná skutočnú Ježišovu identitu (Mt 16,16), je kľúčový. Nakoľko však v Izraeli jestvovali rôzne predstavy o Mesiášovi, tak od tohoto okamihu Ježiš začína svojim učeníkom vysvetľovať, akým spôsobom je mesiášom: „od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (16,21). Na túto Ježišovu predpoveď o svojom utrpení, reaguje Peter dosť odmietavo: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (16,22), ale aj Ježiš reaguje na Petra dosť odmietavo: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (16,23). Na prvý pohľad sa zdá byť Ježišova reakcia dosť ostrá, možno až nemiestna, ale Petrova útecha vôbec nie je útecha. Petrove slová sú skôr ozvenou pokušiteľa, ktorý ponúka mesiáša – víťaza bez utrpenia (por. Mt 4,8-10), preto Ježiš reaguje tak negatívne na Petrovu lacnú útechu. Odteraz Ježiš začne učeníkom vysvetľovať, že jeho poslanie mesiáša nespočíva v politickej porážke Rímskej ríše, ale v porážke ríše diabla – a to nepôjde inak, iba za cenu krvi… Avšak posledné slovo nebude mať diabol ani smrť, ale Ježiš, keď na tretí deň vstane zmŕtvych! (16,21; 17,9.23)

Ježiš učeníkom vyjaví, že cesta kríža sa netýka iba jeho, ale aj jeho nasledovníkov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (16,24-25).

O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil (17,1-9). Celá udalosť končí ďalšou Ježišovou narážkou na svoje zmŕtvychvstanie: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (17,9), ale aj o svojom utrpení: „Eliáš už prišiel, no nespoznali ho a urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka“ (17,12-13).

Po tom, čo Ježiš uzdraví posadnutého chlapca, z ktorého učeníci nemohli vyhnať zlého ducha pre svoju malú vieru (17,14-20), Ježiš druhýkrát predpovedá svoje utrpenie: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (17,23). Naratívny komplex Mt 14-17 sa končí príbehom o rybe so statérom, ktorým Peter zaplatil chrámovú daň za seba i za Ježiša. Dôležité však na tomto príbehu nie je zázračné zaplatenie dane, ale sloboda kráľovských synov, o ktorej Ježiš hovorí. On je tým kráľovským Synom, no zároveň spolu s ním aj tí, ktorí začínajú tvoriť jeho novú rodinu – Cirkev – spoločenstvo Božích synov a dcér, ktorého hlavou bude Peter. Ježiš ako Boží Syn je natoľko slobodný, že zaplatí daň, hoci nemusí… Do tejto slobody Božích detí povoláva aj členov svojej novej rodiny.

Opäť je tu naznačená téma Ježišovej rodiny, s ktorou sa otváral tento naratívny blok otázkami Ježišových rodákov v Nazarete, ktorý nemohli rozpoznať skutočnú Ježišovu identitu Božieho Syna. Videli v ňom len tesárovho syna a pohoršovali sa na ňom (Mt 13,55.57). Príbeh o zaplatení chrámovej dane v určitom zmysle vytvára rámec s pohoršením Ježišových rodákov. Pojivom nie je len téma „synovstva“, ale aj téma „pohoršenia“ (Mt 17,27), ktorému sa bude viac pozornosti venovať v Mt 18, 6-9, a tak podobne ako Mt 13,23-58 (Ježiš v Nazarete), aj Mt 17,24-27 (chrámová daň) nielen uzatvára predchádzajúcu, ale aj otvára nasledujúcu časť (Mt 18), v ktorej Ježiš dá zopár inštrukcií, ako sa majú správať jeho noví bratia a sestry. Peter tu znovu zohrá úlohu svojou otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18,21).

Peter je nielen hlavou a skalou novej Ježišovej rodiny, ale ja prototypom Ježišovho učeníka v jeho nadšení i v strate odvahy a malovernosti (Mt 14,28-31). Peter je prototypom viery vo vývoji, ktorá musí opúšťať falošné predstavy o Mesiášovi (16,22-23) i o Bohu, a učiť sa novému spôsobu života, ktorý sa nesie v znamení odpustenia (18,21-22) a v slobode kráľovských Božích synov a dcér (17, 25-26). V tomto zmysle Peter je prototypom každého z nás, ktorí kráčame za Ježišom, a ktorí prežívame – podobne ako Peter a ostatní apoštoli – svoje chvíle nadšenia, malovernosti i straty odvahy a vytrvalosti; ktorí musíme formovať seba podľa Ježiša a nie sa snažiť napasovať Ježiša do našich obmedzených predstáv o Mesiášovi…

[1]Saduceji boli židovská kňazská aristokracia, do ktorej patrili aj poslední židovskí veľkňazi; kým farizeji boli zväčša členovia strednej vrstvy a živili sa zväčša manuálnou prácou. Napríklad Pavol bol pred svojím obrátením farizej a živil sa výrobou stanov (Sk 18,3). Čo sa týka vtedajšej politickej situácie, sadujcejom vyhovoval status quo a v podstate dokázali veľmi dobre vychádzať s Rimanmi, ktorí ich tiež pokladali za svojich politických spojencov. Farizeji boli voči Rimanom omnoho vyhranenejší. Brali ich ako nutné zlo a v podstate očakávali mesiáša, ktorý vyslobodí Izrael spod rímskej nadvlády a obnoví Dávidovo kráľovstvo. Saduceji nič také neočakávali. Kým farizeji okrem Písma dodržiavali rôzne židovské tradície, ktoré pokladali za nepísanú (ústnu) Tóru, saduceji sa striktne držali iba litery Tóry. Uznávali teda iba Pentateuch (Päť kníh Mojžišových). Lukáš nám zanechal takúto stručnú charakteristiku oboch týchto náboženských skupín: „saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania ani anjela, ani ducha, kým farizeji vyznávajú jedno i druhé“ (Sk 23,8). Tieto rozdiely Pavol neskôr využil vo svoj prospech, keď bol súdený pred Veľradou (Sk 23,6-10).

[2]Preto je aj Nový zákon napísaný v starovekej gréčtine. Dokonca aj rímski cisári museli predniesť svoju inauguračnú reč pred Senátom v gréčtine. Bohoslužobným jazykom Rímskej cirkvi v staroveku nebola latinčina, ale gréčtina. Pozostatkom toho je napríklad dodnes v liturgii používané Kyrie eleison (Pane, zmiluj sa). Ešte v štvrtom storočí bola liturgickou rečou v Ríme gréčtina; no už vtedy sa postupne presadzovala latinčina.

[3]Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 751 vraví: „Cirkev“ sa vo Svätom písme označuje výrazom ekklesia (z gréckeho slovesa ek-kalein, „volať z“; z neho je latinské Ecclesia, francúzske Église talianske Chiesa), ktorý znamená „zvolanie [zhromaždenia]“. Označuje zhromaždenia ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. Tento výraz sa v gréckom preklade Starého zákona často používa na označenie zhromaždenia vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä zhromaždenia na Sinaji, kde Izrael dostal Zákon a kde ho Boh ustanovil za svoj svätý ľud. Keď sa teda prvé spoločenstvo tých, čo verili v Krista, nazvalo „Cirkev“ (ekklesia), uznalo, že je dedičom tohto zhromaždenia. V Cirkvi Boh „zvoláva“ svoj ľud zo všetkých končín zeme. Výraz Kyriake, od ktorého je odvodené nemecké Kirche, anglické Church i slovenské Cirkev, značí „tá, ktorá patrí Pánovi“.

[4]Slovo pápež má taktiež pôvod v gréčtine: παππας (pappas) znamená otec (familiárne). Mimochodom, Iz 22,21 taktiež hovorí o Eliakimovi ako o otcovi: „bude otcom obyvateľom Jeruzalema a Júdovmu domu.“

[5]Doslovne: zamykáte kľúčom.