Habit ako športové oblečenie alebo slávne miestne pečivo s príchuťou saponátu, aneb keď sa vydáte na cestu s otázkou: „Kto bol svätý Dominik?“

Presne tak: 4 provincie, 5 krajín, 6 národností, 7 miest, 8 novicov atď. – to všetko na kurze pre frankofónnych novicov, ktorý sa uskutočnil 13. – 18. 1. 2019. Celý sa niesol v duchu snahy bližšie porozumieť osobnosti sv. Dominika, nášho zakladateľa, objasňovania historických dokumentov, návštevy miest, kde to vraj vonia po Dominikovi, a v neposlednom rade mladého spoločenstva zvedavých bratov. Nuž poďme na to.

Cesta nás, dvoch Slovákov, začala v Budapešti, kde si náš brat v habite prišiel zašportovať. Teda, aspoň podľa mienky pani recepčnej, ktorá asi nič také ešte nevidela a skromne sa spýtala, či náš sprievod má na sebe športové oblečenie.

Športovo naladení sme leteli do Marseille, kde nás už netrpezlivo čakal môj spolunovic z Toulouskej provincie. A myslel som si, že to s tým športom už snáď skončilo. Opak sa stal pravdou. Totiž s vďačným srdcom môžem potvrdiť, že Marseillčania vám s radosťou ukážu všetku dychberúcu nádheru svojho mesta za jeden deň. A aby nám náhodou nechýbalo síl, povzbudili nás pečivom, ktoré u nich ide ‚na dračku‘. Volá sa navettes a symbolizuje tradíciu, ktorá tvrdí, že do Marseille priplávali tri Márie – Ježišova Matka Mária, Mária Magdaléna a Mária – Salome. Ak sa k nim niekedy dopracujete, dajte na moje rady: 1. Pozor na zuby! 2. Nie, príchuť nie je známy slovenský saponát, ani tymián, ale kvet pomarančovníka.

Počkali sme, kým sa k nám pripoja naše sestry mníšky a už nás to vcuclo do tak očakávaného Fanjeaux. Usadili sme sa v bývalom historickom konvente našich bratov a začalo naše, nazvime to, vzdelávanie. Polemizovali sme o šľachtickom pôvode sv. Dominika, o založení prvého kláštora mníšok v Prouilhe, o potvrdení rehole ako takej. Dokonca ani tá historka o vzniku rehole „pri pive“ s heretickým hostinským nebola úplne pravdepodobná. Vyjasnili sme si, že dominikáni nemajú sväté miesta – Dominik nebol naviazaný na žiadne miesto a podobne ani my nemôžeme byť. Bolo pre nás dôležité držať sa zachovaných historických textov. Vďaka všímavosti nášho učiteľa sme si v dokumentoch povšimli maličké rozdiely, ktoré nám vypovedali mnohé o Dominikovi. Napríklad v religiosam vitam (dokument, ktorý potvrdzuje komunitu bratov okolo Dominika v Toulouse) je veľmi krátka časť, ktorá vypisuje, čo Cirkev daruje tomuto spoločenstvu. Za normálnych okolností v religiosam vitam pre iné spoločenstvá bola táto časť nesmierne obsiahla. Láska sv. Dominika k chudobe bola teda priam očividná.

Vydali sme sa navštíviť aj naše mníšky v spomínanom Prouilhe. Cestou sme sa zastavili (údajne) v dome sv. Dominika a myslím, že môžem povedať, že aj na jednom z jeho obľúbených miest – Segnadou, ktoré mu mohlo dosť pripomínať jeho 637 km vzdialenú rodnú dedinu. Z neho sme sa už vybrali navštíviť mníšky, aby sme s nimi strávili spoločný večer, samozrejme začatý a ukončený modlitbou hodiniek. Od našich sestier sme odchádzali plný ducha i brucha. Iný deň sme sa k nim vrátili, sláviť sv. omšu a pozreli sme sa naším amatérskym odborným očkom na nedokončenú, (ale aj napriek tomu) peknú baziliku.

Prepadli sme aj Archives Départementales v Carcassonne, aby sme skontrolovali nášho učiteľa, či si neupravil texty predtým, než nás z nich učil. Síce sme museli lúštiť tie starobylé rukopisy (a latinčina nebol o nič menší problém), ale nenašli sme žiadny dôvod spochybňovať ho.

Po niekoľkých nociach sme pokračovali do Toulouse. Cestou tam sme sa zastavili v Avignonete, v ktorom boli umučení naši bratia, prví mučeníci našej rehole. V cieli nás už očakávalo 50 spevavých bratov v obrovskom kláštornom komplexe s moderným kostolom, ktorý bol postavený výlučne na účel slávenia liturgie, čo aj veľmi dobre využívali. Známky skutočne modernej architektúry sme si mohli všimnúť na holých betónových stenách, často ešte stále poznačených kresbami a poznámkami architektov, ktorí kostol stavali. V Toulouse sme sa boli pozrieť aj na dom sv. Dominika, v súčasnosti Maison de Pierre Selhan, a následne na stredoveký konvent našich bratov, v ktorom bývali pred francúzskou revolúciou. V kostole v zmienenom konvente sú ostatky sv. Tomáša Akvinského, priamo pod hlavným oltárom kostola. Práve preto bola návšteva Les Jacobins de Toulouse pre mňa veľmi emotívna, lebo som mohol kráčať po stopách nielen nášho zakladateľa, ale aj môjho osobného patróna, ktorého meno nosím už 5 mesiacov.

Rýchlo som pochopil, že bratia v Toulouse majú veľmi radi rekreáciu. Teda keď sa všetci 50-ti stretnú v jednej priemernej obývačke. Pamätajúc, že nás bolo ďalších 14 hláv, bol osobný priestor brata v tej miestnosti citeľne obmedzený. Za náš 4-dňový pobyt som absolvoval asi 6 rekreácií (z toho takmer polovica výnimočných) a po nich som bol (doslova) spoločensky unavený.

Po premáhania-vyžadujúcom rozlúčení na konci kurzu sme ešte pobudli v Toulouse. Bratia nás odtiaľ zobrali do Albi. Mohutná sakrálna stavba La cathédrale Sainte-Cécile d’Albi bola postavená hlavne z tehál, čo bol veľmi atypický znak tohto ozaj majstrovského gotického kúsku.

Nuž potom sme sa vrátili do Marseille a čakali na náš let domov.

Čo dodať na záver? To, kým bol sv. Dominik, nám je všetkým jasnejšie. No skôr sme zistili, že je omnoho dôležitejšie byť ním v súčasnosti – koniec-koncov každý z nás, novicov, sa to len začína učiť. Bez dlhého opisovania jeho osobnosti, ide hlavne o jedno: hľadať, žiť a ponúkať správne odpovede na otázky a potreby dnešnej doby.

fr. Tomáš