Dnes sme v Jánovom evanjeliu počuli krásne slová Ježišovho uistenia: «Pokoj vám!» (Jn 20, 19). Tieto slová zaznievajú vo Večeradle, na mieste, ktoré bolo v Ježišovej prítomnosti oázou pokoja sa teraz „keď ho uväznili a zabili“ stalo vnútorným väzením apoštolov, ktoré kypelo skôr nepokojom. Za zatvorenými dverami sú učeníci vedno zjednotení v strachu a obavách o svoj život. Príde medzi nás keď sme ho opustili a zradili? Čo bude teraz s nami keď Ježiša zabili? Čo všetko prebiehalo v hlavách učeníkov?

Do tejto „hmly otáznikov“ sa ako jasný lúč svetla skoro ráno zjavila natešená Mária Magdaléna. Rýchlo a oduševnene všetkým prítomným zdieľa svoju rannú príhodu o tom, ako si HO najskôr zmýlila so Záhradníkom, ale keď ju zavolal po mene presvedčila sa, že je to jej Učiteľ (Rabbuni) a hneď sa od prázdneho hrobu rozbehla s touto radostnou zvesťou k učeníkom. Ale aká je reakcia učeníkov na Máriinu správu? Neveria jej… A tak Peter a Ján sa rozbehnú ku hrobu a chcú sa presvedčiť na vlastné oči. Keď sa vrátia späť sú prekvapení šokujúcou udalosťou z veľkonočného rána. Hoci sú dvere pevne zatvorené v strede medzi nimi sa zrazu zjaví ON.

Ježišu, ty si naozaj vstal zmŕtvych!!! Ukazuje im svoje jazvy na rukách a boku a – prináša azda ten najkrajší veľkonočný dar: POKOJ. Toľké pochybnosti a nedôveru rázne rozčesla Jeho prítomnosť… Možno si v tej chvíli spomenuli sa jeho slová, keď im prisľúbil: «Nenechám vás ako siroty» (Jn 14, 18). Ježišova misia, zavŕšená v dare Ducha Svätého, mala tento základný cieľ: znovu nadviazať náš vzťah s Otcom, poškodený hriechom; zbaviť nás stavu sirôt a prinavrátiť nám stav synovstva cez dar POKOJA.

Apoštol Pavol píše kresťanom v Ríme otvorene: «Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“» (Rim 8, 14-15). Vidíme obnovenie vzťahu: Božie otcovstvo v nás znovu účinkuje vďaka vykupiteľskému dielu Ježiša Krista a daru Ducha Svätého. Duch je darovaný Otcom a privádza späť k Otcovi.

Celé dielo spásy je dielom znovuzrodenia, v ktorom nás Božie otcovstvo prostredníctvom daru Syna a Ducha oslobodzuje zo sirotstva, do ktorého sme cez hriech upadli. Aj v našich časoch nachádzame viaceré znaky tohto nášho stavu sirôt: vnútorná samota, ktorú zakusujeme aj uprostred davu a ktorá sa neraz môže stať existenciálnym smútkom; či nárokovanie si nezávislosti od Boha, ktoré sa spája s určitou clivotou po jeho blízkosti; alebo rozšírený duchovný analfabetizmus, ktorý nás robí neschopnými modliť sa; ťažkosť vnímať večný život ako pravý a reálny, ako plnosť spoločenstva, ktoré klíči už tu a rozvinie sa za hranicou smrti; alebo ťažkosť rozpoznať v druhom brata, nakoľko je synom toho istého Otca; a ďalšie podobné znaky…

Oproti tomuto všetkému stojí v protiklade stav synovstva, ktoré je naším prvotným povolaním, je tým, kvôli čomu sme stvorení, naším najhlbším „DNA“, ktoré však bolo poškodené, a na to, aby sa obnovilo, sa žiadala obeta Jednorodeného Syna. Z nesmierneho daru lásky, ktorým je Ježišova smrť na kríži, vyprýštilo pre celé ľudstvo ako nesmierny vodopád milosti vyliatie Ducha Svätého. Kto sa pohrúži vo viere do tohto tajomstva znovuzrodenia, znovu sa rodí do plnosti synovského života.

«Nenechám vás ako siroty» (Jn 14, 18). Dnes, na sviatok Turíc, nás tieto Ježišove slová vedú k premýšľaniu aj nad materinskou prítomnosťou Panny Márie v jeruzalemskom Večeradle. Ježišova Matka je uprostred spoločenstva učeníkov zhromaždeného pri modlitbe: je živou pamäťou Syna a živým vzývaním Ducha Svätého. Matka Cirkvi, tak ju vzývame už od nepamäti… Oranta – modliaca sa, vyprosujúca dar príchodu očakávaného Tešiteľa. Do jej príhovoru môžeme zveriť osobitným spôsobom všetkých: rodiny i spoločenstvá, kresťanov všetkých denominácií, dokonca aj tých, ktorí úprimne a s otvoreným srdcom i mysľou hľadajú Pravdu… Napokon jej zverme aj všetkých prenasledovaných, ktorí v tejto chvíli viac než inokedy potrebujú silu na vydanie svedectva viery práve cez prítomnosť Ducha Zástancu (Parakléta), Obrancu a Tešiteľa, Ducha pravdy, slobody a pokoja. Volajme spolu s ňou: Marana tha!!!

Duch Svätý, ako to potvrdzuje apoštol Pavol, opäť garantuje našu príslušnosť ku Ježišovi Kristovi: «Kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho» (Rim 8, 9). A upevňujúc náš vzťah príslušnosti k Pánovi Ježišovi nám Duch Svätý dáva vstúpiť do novej dynamiky „communio & fraternitas“ čiže spoločenstva, ale aj bratstva.

Prostredníctvom Brata spoločného všetkým, ktorým je Ježiš, môžeme vytvárať vzťahy s druhými novým spôsobom, už nie ako siroty, ale ako deti toho istého Otca, ktorého poznáme z Písma ako dobrého a milosrdného. A toto mení všetko! Môžeme na seba hľadieť ako bratia, a naše rozdiely len znásobujú radosť a úžas z toho, že patríme do tohto jediného otcovstva a bratstva „paternitas & fraternitas“ o ktorom inšpirujúco písal aj sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summa theologica. Práve vďaka Duchu Svätému – Láske, ktorá spája Otca a Syna a z nich vychádza, všetci môžeme žiť vnútorným intímnym životom samotného Ježiša. Lebo Duch nás totiž učí všetkému, i tomu jedinému, čo je naozaj potrebné; učiť sa milovať tak ako miluje Boh.

Milí priatelia. Nech nám dnešná Turíčna slávnosť, aj ako znak jednoty napriek originalite a rozličnosti kultúr, pomáha chápať, že cesta k jednote znamená: vytvárať jednotu rešpektujúc rozdielnosti – toto pochopili aj apoštoli a ich nasledovníci keď dostali od Kristovho ducha charizmy; nie na svoju chválu či vystatovanie, ale na budovanie prítomnosti Božieho kráľovstva medzi národmi zeme cez DAR POKOJA. Prosme spolu s Máriou, Ježišovou i našou matkou a Kráľovnou pokoja o nové Turíce pre Cirkev i pre celú ľudskú spoločnosť: “Príď, Duch Svätý! Marana tha! Príď a osloboď nás od každej uzavretosti a smútku; príď a vlej do nás radosť a nádej z ohlasovania a živého evanjelia Ježiša Krista!“

(Fr. Bruno Branislav Donoval OP, kaplán v Dunajskej Lužnej)