„Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás; toto robte na moju pamiatku“. Tieto slová, vyslovené Ježišom vo večeradle, pravdivo vystihujú podstatu tohto dňa. Kristus zanecháva učeníkom svoje telo a krv ako pokrm pod spôsobmi chleba a vína.  

Sociologické výskumy ukazujú, že v tomto aspekte sa religiozita Poliakov v poslednom čase veľmi zmenila. Vzrástol počet tých, ktorí každú nedeľu pristupujú k svätému prijímaniu. V roku 1980 to bolo 7,8 % a pred štyrmi rokmi (v roku 2006) už 17,5 %. Pozitívna hypotéza tvrdí, že vzrástlo povedomie prežívania viery. Niečo na tom bude, že Eucharistia, ktorá je veľkým tajomstvom našej viery, stáva sa osobitným prejavom zbožnosti.

Na Zelený štvrtok sa slávia iba dve liturgie. Ráno a to iba v katedrálnych chrámoch tzv. omša svätenia olejov, olej posvätený počas tejto omše sa nazýva krizma (lat. chrisma). Predsedá jej biskup, koncelebrujú kňazi, ktorých je vždy veľa. Počas tejto omše obnovujú svoje kňazské sľuby, ktoré zložili v deň svojej vysviacky. Požehnávajú sa aj oleje potrebné k vysluhovaniu sviatostí a ku konsekrácii chrámov či liturgických predmetov. A večer sa už vo všetkých kostoloch slávi tzv. Omša na pamiatku poslednej Pánovej večere, ktorou sa začína Veľkonočné trojdnie. Sú to tri sväté dni, ktoré predchádzajú nedeľu zmŕtvychvstania. Počas štvrtkovej večernej omše kňaz, u dominikánov prior kláštora, umýva nohy dvanástim mužom a vo väčších kláštoroch svojim dvanástim rehoľným spolubratom. Týmto spôsobom nasleduje gesto Krista, ktorý dal svojim učeníkom nové prikázanie lásky, aby sa milovali navzájom tak, ako ich On miloval.

Zelený štvrtok je teda ustanovením sviatosti kňazstva a Najsvätejšej sviatosti – Eucharistie. A to všetko sa odohralo vo večeradle, ktoré je znakom a svedkom lásky. 

fr. Tomasz Dostatni OP

Preklad: fr. Rafael Tresa OP