Vzťah medzi dominikánskou komunitou a kázaním je typickou dominikánskou črtou. Všetky dominikánske komunity, aj kontemplatívne kláštory mníšok, sú domus praedicationis – domy kázania. Každé dominikánske kázanie potrebuje komunitu. O tomto vzťahu chcem spolu s Vami uvažovať. Príkladom vzťahu medzi komunitou a kázaním bola mužská dominikánska komunita fra Pedra de Cordobu, nazývaná aj hispánskou komunitou (Hispaniola – dnes Dominikánska republika). Slávime jej päťsté výročie. Podľa mňa je táto komunita jedinečným príkladom úzkeho prepojenia, ktoré by malo existovať medzi dominikánskou komunitou a kázaním. Budem hovoriť o tomto prepojení v súvislosti s tým, ako táto komunita pripravila známu kázeň Antónia de Montesinos.

montesinos obrAká to bola komunita, ktorá vytvorila toto kázanie? Aké kázanie vytvorila spomínaná komunita?
Nechcem mať prednášku z histórie, ani vás nechcem zahrnúť nejakým veľkým učením. Pokúsim sa zamyslieť nad podstatným vzťahom medzi dominikánskou komunitou a kázaním.

Najskôr si pripomenieme naše dominikánske korene a úmysel sv. otca Dominika, zakladateľa rehole.

1. Úlohy dominikánskej komunity vo vzťahu ku kázaniu

Ak sa pozrieme späť do minulosti a prehodnotíme Dominikov zakladajúci plán, môžeme hneď vidieť podstatný vzťah medzi dominikánskou komunitou a kázaním. Prvú vec, ktorú musíme pochopiť, je, že cieľom zakladajúceho plánu rehole nebola komunita, ale kázanie. Komunita mala uľahčiť a podporiť kázanie. To ale neznamená, že komunita má menší význam. Jej význam je veľmi veľký, pretože ak komunita zlyhá, zlyhá aj samotné kázanie.

Keďže komunita slúži kázaniu, veľmi dôležité miesto v dominikánskom živote má „dišpenz“. Práve on ponúka dominikánskym komunitám široký rozmer pre svoju organizáciu. To, na čom záleží, je v konečnom dôsledku kázanie.
Sv. Dominik udelil dominikánskej komunite niektoré podstatné úlohy v súvislosti s kázaním.

I. Zaručiť stálosť alebo kontinuitu kázania.Kázanie je podstatnou službou v Cirkvi. Z tohto dôvodu nie je ponechané na dobrovoľnosti každého kazateľa a teda nezávisí od jeho rozpoloženia alebo momentálnej disponovanosti. Je zverené komunite. Ak niekto chýba alebo zlyhá pri plnení služby kázania, komunita by mala byť neustále pripravená pokračovať v tejto službe. Niekedy dôjde v kresťanskej komunite k ťažkostiam, pretože mnohé služby sú veľmi špecifické a závisia od vôle tých, ktorí by ich mali vykonávať. Ak sa jednotlivec vytratí alebo je preložený do inej komunity, spolu s ním zanikne aj pastoračný plán. Kresťanské komunity majú často pocit, že sú iba predmetom experimentovania. Dominik chcel, aby kázanie bolo vo svojej podstate komunitnou službou.

II. Podporiť kazateľa alebo kazateľku v ich službe. Aby bola zaručená táto podpora, komunita musí podnecovať apoštolský zápal vo svojich členoch, animovať ich v uskutočňovaní poslania, povzbudzovať ich, keď prichádza kríza alebo znechutenie a ponúknuť komunitnú podporu kazateľovi, keď si to vyžadujú dôsledky kázania. Komunitná podpora zaručuje kontinuitu kázania, ako aj permanentné vykonávanie tejto služby zo strany kazateľov aj napriek krízam a znechuteniu. Táto úloha si však vyžaduje dve podmienky:

a) Aby išlo o skutočnú dominikánsku komunitu s prvkami dominikánskeho života.

b) Aby sa kazateľ alebo kazateľka cítili opravdivými členmi komunity a boli integrovaní do komunitného života. V opačnom prípade komunita nemôže urobiť nič.

III. Potvrdiť službu Slova svedectvom evanjeliového života.Najcharakteristickejšou črtou evanjeliového života je bezpochyby bratský a sesterský život, bratstvo a sesterstvo, láska vo vnútri komunity, ako to bolo opísané v prvotnej kresťanskej komunite v Jeruzaleme. Toto je prvé a najúčinnejšie ohlasovanie evanjelia, najúčinnejšie kázanie. Z tohto dôvodu sa už od začiatku všetky dominikánske komunity, aj kontemplatívne kláštory mníšok, nazývali „domus praedicationis“ – domy kázania. Keď chýba komunita, alebo evanjeliový život v komunite, účinnosť kázania sa oslabí. A ak sa komunita stane súčasťou určitého pohoršenia pred očami ľudí, služba kázania a samotný evanjeliový odkaz ostane bez akéhokoľvek účinku. Apoštol Pavol sa snažil potvrdiť evanjelium svojim životom. Snažil sa neoslabiť účinnosť svojho ohlasovania. V dominikánskych komunitách sme všetci slobodní a demokratickí. Sme slobodní robiť to, čo chceme – aspoň v komunitách bratov – ale nikto nemá právo zdiskreditovať kázanie komunity alebo ktoréhokoľvek člena komunity.

IV. Pomôcť kazateľom v načúvaní svetu, v čítaní znamení doby, aby bolo zaručené účinné kázanie. Komunitný dialóg je veľmi dôležitý v dominikánskom živote zvlášť preto, aby obohatil naše kázanie.
Toto boli niektoré prvky dominikánskej komunity, ktoré napomáhajú kázaniu. Ako ich uskutočňovala prvá dominikánska komunita v Latinskej Amerike, komunita Pedra de Cordobu a jeho spolubratov. Túto komunitu použijem ako príklad, aby som uvažoval o vzťahu medzi komunitou a kázaním, pretože si myslím, že práve ona je výbornou lekciou pre celú dominikánsku rodinu.

2. Komunita Pedra de Cordobu a dominikánske kázanie

Známa kázeň, ktorú fra Antonio de Montesinos predniesol na štvrtú adventnú nedeľu, nebola v skutočnosti jeho, ale celej komunity. Pozrime sa prečo.

2.1 Pred vznikom spomínanej kázne komunita pozorne čítala znamenia doby.

Nešlo o priamu Božiu inšpiráciu, ktorá by povedala komunite „musíte kázať“. Išlo skôr o starostlivé pozorovanie sociálnej a ľudskej situácie chudobných ľudí, čítanie znamení doby s vierou. Všetko to bolo podmienené súcitom, ktorý ich donútil „kričať“ evanjelium pred kolonizátormi. Čítanie znamení doby s vierou je súcit. Ide o dve najstaršie a zároveň aj veľmi aktuálne črty dominikánskej spirituality. Čítanie znamení doby s vierou sa pre vyššie spomenutú komunitu začalo pozorným sledovaním situácie – súcitným pohľadom na utrpenie ľudu a pozorným načúvaním jeho výkrikom.

Pre kazateľa je nevyhnutné naučiť sa pozerať, vidieť a neustále sa starať o svoj pohľad. Bartolomé de las Casas sa neustále odvolával na ich videnie: „Uvažujúc o smutnom živote a hlbokej skazenosti, kvôli ktorej museli chudobní ľudia trpieť…“ . Toto je cvičenie sa v pozeraní na realitu. Bartolomé pokračuje: „Rehoľníci sa pozerali a uvažovali dlhšiu dobu o tom, čo robili kolonizátori chudobným ľuďom…“ Vidieť, dívať sa a pozorovať je jednou z podmienok dobrého kázania.

Ďalšou podmienkou je počúvanie. Rehoľníci počuli výkriky chudobných ľudí a chceli načúvať svedectvám ich drámy. Zaiste počuli priame výkriky obetí a snažili sa pýtať a načúvať svedkom toľkej nespravodlivosti a toľkej krutosti. Konečným svedkom bol Juan Garcés – muž, ktorý sa po tom, ako zabil svoju ženu, kajal niekoľko rokov na jednom vrchu, a nakoniec žiadal o úkryt v konvente. Bartolomé píše: „Rehoľníci vyľakaní pri počúvaní svedectva takého neľudského správania, ktoré bolo v protiklade s kresťanským životom, nabrali odvahu a pripravili sa odsúdiť tak nespravodlivú, krutú a tiranskú situáciu…“

Vidiac a počúvajúc toto všetko, dominikáni začali spájať „skutočnosť a právo“. Zaujímavé je, prečo naše slová mnohokrát idú smerom proti skutočnosti.

Tu máme prvý záver pre nás, ľudí dnešnej doby. Na začiatku dominikánskeho kázania je pozorovanie, počúvanie a čítanie znamení doby. V opačnom prípade naše kázanie vedie do prázdna, Božie slovo sa nestáva odpoveďou na žiadnu ľudskú otázku alebo potrebu. Kontemplácia tajomstva spásy, ktoré ohlasujeme, získa zvláštny význam, iba ak kontemplujeme znamenia doby. Toto je jediný spôsob, ako prepojiť „skutočnosť a právo“. V úlohe správne vidieť, počúvať a čítať nám všetkým musí pomôcť komunita, neustály komunitný dialóg.

Evanjelium je rovnaké pre všetky národy, kontinenty a kultúry. Môže byť rovnaké aj kázanie? Čo znamená inkulturácia? Koľko svetla je v evanjeliu, keď neosvieti tmavé diery v živote osôb a národov?

Jednou z kvalít proroka – dominikána alebo dominikánky – je schopnosť vidieť a správne čítať znamenia doby, schopnosť súcitne načúvať výkrikom obetí.

2.2 Pred vznikom spomínanej kázne komunita prejavila kresťanský súcit.

Kontemplovanie tej hroznej a nespravodlivej krutosti nebolo pre dominikánov praktizovaním akademickej zvedavosti. Nebolo ani výsledkom vedeckého záujmu či momentálnym citovým prejavom. Kontemplovanie, ktoré sa zrodilo z praktizovania viery, viedlo rehoľníkov od prejavu súcitu k schopnosti reagovať.

Rehoľníci spomínanej komunity boli podľa Bertolomého „veľmi duchovnými mužmi a veľkými priateľmi Boha. Dominikánska rehoľa šírila v tej dobe vôňu svätosti“. Toto je kľúč k pochopeniu apoštolského zápalu danej komunity, sily Montesinovej kázne, špecifickej identity dominikánskeho kázania. Iba na základe skúsenosti z viery, z Boha je možné s vierou čítať skutočnosť a znamenia doby. Toto je kľúč sily a slabosti dominikánskeho kázania.

Som presvedčený, že veľmi veľkou a vážnou výzvou pre dominikánske kázanie dnes na osobnej a komunitnej úrovni je mať hlbokú skúsenosť s Bohom, s vierou, ktorá je schopná prerásť do opravdivého evanjeliového kázania. Humbert de Romans povedal: „Kázať a robiť kázne nie je to isté“. Damian Byrne sa zas vyjadril: „V rehoľných komunitách nemôžeme považovať vieru za samozrejmosť“. Byť rehoľníkom alebo rehoľníčkou nie je to isté ako veriť. V súčasnosti nestojíme pred výzvou ako byť zbožnejší, ale ako byť viac veriaci, aby sme sa stávali skutočne evanjeliovými kazateľmi.
Súcit stojí na začiatku Dominikovho aj Montesinovho kázania a mal by byť na začiatku každého dominikánskeho kázania. Bartolomé de las Casas povedal: „Rehoľníci boli veľmi prekvapení pri počúvaní príbehov, ktoré boli v takom veľkom rozpore s evanjeliovým životom… Trápili sa nad nespravodlivosťou, ktorá bola páchaná na chudobných ľuďoch… Cítili súcit s dušami, nad ktorými sa nikto nezľutoval… “

Kázanie bez skutočného súcitu nie je ničím iným ako jednoduchou profesionálnou činnosťou, ktorej je možné sa naučiť cvičením a nudnou praxou bez evanjeliového zápalu. Súcit spôsobí to, že sa kázanie stane povolaním a je vykonávané so skutočným zápalom. Súčasníci hovorili o Dominikovi, že nikdy nevideli osobu s takým zápalom pre spásu duší. Súcit a apoštolský zápal alebo potreba kázať idú ruka v ruke. Dnes, keď hovoríme o súcite ako o dominikánskej čnosti, musíme sa pýtať: Je v našich komunitách prítomný dominikánsky súcit? Je možné ho vidieť v stále väčšom zápale pre službu kázania? Kam nás vedie dominikánsky súcit? Ak nás nevedie nikam, mali by sme spochybniť jeho autentickosť!

2.3 Pred vznikom spomínanej kázne komunita uskutočnila komunitné rozhodnutie.

Možno ide o najcharakteristickejšiu črtu spomínanej komunity a kázne. A možno je to ďalšia výzva pre dominikánsku rodinu v súčasnosti. Vrátiť sa ku kázaniu, ktoré je vo svojej podstate komunitné. Ide o čosi viac ako iba pripraviť kázeň spoločne, aj keď toto je veľmi dôležité.

Pri spomínanej príležitosti bol kazateľom Antonio de Montesinos, ale jeho kázanie bolo výsledkom komunitného rozhodnutia. Montesinos bol len hlasom komunity, prostredníkom komunitného kázania.

Toto sú slová Bartoloméa de las Casas: „Rehoľníci, boli prekvapení, keď počúvali také veci…; zapálení pre Boha…; cítili hlboký súcit… modlili sa a odporúčali sa Bohu prostredníctvom prosieb, pôstu, bdení, aby im Boh dal svetlo, aby nepochybili v podstatných veciach… viac krát sa stretli, aby sa poradili a nakoniec sa rozhodli predniesť kázeň na verejnosti a vyhlásiť, že kolonizátori boli v smrteľnom hriechu, pretože ich správanie bolo totálne neľudské voči domorodým obyvateľom. Pod vedením fra Pedra de Cordobu, múdreho Božieho sluhu, bola kázeň podpísaná všetkými aj preto, aby poukázali na to, že ide o komunitnú kázeň a nie iba o kázeň Antonia de Montesinos“.

Všetky dominikánske komunity by mali často meditovať nad týmto textom, či sú skutočne v službe kázania. V ňom nachádzame výborný príklad toho, čo znamená komunitná príprava pre kázanie, pre evanjelizáciu, pre katechézu… Všetky dominikánske zhromaždenia zdôrazňujú komunitnú prípravu.

V komunitnej príprave sa objavuje viac prvkov, o ktorých by sme mali uvažovať:

I. Prosby, pôst, komunitné bdenie. Bratia prosili Boha a odporúčali sa mu prosiac ho, aby im dal svetlo, aby nechybili v tak dôležitej veci akou je spása ľudí. Pre kázanie je veľmi podstatné modliť sa, meditovať, kontemplovať. Ale predmetom tejto modlitby, meditácie a kontemplácie je v tom istom čase Božie slovo a znamenia doby. Skúsenosť z Boha určite nie je niečo komunitné, ide o individuálnu záležitosť, ale dominikánska komunita je priestorom, kde by bratia a sestry mali pestovať túto skúsenosť z viery a skúsenosť z Boha. Bez nej je kresťanské kázanie úplne nemožné.

II. Komunitné rozhodnutie, spoločná porada, komunitné uvažovanie o situácii, obsah a forma kázania. Hlavným zámerom štúdia v dominikánskej reholi je kázanie. Štúdium a hľadanie pravdy je osobnou, ale aj komunitnou úlohou a prácou. Štúdium a komunitné rozhodnutie viedli komunitu Pedra de Cordobu dvojitým smerom:

a) Analýza skutočnosti – kritický pohľad na situáciu, nespravodlivosť voči indiánom, kritická perspektíva konania kolonizátorov a utrpenia indiánov. Analýza faktu a práva. Analýza znamení doby.

b) Analýza posvätnej Pravdy, evanjeliového posolstva, vlastného pre danú situáciu. Analýza situácie z pohľadu viery. Analýza skutočnosti a znamení doby z hľadiska viery, aby bolo evanjelium vhodne ohlasované a aby bola s odvahou vyhlásená protievanjeliová situácia. Tomuto sa hovorí zosúčasnené, kontextualizované štúdium Božieho slova. Čo nám chce Božie slovo povedať tu a dnes?

Išlo o vzdelanú komunitu, o ľudí, ktorí boli akademicky pripravení. Prišli zo Salamanky a z Avily. So sebou si priniesli nielen evanjeliovú chudobu, ale aj zoznam potrebných kníh pre ich poslanie evanjelizátorov (30 gramatík, 2 biblické konkordancie, diela sv. Augustína, diela sv. Tomáša, Tabula aurea, Summa sv. Antónia, Katolícky slovník…)

Komunita bola zložená zo vzdelaných ľudí, ktorí však neboli vzdialení od apoštolských starostí a pastoračnej citlivosti. Zdá sa mi, že išlo o dokonalé zlúčenie medzi doktorom a misionárom. Bola to modliaca sa a zároveň aj študujúca komunita. Všetko slúžilo k obohateniu služby kázania. Teologická Summa sv. Tomáša bola pravdepodobne knihou všetkých dominikánov. Preto boli vo svojom kázaní tak citliví na problém spravodlivosti. Keď sv. Dominik a Diego z Osmy nechali svoje vlastníctvo v Osme, aby začali kázať na juhu Francúzska, mali so sebou modlitebné knihy a knihy na štúdium. Podobne aj misionári hispánskej komunity, ktorí žili uprostred evanjeliovej chudoby, si so sebou zobrali modlitebné knihy a knihy na štúdium.

III. Ich komunitné rozhodovanie malo ďalšiu typicky dominikánsku charakteristiku. Rehoľníci interpretovali konanie kolonizátorov ako výsledok „slepoty“ a „nesmierne hlbokého spánku“. Ide o silne dominikánsku interpretáciu, ktorá by mala inšpirovať každé dominikánske kázanie. Nemôžeme príliš moralizovať a nemôžeme pripísať každé protievanjeliové a neľudské konanie zlej vôli. Z dominikánskeho pohľadu je istejšie a evanjeliovejšie pripísať protievanjeliové a neľudské konanie slepote, nedostatku svetla. (Ak niekto pracoval v programe „AA“ anonymní alkoholici, môže bez ťažkostí porozumieť a možno aj lepšie pochopiť Jánovo evanjelium, zázraky uzdravenia slepých. Ľudská dráma nie je problémom zloby, ale problémom slepoty). Bartolomé de las Casas neustále trval na argumente slepoty. Ide o typicky dominikánsky argument. Z tohto dôvodu je služba kázania prvoradou v reholi a v Cirkvi. Priviesť ľudí k svetlu, alebo priniesť svetlo ľuďom.

IV. Vrcholom komunitného charakteru spomínanej kázne je skutočnosť, že ju podpísali všetci rehoľníci. Všetci podpísali kázeň svojimi menami. Týmto spôsobom vyjadrili, že kázeň je ovocím názoru, rozhodnutia, súhlasu a schválenia všetkých a nie iba fra Montesina.

To, čo Montesinos kázal nie je iba jeho kázeň, ale kázeň celej komunity. Montesinovo posolstvo nie je iba jeho osobným posolstvom, ale premeditovaným a študovaným evanjeliovým posolstvom celej komunity.

2.4 A dali úlohu predniesť kázeň fra Antoniovi de Montesinos, ktorý mal „milosť kázania“

Keď komunita pripravila kázeň, zverila úlohu predniesť ju fra Montesinovi, ktorý mal „milosť kázania“. Bol medzi nimi najlepším kazateľom, jeho kázanie bolo veľmi plodné. Páter Pedro de Cordoba, predstavený komunity, nariadil Montesinovi predniesť kázeň „pod sľubom poslušnosti“.
V spomínanej komunite nešlo o pastoračnú žiarlivosť, ktorá vie narobiť toľko zla v komunitách a znemožňuje tak komunitné projekty.

Odovzdanie kázne najlepšiemu kazateľovi komunity je gestom komunitnej zodpovednosti. To, čo je hlavným zámerom kázania nie je osobné vystúpenie, hľadanie vlastnej popularity a slávy. Hlavným zámerom kázania je ovocie obrátenia, rast evanjeliového života a kresťanskej skúsenosti. Z tohto dôvodu bola kázeň bez akejkoľvek žiarlivosti zverená vzdelanému bratovi, ktorý bol najlepšie pripravený a najviac obdarený milosťou kázania.

Spôsob konania tejto komunity poukazuje na súčasný problém, ktorý je prítomný od počiatku rehole. Pojem „gratia preadicationis – milosť kázania“ bol prítomný už v prvých konštitúciách rehole, ktoré napísal sv. Dominik. Charizma kázania je tak dôležitá, že iba generálna kapitula mohla rozpoznať túto charizmu a poslať ako kazateľov tých, čo dostali milosť kázania. Ale zdá sa, že rozpoznávanie bolo veľmi ťažké, a to až do takej miery, že niektorí bratia sa vychvaľovali tým, že majú milosť kázania alebo považovali ostatných bratov, ktorí túto milosť nemali, za menejcenných. Toto riziko je stále prítomné v reholi a spôsobuje mnoho zla v súčasných dominikánskych komunitách. Problém dosiahol až také rozmery, že generálna kapitula v r. 1249 vypustila tento pojem z konštitúcií. V reholi však stále zostalo presvedčenie, že kázanie je charizma, milosť. Humbert de Romans to opakoval viackrát vo svojej knihe inštrukcií pre kazateľov: „Kázanie je povolanie, v ktorom jediným Učiteľom je Duch Svätý“. Ide o profesiu, ktorej sa nedá naučiť ako iným profesiám – vďaka štúdiu a tréningu. Povolanie ku kázaniu je milosť, dar Ducha Svätého. To ale neznamená, že kazatelia si nemusia zodpovedne pripraviť homíliu, katechézu, prednášku prostredníctvom štúdia a modlitby … (moja rada veľmi charizmatickým bratom: Stále je potrebné mať so sebou malú schému, v prípade, že by Duch Svätý neprišiel v čase kázne).

Dominikánske kázanie však od počiatku nebolo povolaním len pre tých, čo dostali milosť kázania. Išlo predovšetkým o „kázanie milosti“. O Dominikovi sa nehovorilo iba to, že mal milosť kázania, ale zvlášť, že bol „kazateľom milosti“. Toto musí byť znamením dominikánskeho kázania: ohlasovanie milosti, spásy, lásky a Božieho milosrdenstva, teologálna nádej, ktorá je vtelená.

2.5 Pred vznikom spomínanej kázne sa stretávame s evanjeliovým svedectvom komunity.
Od počiatku rehole pretrváva presvedčenie, že prvým kazateľom je samotná dominikánska komunita, pretože komunitný život je prvým subjektom ukazujúcim v praxi, čo je obsahom opravdivého evanjeliového života. Tak môžeme hovoriť o všetkých dominikánskych komunitách, aj kontemplatívnych kláštoroch mníšok, ako o domoch kázania (domus praedicationis).

Kázanie komunity Pedra de Cordobu bolo posilnené evanjeliovým svedectvom bratov. Nebolo potvrdené iba dobrým morálnym správaním bratov, ale predovšetkým evanjeliovým životom samotnej komunity. Rehoľníci patrili k reformovanému rehoľnému životu. Magister rehole, Gaietano, dovolil ísť do Ameriky iba tým dominikánom, ktorí prešli reformou. Z tohto dôvodu príchod dominikánskych misionárov do Hispánioli sa uskutočnil s veľkým meškaním. Nemohli byť poslaní, pokiaľ reforma nebola dokončená. Táto reforma rehoľného života a rehole dominikánov sa snažila podporiť pravidelnú disciplínu a intenzívne štúdium posvätnej Pravdy. Členovia komunity boli teda vyzbrojení pre službu kázania.

Evanjeliový spôsob života potvrdzujúci komunitné kázanie zahŕňa tri základné aspekty:

I. Hlboká skúsenosť s Bohom -Bartolomé de las Casas v súvislosti s bratmi napísal: „Boli to duchovní muži a veľkí priatelia Boha“. A jednoduchý ľud komentoval „vôňa svätosti vlastná dominikánskej reholi“, v ktorej „žili rehoľne“, prosili a odporúčali sa Bohu v neustálych modlitbách, pôste a bdení“. Išlo teda o opravdivú rehoľnú komunitu, nie iba o obydlie slobodných osôb. Išlo o konvent bratov povolaných tou istou vierou a tým istým povolaním. Ich kázanie bolo vyjadrením ich skúsenosti s vierou.

II. Evanjeliová chudoba – Radikálna chudoba bola jednou z najoceňovanejších charakteristík v reformovaných komunitách. Išlo o najvýznamnejšiu črtu misijných komunít v 17. storočí a jasne vychádza na povrch v komunite Pedra de Cordobu ako aj v juhovýchodných ázijských komunitách (ktoré patria do misijnej provincie Panny Márie Ružencovej). O komunite Pedra de Cordobu hovoria aj kroniky: „žili v dome zo slamy“, „žili vo veľkej chudobe a v náboženskej prísnosti“, „ich šperkom boli iba habity z chudobnej látky a niekoľko prikrývok na prikrytie sa v noci“… Po tom, ako Montesinos predniesol v kostole známu kázeň, rehoľníci sa vrátili domov, kde mali na jedenie iba „kelovú polievku bez oleja“. Keď sa rozhodli vyslať Antónia de Montesinos na dvor, aby bránil indiánov pred kráľom, „museli v dedine žobrať“. Postili sa od sviatku Povýšenia sv. kríža (14. september) až do Veľkej Noci. Ich evanjeliová chudoba bola prameňom morálnej autority. Vydávali evanjeliové svedectvo, ktoré potvrdzovalo ich kázanie.

III. Bratstvo -Nevieme aká bola kvalita bratského života medzi bratmi spomínanej komunity. Niektoré informácie nám však dovolia tvrdiť, že bratský život bol súčasťou potvrdzujúceho evanjeliového života ich kázania.

a) Fra Antonio de Montesinos predniesol pohrebnú kázeň pre fra Pedra de Cordobu na tému „Ecce quam bonum et quan iucundum habitare fratres in unum“ (Ako je dobré a krásne, keď bratia žijú pospolu). Možno bola inšpirovaná spomienkami na skutočne bratský život komunity. b) Musíme vyzdvihnúť súhlas celej komunity pri príprave známej kázne a podporu kazateľovi po jej prednesení. Tento súhlas je špecifickým znakom aktívneho bratského života (bratstvo v akcii). Pri príprave kázne: „začali posudzovať medzi sebou veľkosť prítomnej nespravodlivosti“. „Všetci sa rozhodli spoločne vyhlásiť to v kostole“. „Všetci sa rozhodli zo srdca“. Pedro de Cordoba povedal civilným autoritám, ktoré prišli do konventu, aby protestovali: „To, čo kázal fra Montesinos je názorom, vôľou a súhlasom všetkých bratov“ atď. Všetko toto svedčí o evanjeliovom bratstve, ktoré bolo medzi nimi. Prvým kazateľom je praktizovanie lásky medzi bratmi a sestrami.

2.6 Štýl a obsah kázne

Aké kázanie vzišlo zo spomínanej komunity? Je potrebné podčiarknuť niekoľko typicky dominikánskych prvkov v tej kázni.

I. To, čo vyhlásil kazateľ, nie je nevyhnutne dôsledkom zloby alebo prefíkanosti. Skôr ide o dôsledok slepoty. Toto tvrdenie sa často opakuje v spisoch Bartoloméa de las Casas. Je to skutočne prekvapujúce, ale zároveň aj veľmi dominikánske, pripísať hriech slepote hriešnikov. Spomeňte si na všetky situácie uzdravenia slepých v evanjeliách. Bratia chceli prebudiť kolonizátorov z ich hlbokého spánku. Montesinos začal svoju kázeň slovami: „Toto nechápete? Toto necítite? Ako je možné ostať v tak hlbokom spánku?“ Dominikánske kázanie považuje svojich adresátov za slepých, nie za ničomníkov s chytráckymi úmyslami. Ide o dva veľmi rozdielne postoje. Slepí sú chorí, ničomníci sú páchatelia. Slepého je potrebné viesť a sprevádzať, ničomníkovi sa vyhneme a odmietneme ho.

Z tohto dôvodu je dominikánske kázanie viac doktrinálne (ohlasovanie radostnej zvesti) ako morálne (karhajúce neresti). Jeho cieľom je vniesť svetlo, pretože toto je východiskový bod pre obrátenie.

II. V kázni, ktorá sa nám dostala cez Bartoloméa de las Casas sú niektoré prvky ohľadom štýlu a obsahu, ktoré je potrebné zvýrazniť.

Kazateľ nemôže hovoriť vo vlastnom mene a ani v mene komunity, ale v mene Ježiša Krista. „Vystúpil som sem, aby som Vám dal poznať Vaše hriechy, ja, ktorý som Kristovým hlasom na púšti tohto ostrova“. Evanjeliové posolstvo nepatrí kazateľovi. On nekáže vo svojom mene. Pred toľkou nespravodlivosťou sa bratia považujú za Kristov hlas a chcú ohlasovať Kristov zákon, evanjelium. „Sme donútení ohlasovať Vám Kristov zákon“.
Ide predovšetkým o spásu kolonizátorov a Indiánov, ale zvlášť o spásu kolonizátorov, ktorí už počuli niečo o evanjeliu Ježiša Krista. Z tohto dôvodu sú rehoľníci donútení kázať – v zápale pre spásu duší a osôb. „Rozhodli sa ohlasovať evanjelium ako nevyhnutnú vec pre spásu duší“. „Cítili sa donútení predniesť tú kázeň kvôli krstným sľubom a aj kvôli rehoľnej profesii ako bratia kazatelia pravdy“. Preadicator gratie znamená kazateľ spásy. Motív a cieľ ich kázne je vo svojej podstate teologický: Chcú vysvetliť Božiu vôľu, Boží plán pre toto stvorenie a pre ľudstvo, Božiu príčinu, ktorá spočíva v naplnení stvorenia, spáse synov a dcér, a zvlášť tých najmenších a najchudobnejších. Tento zámer odlišuje dominikánske kázanie od akéhokoľvek iného zbožného a moralizujúceho kázania. Jeho cieľom je ohlasovať spásu a plodiť nádej.

Kázanie vytvára podstatný vzťah medzi spásou a spravodlivosťou. Z tohto dôvodu obvinenie poukazuje na veľkú nespravodlivosť, ktorej sa kolonizátori dopustili voči indiánom. „Kazatelia nabrali odvahu, aby poukázali na tamojšiu veľkú nespravodlivosť, ktorá je v protiklade s Božím zákonom a jeho prikázaniami“. Otázky v kázni sú priamym poukázaním na nespravodlivosť, ktorej sa dopustili voči indiánom: „Akým právom to robíte? Ako ste si mohli podrobiť týchto ľudí tak tvrdým a hrozným spôsobom? Ako ste ich mohli tak veľmi utláčať a nechať tak ťažko robiť bez toho, aby ste sa im dali najesť, aby ste im ošetrili rany a liečili ich, nútili ste ich robiť tak neľudské práce…? Nie sú aj oni ľudia? Nie sú aj oni ľudské bytosti? Nie je vašou povinnosťou milovať ich ako seba samých? “ Nespravodlivosť je ťažkým hriechom, ktorý zatvára dvere spáse. Mimo spravodlivosti niet spásy. Mimo ľudskosti niet spásy. Toto je prorocká dimenzia dominikánskeho kázania.

Kázanie neznamená robiť politiku, alebo robiť z kazateľa politika. Vyrieknuté obvinenia sú logickým dôsledkom kresťanskej viery, ide o verejnú dimenziu kresťanskej viery. Ide akoby o vtelenie viery. Je to viera so skutkami, je to aktívna alebo zaktivizovaná viera, je to zaktivizovanie dynamiky kresťanskej viery. Ak kázanie nevedie nikam, nemá žiadny praktický dopad, neprivádza k obráteniu pohľadu, činnosti a života, nejde o kresťanské kázanie, aj keby hovorilo o najväčších tajomstvách kresťanského učenia. Alebo aspoň nejde o kompletné kresťanské učenie.
Nakoniec je potrebné podčiarknuť, že v spomínanej komunite sa verejná dimenzia kázania neobmedzila iba na verbálne obvinenie, ale zahŕňa aj nasledovnú úlohu spočívajúcu v obrane tej kauzy, ktorú rehoľníci považovali za evanjeliovú a to až do takej miery, že šli na kráľovský dvor pred kráľa, aby obhájili pravdu a spravodlivosť. Toto je opravdivé komunitné a prorocké kázanie dominikánskej rodiny.

2.7 Po prednesení kázne podpora celej komunity kazateľovi a ohlasovanému posolstvu.

Ako sa dalo predpokladať, po vypočutí kázne sa civilné autority ostrova nahnevali a prišli do konventu, aby formálne protestovali. Fra Pedro de Cordoba v mene celej komunity prebral zodpovednosť za kázanie a za ohlásený obsah a prisľúbil, že budú kázať aj nasledujúcu nedeľu. Autority očakávali nápravu. Ale Montesinos kázal tie isté obvinenia s ešte väčšou silou a odvahou. Kázanie sa stáva komunitným, keď komunita príjme aj dôsledky kázania.
Komunitná podpora kázni a kazateľovi sa dostala až na cisársky dvor. Komunita žobrala, aby mohla fra Montesina vyslať pred kráľa, aby mohol nahlas informovať o situácii s indiánmi, o nespravodlivosti, ktorá bola na nich páchaná. Bratia si naplno uvedomili, že sú členmi rehole pravdy a chceli v prvom rade slúžiť pravde a potom spravodlivosti. Toto znamená viesť dominikánske kázanie až do konca, zobrať vážne verejnú dimenziu kresťanskej viery. Znamená to urobiť z nášho kázania opravdivé komunitné kázanie. Nie je dôležité, kto je kazateľom alebo kazateľkou.

3. Niektoré výzvy pre dominikánske kázanie v súčasnosti

Každý z vás by mal vedieť identifikovať prioritné výzvy pre dominikánske kázanie vo vašom sociálnom a ekleziálnom kontexte. Chcem len podčiarknuť niekoľko všeobecných výziev pre dominikánske kázanie v dnešnej dobe.

3.1 Skúsenosť viery ako nevyhnutný predpoklad pre kresťanské kázanie.

Humbert de Romans povedal: „Písať kázne a kázať nie je to isté“. Napísať kázeň môže ktokoľvek, kto je vzdelaný v kresťanskej náuke. Kázať môže iba veriaci, čiže osoba, ktorá uverila a preto hovorí z hĺbky svojej skúsenosti viery. Ak skúsenosť viery chýba, opravdivé dominikánske a kresťanské kázanie je nemožné. Môžeme napísať peknú prednášku, ale nie kresťanské kázanie. Toto je prvá výzva pre kázanie v dominikánskej reholi. Sekulárny spôsob života bez pohľadu viery na skutočnosť nás robí neschopnými pre kázanie.

V súčasnosti základný problém dominikánskeho života spočíva v rozpoznávaní, či existuje dostatočný teologálny život, ktorý by podporil a urobil plodným naše kázanie. P. Damián Byrne sa v jednom zo svojich listov reholi odvážil tvrdiť nasledovné: „Nemôžeme predpokladať vieru v dominikánskych komunitách“. V Madride na stretnutí vyšších predstavených čelili zúčastnení nasledovnému argumentu: „Nedostatok viery v rehoľnom živote“. Nejde o morálny problém, aby sme sa cítili vinní, ale ide o teologálny problém – hľadať vo viere zmysel nášho života a motivácie pre poslanie.

3.2 Napraviť komunitný štýl života, aby sme vrátili komunitnú dimenziu dominikánskemu kázaniu.

Autonómia osoby a posvätný charakter slobody sú ideály, ktoré moderná doba nemôže odmietnuť. Sú dokonale legitímne a zlučiteľné s Ježišovým evanjeliom. Musíme ich urobiť zlučiteľnými aj s komunitnou dimenziou nášho života a vyvarovať sa deviácií od autonómie k individualizmu. Individualista je izolovaná osoba, ktorá žije iba podľa svojho osobného projektu. Individualizmus nie je hriech, ide skôr o kultúrnu črtu, ktorá má však niekoľko dôsledkov málo zlučiteľných s dominikánskym spôsobom života, na ktoré musíme byť pozorní. Určitá izolácia a samota osôb ako aj život mimo komunitného projektu sú oslabením komunitného života. To následne prináša väčšiu slabosť našej schopnosti podporiť komunitný charakter nášho kázania.

3.3 Evanjeliové svedectvo komunity (a všetkých jej členov), aby potvrdili kázanie

Možno toto bol dôvod Dominikovho úspechu v kázaní: Potvrdiť ho opravdivým apoštolským životom. Úspech dominikánskeho života trval toľko, koľko trval evanjeliový život v dominikánskych komunitách.

My dominikáni a dominikánky sme demokratickí, liberálni, autonómni, sebestační, individualistickí atď. Toto nás robí veľmi slobodnými a málo účinnými. Ale v tomto všetkom je niečo, čo sa týka vierohodnosti kázania. Tu nemôžu byť ľahké závery, pretože riskujeme diskreditovanie kázania. Každý dominikán a dominikánka môžu robiť to, čo chcú, sú slobodní, ale nikto nemá právo zdiskreditovať komunitné kázanie bratov a sestier. Vieme, že to nie je morálny problém. Ide o komunitný problém, ktorý sa zblízka týka evanjeliového života. Pavol trvá na zodpovednosti kazateľa „neoslabiť účinnosť našej služby Slova“.

Tomuto evanjeliovému svedectvu patrí zvlášť kvalita bratského života, bratstvo a sesterstvo. Praktizovanie lásky je prvým a najúčinnejším ohlasovaním evanjelia. Podobne ako praktizovanie evanjeliovej chudoby, čiže jednoduchého štýlu života (na smrteľnej posteli sv. Dominik zavrhol všetkých, ktorých život nie je v zhode s evanjeliovou chudobou), života lásky k chudobným a solidárnosti s chudobnými sa stávajú ohlasovaním Evanjelia.

3.4 Výzva spravodlivosti, pokoja, ľudských práv….

V našej apoštolskej službe sa v súčasnosti musíme venovať otázkam spravodlivosti, pokoja a ľudských práv, ak skutočne chceme dominikánske kázanie. Riešiť tieto kauzy v našom kázaní neznamená stať sa politikmi. Ide o evanjelizáciu, o vykreslenie dôsledkov posolstva, ktoré ohlasujeme. V každom prípade si musíme byť vedomí, že ak naše kázanie vážne nepodporuje úsilie za spravodlivosť a ľudské práva, ostáva neúčinné. Aby sme si boli istí, že stojíme na strane spravodlivosti a pokoja, najlepším a najistejším prostriedkom je postaviť sa na stranu obetí.

3.5 Výzva štúdia

V dominikánskej rodine nie sú potrebné mnohé argumenty, prostredníctvom ktorých by sme poukázali na nevyhnutnosť štúdia pre kompetentné kázanie alebo evanjelizáciu. Humbert de Romans často hovorieval: „Jediným učiteľom kazateľov je Duch Svätý, toto remeslo je darom od Boha a nedá sa naučiť len prostredníctvom dobrého tréningu“. Ale dodáva: „Aj keď kázanie je darom do Boha, rozumný kazateľ sa musí pripraviť pre kázanie modlitbou a štúdiom. Musí poznať Písmo, stvorenie, dejiny… Milosť kázania nedáva nikomu dišpenz od štúdia a dôkladnej prípravy kázne“.

V dominikánskom živote štúdium nie je jednoduchou disciplinárnou povinnosťou, ale morálnou povinnosťou vo vzťahu k našej profesii v reholi kazateľov, v dominikánskej rodine. Služba kázania je príliš vážna a náročná. Musí byť braná vážne a v plnej zodpovednosti.