Biblický text na úvahu: 1Kor 1,20-25
Modlitba: Všemohúci Bože, tvoj Syn nám svojou poníženosťou a poslušnosťou až na smrť kríži získal odpustenie hriechov. Prosíme ťa, daj, aby sme pomocou tvojej milosti vedeli nasledovať jeho príklad a tak rástli v plnení tvojej vôle. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého. Amen.
Predmetom nášho dnešného rozjímania je dvadsiata šiesta kapitola Matúšovho evanjelia. Keď sa pozrieme na jednotlivé verše a porovnáme ich s ostatnými správami o Ježišovom umučení, vidíme, že tento text bol redakčne upravený a bola doň vsunutá zmienka o pomazaní v Betánii (Mt 26, 6-13), ktoré je z pohľadu Matúšovej teológie mimoriadne dôležité. Preto scénu umiestnil práve do tejto kapitoly. Podobne túto scénu čítame aj u Marka (Mk 14, 3-9) . Ján túto príhodu umiestňuje do soboty pred Slávnostným vstupom do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu (Jn 12, 1-8). Kým Ján označuje ženu ako Máriu Magdalénu, sestru Lazára a Marty, Matúš a Marek hovoria iba o žene v Betánii a kým u Jána namaže Ježišovi nohy, u Matúša a Marka mu pomaže hlavu. Synoptici Matúš a Marek zdôrazňujú týmto pomazaním Ježišovu kráľovskú, kňazskú a prorockú úlohu, kým Ján zdôrazňuje Máriinu pokoru a službu.
V rámci skúmania textu musíme brať ohľad vždy na takzvaný užší a širší kontext textu . Sú to biblické termíny, ktoré nám hovoria o význame jednotlivých textov. Užším kontextom našej 26. kapitoly je Ježišovo účinkovanie a umučenie v Jeruzaleme, teda (Mt 21,1–27). Širším kontextom je celé Matúšovo evanjeliom, ktoré nás učí, ako chápať aj vsuvku s pomazaním v Betánii. Keď Mária pomazáva Ježiša, môžeme si v rámci širšieho kontextu všimnúť Ježišov rodokmeň, ktorý je teologický. Počty generácií 14 – 14 – 14 nám dávajú číselné vyjadrenie hebrejského mena Dávid (D=4, W=6. Potom DWD = 4+6+4 = 14) Takto vnímame, že ten, ktorý v rodokmeni má zakaždým 14 pokolení, je 3x Dávid. V závere Matúšovho evanjelia, tesne pred Poslednou večerou Mária v Betánii pomazáva Ježišovu hlavu. Pomazaný sa v hebrejčine povie Mesiáš, po grécky Kristus. Touto vsuvkou chce Matúš zdôrazniť to, čo už v úvode píše: Ježiš je Kristus, ten, ktorý splnil prisľúbenia a to, čo sa bude diať, teda jeho vykupiteľská smrť, je skutočný význam Jeho kráľovstva.
Ak ideme do užšieho kontextu, tesne pred touto kapitolou nachádzame vysvetlenie posledného súdu a na základe čoho budeme hodnotení. To je, ako verne sme napodobňovali Boha vo svojom živote. Lebo všetko to, čo sa píše o tých po pravici a po ľavici, Pán Ježiš splnil.
V tejto kapitole vystupujú ľudia, ktorí majú rôzny postoj k Ježišovi. Tento postoj môže byť pre nás príkladom pozitívnym alebo negatívnym.
Vidíme tu veľradu: Uzniesli sa, že Ježiš Kristus musí byť popravený a už iba hľadali spôsob, ako svoj zámer dokonať.
Je tu Šimon Malomocný, ktorý Ježiša hostí v Betánii. Ako hovorí jeho prídomok, kedysi ho Ježiš uzdravil z malomocenstva. Teraz však, podľa zaužívaných zvykov mal svojho hosťa pomazať. Urobila to až Mária, ktorá priniesla nádobu so vzácnym olejom. V Markovom evanjeliu sa píše rovno o nardovom oleji, čo bol najdrahší druh myrhy.
Učeníci: Tu vidíme dva príkre rozpory v konaní. Peter a Judáš. V každom „katalógu“ apoštolov, ktorý nachádzame v Novom zákone je Peter na prvom mieste a Judáš na poslednom. Z dogmatiky vieme, že Peter má v celom rade spisov Nového zákona výsadné miesto medzi apoštolmi. No podľa ľudských ohľadov by sme ho na prvé miesto určite nedali, lebo najskôr sa vystatuje, ako on bude prvý medzi tými, ktorí budú Ježiša brániť, no keď príde čas skúšky, zlyhá. O Judášovi vieme zo všetkých štyroch evanjelií, že bol zradca. Dokonca Ján hovorí, že doň vošiel Satan. Ako vnímať tridsať strieborných? Podľa Tóry, tridsať strieborných bola cena otroka: „Ak býk pokole otroka alebo slúžku, tak sa jeho pánovi zaplatí tridsať strieborných šeklov a býk sa ukameňuje.“ (Ex 21, 32) Touto sumou sa splnilo Písmo: „No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie. Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou. ´Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ak ho má rád´“ (Ž 22,7-9). Títo dvaja tvoria akési mantinely, medzi ktorými môžeme nájsť rôzne typy vzťahu voči Ježišovi. Zebedejovi synovia sú príkladom toho, že na jednej strane nezrádzajú Ježiša, no ani nevynikajú nejakou ochotou bdieť a byť pri Ježišovi v jeho ťažkej hodine v záhrade na Olivovej hore. Dvakrát ich Ježiš nachádza spať. Je to vzťah až apatický, keď iba pasívne prijímam, ale môj výkon je rovný nule.
Zástup: Napokon tu vidíme zástup tvorený chrámovou strážou, vojakmi a sluhami, ktorí prišli na čele s Judášom zajať Ježiša. Ich vzťah by sa dal opísať ako vykonanie si svojej práce bez toho, aby premýšľali, čo vlastne robia. „Príkaz znel jasne“, ako sa hovorí v jednom českom filme.
Jeden z učeníkov odtína ucho veľkňazovmu sluhovi. Ježiš napomína učeníka. Podobne, ako vtedy Petrovi povedal: „Apage satanas!“, aj tu ho vystríha, že kto bojuje mečom, mečom zahynie. Dodáva vysvetlenie, ktoré ozrejmuje Božiu vôľu: „Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov?“ Tu je vidno kontrast. Jeden učeník s mečom a viac ako dvanásť plukov anjelov. Pluk je podľa vojenskej terminológie tisíc až dvetisíc vojakov. Teda sila zásahu, keby sa Pán Boh rozhodol riešiť situáciu svojou mocou, by bola taká obrovská, že si ju nikto z nás ľudí nevieme ani predstaviť. Ale Boh sa rozhodol sám, že túto mimoriadnu silu nevyužije. On prišiel, aby zaplatil výkupné za nás. Rovnako, ako Ježiš prišiel na svet ako bezbranné dieťa, ani teraz nevzdoruje zlu hriechu. Necháva na seba dopadnúť celú ťarchu našich vín. Dramatickosť scény dopĺňa správa, že ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa.
Na samý záver máme pred sebou dve veľmi dôležité situácie a to súd nad Ježišom a Petrovo zapretie. Významný český biblista Jan Heller v jednom rozhovore povedal, že samotní Židia, najmä ich najvyšší predstavitelia museli byť riadne v pomykove, keď videli Ježiša robiť všetky divy a zázraky. Preto, ako on chápe tento súd, mnohí chceli počuť jasnú odpoveď a vidieť znamenie, na základe ktorého by mohli uveriť. Táto provokačná myšlienka nám chce ukázať vnútorné pnutie, ktoré sami zažívali. Na jednej strane mali nechať popraviť toho, ktorý sa vydával za Božieho Syna a navyše výrok: „Zborte tento Chrám,“ bol v tom čase považovaný za výrok hodný smrti. Na druhej strane však videli učenie s mocou. Dôvod, pre ktorý nakoniec prevážil výrok: „Ukrižovať ho!“, však bol najskôr prameniaci z nepochopenia toho, kto je Mesiáš, kto je Boží Syn. V tejto súvislosti je zaujímavý výrok pápeža Františka, ktorý povedal, že dnes by Mesiáš prišiel ako migrant zo Sýrie.
Preto sa pri meditácii nad touto staťou musíme sami seba spýtať: „Kto je pre mňa Mesiáš?“ „Vidím ho v ľuďoch, ktorí sú okolo mňa?“ „Som ochotný vybočiť z vychodených koľají a ísť na periférie, aby som videl Krista aj v marginalizovaných skupinách?“
Ak si zhrnieme celú preberanú kapitolu, učí nás o vzťahu Pána Boha k nám. Jeden múdry kňaz raz povedal: „Pán Ježiš neprišiel utrpenie odstrániť, neprišiel ho ani vysvetliť, ale prišiel ho naplniť svojou prítomnosťou.“
