Bičovanie v rímskych časoch, najmä v rámci trestov ako predchádzajúca fáza ukrižovania, bolo mimoriadne brutálne a často smrteľné samo osebe. Evanjeliá opisujú, že Ježiš bol bičovaný na Pilátov rozkaz (Mt 27,26; Mk 15,15; Jn 19,1). Hoci židia obvykle obmedzovali bičovanie na 39 rán (Dt 25,3), Rimania nemali takýto limit. Existuje možnosť, že Ježiš utrpel viac rán, než by sa bežne dalo prežiť, čo ho extrémne oslabilo pred nesením kríža a samotným ukrižovaním.
Neznámy autor z 18. storočia: Kristus pri stĺpe na bičovanie
Bič
Flagrum (alebo flagellum) bol typ rímskeho biča používaného na trestanie, vrátane bičovania pred ukrižovaním. Bol to oveľa brutálnejší nástroj ako obyčajný kožený bič. Mal niekoľko remencov (zvyčajne 2 až 3, ale mohlo ich byť viac), vyrobených z kože. Do remencov boli zapletené ostrý kov, olovené guličky, kúsky kostí alebo háčiky, ktoré pri každom údere nielen spôsobovali modriny, ale aj trhali kožu a svaly. Často mal drevenú alebo kostenú rúčku, aby ho kat mohol pevne uchopiť. Údery týmto bičom spôsobovali nielen povrchové rany, ale aj hlboké trhliny v tele. Bič zasahoval cievy a svalstvo, čo často viedlo k hemoragickému šoku (život ohrozujúci stav spôsobený masívnou stratou krvi, ktorá vedie k nedostatočnému prekrveniu orgánov a následne k ich zlyhaniu). Hoci cieľom bičovania nebola smrť, mnohí odsúdenci ho neprežili.
Proces bičovania
Odsúdeného priviazali k nízkemu stĺpu, aby bol mierne predklonený, čím sa koža na chrbte napla.
Bičovanie nebolo obmedzené len na chrbát, ale zasahovalo aj plecia, zadnú časť nôh a niekedy aj brucho.
Kúsky kovu a kostí v biči trhali kožu a svaly, spôsobujúc hlboké rany, silné krvácanie a často aj poškodenie orgánov.
Bičovanie spôsobovalo obrovskú bolesť, ktorá mohla viesť k šoku, kolapsu alebo dokonca k smrti.
Bičovanie v tomto období bolo nielen fyzickým trestom, ale aj ponižujúcim aktom, ktorý mal odsúdeného verejne zničiť a zastrašiť ostatných.
-js-
