Téma slávenia: K nášmu ohlasovaniu patrí budovať komunity a vzťahy, v ktorých môžme spoločne zakúšať , že Boh je skutočne Emanuel. Boh nás nikdy neopúšťa. Ani vtedy, keď nás od neho vzďaľuje hriech.
Biblický text: Mt 1-2 | Text na reflexiu: Strom Jesseho
Strom Jesseho
Rodokmeň Ježiša Krista na prvý pohľad patrí medzi najnudnejšie biblické pasáže. Keď som bol malý a počul som v kostole čítať túto pasáž, už som sa nemohol dočkať konca evanjelia, lebo som vedel, že to bude dlhé a nezáživné. Čím viac však žijem so Svätým písmom, tým viac som si túto pasáž obľúbil. Napriek svojej strohosti v sebe nesie bohatú spleť ľudských príbehov a do tejto spleti vstupuje Boh osobne v Ježišovi, aby zachránil ľudstvo. Vstupuje nielen ako syn Dávidov, ale aj ako syn Abrahámov a v ňom budú požehnané všetky pokolenia (Gn 12, 3) a všetky národy (Gn 18, 18), a teda aj dnešný svet.
Ježišov Rodokmeň neprekypuje samými svätými osobami – tie sú skôr výnimkou. Je to skôr rad hriešnikov. Jeden z najväčších je kráľ Manasses (Mt 1,10; 2 Kr 21; 2 Kron 33), ktorý holdoval pohanskému spôsobu života, jeruzalemský chrám znesvätil modlami, svojich synov obetoval v ohnivej peci pohanským bôžikom a „vylieval nevinnú krv v takom veľkom množstve, že vrchom naplnila Jeruzalem…“ (2 Kr 21,16).
To je jeden z Ježišových predkov. Nech by boli Manassesove hriechy akokoľvek obludné, Boh neodňal svoj sľub, ktorý dal Abrahámovi a Dávidovi. Zostal aj napriek hriechom verný svojim prisľúbeniam a prichádza spasiť svoj ľud. Jednou z pekných čŕt Ježišovho rodokmeňa je, že neodkazuje iba na spleť príbehov Ježišových predkov, ale predovšetkým rozpráva o Božej vernosti, že Boh aj napriek ľudskej hriešnosti – a snáď práve kvôli nej – vstupuje osobne v Ježišovi do dejín ľudstva.
Matúšovo evanjelium začína slovami: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“, no naše slovo rodokmeň nie celkom vystihuje to, čo sa nachádza v gréckej pôvodine Matúšovho evanjelia. Presnejší preklad by bol: „Kniha pôvodu“ (po grécky: Biblos geneseós, čo je pravdepodobne cieľavedomá narážku na knihu Genezis, ktorá je plná rodokmeňov, hovorí o pôvode sveta a hriechu, zároveň však vraví aj o povolaní Abraháma a prísľube, ktorý mu Boh dal, že skrz jeho potomstvo budú požehnané všetky pokolenia a všetky národy zeme (Gn 12,3; 18, 18; 22,18; 26, 4).
Hra s číslami
Matúš člení Ježišových predkov chronologicky do troch skupín po štrnástich pokoleniach. Otázka „prečo?“ dodnes mnohým vŕta v hlave. Niektorí v tom vidia to, že Matúš chce zdôrazniť naplnenie prísľubu, ktorý dal Boh Dávidovi (2 Sam 7) a odôvodňujú to tým, že súčet Dávidovho mena je 14. V hebrejčine sú totiž písmená zároveň aj číslicami. Po hebrejsky sa Dávid píše ד.4=ד6=ו4=ד. דוד
Iná odpoveď je založená na matematike a symbolike: 3×14 = 6×7. Číslo 6 je symbol človeka, ale aj symbol nedokonalosti, neúplnosti. Naopak, číslo 7 je symbol dokonalosti a úplnosti. V tomto zmysle je sled generácií, ktoré predchádzali Ježišovi, niečím nedokonalým a neúplným (6), čo však v sebe už obsahuje zárodok dokonalosti (7) v prísľuboch daných Abrahámovi a Dávidovi, no svoje definitívne naplnenie a dokonalosť dosahuje v Ježišovi, ktorý je „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29). Ježiš je tá „mystická“ 7, ktorá dáva všetkému zmysel a všetko privádza k plnosti.
Aby Matúš dosiahol svoj symbolický počet generácií musel zopár pokolení z Ježišovho rodokmeňa vynechať. Americký biblista Raymond Edward Brown vo svoje obsiahlej monografii „Narodenie Mesiáša“ spomína, že v čase vzniku evanjelií sa židovské texty pri rodokmeňoch nechali viac viesť symbolikou čísla 7, než doslovným výpočtom generácií. V konečnom dôsledku vo vtedajšom hebrejskom ponímaní to bolo v podstate jedno, nakoľko potomok sa v prenesenom význame chápal ako syn. Koniec-koncov prvý Matúšov verš tak aj začína: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“, hoci Ježiš nebol ich tesným biologickým synom, ale vzdialeným potomkom. V tomto zmysle by sme mohli hovoriť napríklad, že Jakub bol synom Abraháma (samozrejme prostredníctvom Izáka).
Avšak počet generácií otvára ďalší problém v poslednej tretine mien, kde počet generácií po Ježiša napočítame len 13! Opäť sa vynára otázka „prečo?“ Problém určite nie je spôsobený tým, že by Matúš nevedel počítať, keďže podľa tradície predtým, než sa stal apoštolom a evanjelistom, bol mýtnikom. V počtoch bol zrejme zbehlý viac než bolo treba 🙂
Opäť tu bude zohrávať svoju úlohu symbolika a skrytý význam, ale aký? Niektorí sa nazdávajú, že Matúš myslel na Ježišovo vzkriesenie, ktoré je v podstate novým zrodením a v Ježišovi sa my sami krstom stávame novým pokolením a Abrahámovými dedičmi. Brown tento výklad rázne popiera. Pravdou bude skôr to, že v tejto „zamlčanej“ štrnástke je skryté, a tým naznačené, to najvýznamnejšie: Ježišovo splodenie jeho nebeským Otcom, ktoré zostáva skryté a možno ho „vidieť“ len očami viery.
Súhrnom o Matúšovej štruktúre 3×14 môžeme povedať, že prvá séria smeruje od Abraháma k Dávidovi a označiť by sme ju mohli ako „nositelia prisľúbení“, druhá séria (kráľovská) predstavuje skôr tých, ktorí Božiu milosť „premrhali“ a skončilo sa to stratou vlasti, chrámu i trónu… Treťou sériou (po babylonskom zajatí) sú zas tí, o ktorých temer nič nevieme a môžeme ich označiť ako „stratené generácie“.
Ježišov rodokmeň je aj o týchto troch skupinách: Boh zavítal medzi nás kvôli tomu, že je verný svojmu sľubu, ktorý dal Abrahámovi a jeho potomkom, ktorí sú nositeľmi tohto Božieho prísľubu. Taktiež zavítal medzi nás aj kvôli tým generáciám, ktoré „takmer všetko premrhali“ a samozrejme aj kvôli tým strateným generáciám…
Päť žien
Ďalšou Matúšovou špecialitou je päť žien, ktoré spomína v Ježišovom rodokmeni. Opäť sa vynára otázka: „prečo?“ Prečo spomína Pannu Máriu, je zrejmé, ale prečo spomenie Tamar, Rachab, Rút a Betsabé? Veď v Ježišovom rodokmeni boli určite aj omnoho vznešenejšie a cnostnejšie dámy než spomínaná štvorica! Čo vieme z Písma o týchto štyroch ženách? Tamar sa vydávala za neviestku, aby zviedla Júdu a zabezpečila si tak jeho potomstvo. Tamar nakoniec počala dvojčatá (Gn 38). Jeden z nich, Fares, sa stal Ježišovým prapredkom (Mt 1,3). Zato Rachab nemusela nič predstierať, tá neviestkou bola… a vďaka nej padlo Jericho… O romániku kráľa Dávida s Betsabé a následnej vražde jej právoplatného manžela, Hetejca Uriáša, snáď netreba hovoriť…
Čo majú tieto ženy spoločné? V staroveku bola obľúbená odpoveď: hriech! Malo to svoj zmysel. Ježiš prišiel kvôli hriechu, napriek hriechu, a mohli by sme povedať, že v konečnom dôsledku aj „vďaka hriechu…“ Veď vďaka tomu, že Tamar preľstila Júdu, prišiel na svet Ježišov prapredok. Obdobne to platí aj v prípade Rachab. Boh využil hriech a zakomponoval ho do svojho plánu spásy. Rovnako a ešte očividnejšie to platilo v prípade Betsabé, ktorá porodila Šalamúna, ktorý zasadol na trón svojho otca Dávida…
V časoch reformácie bolo obľúbenou odpoveďou na otázku, prečo sú tam spomenuté práve tieto ženy, to, že boli cudzinky, a teda pôvodne pohanky. Hoci Písmo to výslovne hovorí iba v prípade Rachab a Rút, u Tamar sa to dá predpokladať, nakoľko spolu s Júdom stoja pri zrode Židovského národa. V prípade Betsabé sa nedá s určitosťou povedať, či bola cudzinkou. Jednoznačne však bola manželkou cudzinca: Hetejčana Uriáša. Tento výklad teda hovorí, že všetky ženy boli cudzinky, a práve preto ich Matúš spomína v Ježišom rodokmeni, aby naznačil, že univerzalizmus (všeobecnosť) spásy bol súčasťou Božieho plánu ešte pred tým, než sa cesta pre spásu pohanov otvorila v Ježišovi Kristovi. Tieto ženy, pohanky, sa stali súčasťou vyvoleného ľudu ešte pred tým, než Ježišova Cirkev otvorila svoju náruč pohanom.
V modernej dobre sa uprednostňuje skôr tretí výklad, ktorý sa pri týchto ženách zameriava na dva aspekty: atypickosť a ich iniciatívu. Všetky štyri spomínané starozákonné ženy sú niečím atypické, jedinečné, a tým sa stávajú predobrazom Máriinej atypickosti: panny a zároveň matky. Všetky štyri ženy taktiež rozvíjali v rámci dejín spásy určitú aktivitu: Tamar, aby si zabezpečila Júdovo potomstvo, použila lesť. Rachab tiež vyvinula aktivitu, aby zachránila svoju rodinu pri dobytí Jericha. Rút je tiež aktívna, aby zabezpečila obživu pre seba i pre svokru Noemi, rovnako i pri zabezpečení potomstva s Bózom. Rovnako aktívna je aj Betsabé, hoci sa zdá, že je obeťou Dávidových chúťok, je to ona, kto s pomocou proroka Nátana zabezpečí svojmu synovi Šalamúnovi Dávidov trón (1 Kr 1).
Aktivita týchto žien je predobrazom Máriinej spolupráce s Božou vôľou. Panna Mária nebola len pasívnym prijímateľom Božej vôle, ale po celý život aktívne spolupracovala s Božou vôľou. Súhrnom môžem povedať, že tieto štyri ženy sú protikladmi i predobrazmi Panny Márie.
Hra so slovami
Matúš sa „hrá“ nielen so symbolikou čísla 7, ale „hrá“ sa aj so slovami. V konečnom dôsledku Ježišov rodokmeň je založený na spoločnom kmeni gréckych slov γενέσεως (geneseós), ἐγέννησεν (egennésen), ἐγεννήθη (egennéthé) a γενεαι (genneai), teda na kmeni „γεν“ (gen), od ktorého pochádzajú v slovenčine používané slová „gén, genetika, genéza, Genezis, genealógia“. V slovenskom preklade sa táto slovná hra nedá postrehnúť.
Matúš začína svoje evanjelium slovami „Biblos geneseós“, čo je do slovenčiny preložené ako „rodokmeň“, doslovne by sa to však dalo preložiť ako „Kniha pôvodu“. V nasledujúcich veršoch sa monotónne opakuje slovíčko „egennésen“, ktoré je preložené ako „mal syna“ alebo sa vynecháva, aby preklad neznel moc stereotypne. Toto slovo môžeme preložiť aj ako „splodil“.
Opakovanie slova „egennésen“ vyústi v Mt 1,16 do slova egennéthé: „Jakub mal syna (egennésen) Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil (egennéthé) Ježiš, nazývaný Kristus“. Slovo „egennésen“ je aktívny tvar a slovo „egennéthé“ zas pasívny tvar toho istého slovesa. Kým doteraz sa vravelo o plodení v aktívnom zmysle, teraz sa v gréckom texte rodokmeňa hovorí o splodení v pasívnom zmysle. Pasívum „egennéthé“ možno preložiť ako „(z ktorej) bol splodený, počatý, narodený“.
Jav, keď je v biblickom texte použitý pasívny tvar slovesa bez toho, aby bol vyjadrený pôvodca deja, sa odborne nazýva „božské pasívum“ (passivum divinum), ktoré naznačuje, že pôvodcom (hlavným aktérom deja) je sám Boh. Kvôli tendencii zámerne sa vyhnúť vysloveniu Božieho mena je božské pasívum v Biblii pomerne častý zjav. Tento prípad v Matúšovi je jedným z nich. Matúš si dáva pozor, aby nadarmo nevyslovoval Božie meno. Napríklad z toho istého dôvodu uprednostňuje vo svojom evanjeliu slovné spojenie „nebeské kráľovstvo“ miesto „Božie kráľovstvo“, ktoré používajú Marek aj Lukáš. Matúš teda zámerne nehovorí, že Jozef ma syna Ježiša, lebo to povedať nemôže, nakoľko jeho pravým otcom bol BOH! A práve preto používa v závere Ježišovho rodokmeňa božské pasívum.
Hra so slovotvorným kmeňom „gen“ má svoje dozvuky v Mt 1,17: „Všetkých pokolení (genneai) od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.“ Matúš tu spomína tri najdôležitejšie mená v rodokmeni v poradí Abrahám – Dávid – Ježiš. Tieto tri mená, ale v opačnom poradí (Ježiš – Dávid – Abrahám), boli spomenuté už v Mt 1, 1. Oba verše (Mt 1, 1.17) tak tvoria rámec (inklúziu A – A‘), do ktorého je vsadený zvyšok textu, pričom posledný verš (17, A‘) poskytuje kľúč 3×14 k štruktúre celého rodokmeňu, vďaka čomu môžeme objaviť literárnu štruktúru: A – B1 – B2 – B3 – A‘. Na Matúšovu verziu Ježišovho rodokmeňa sa teda možno pozerať ako na šikovnú a prepracovanú slovnú hru, ktorá však v sebe nesie hlboké teologické posolstvo.
Dve verzie
V evanjeliách sa nachádzajú dve verzie Ježišovho rodokmeňa. Jednu spomína Matúš a druhú Lukáš (3,23-38). Pri ich vzájomnom porovnaní si možno hneď na prvý pohľad všimnúť určité rozdiely: napríklad kým Matúš začína praotcom židovského národa – Abrahámom a smeruje k Ježišovi, Lukáš postupuje opačne: počnúc Ježišom zostupuje až k prvému človeku – Adamovi. Prečo? Asi najvýstižnejšiu odpoveď nám poskytne tradícia: Lukáš píše pre pohanov, a preto je dôležité pre neho i jeho čitateľov viesť Ježišov rodokmeň až k prvému človeku, od ktorého pochádzajú všetci ľudia a ktorý je praotcom Židov i pohanov. Matúš píše predovšetkým pre kresťanov zo židovstva a pre ich oponentov, ktorí tiež pochádzali zo židovstva, a preto začína Ježišov rodokmeň od Abraháma, aby ukázal, že Ježiš je pravý Žid, Abrahámov potomok, ba viac: Ježiš je ten, v ktorom všetky Božie prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi (a Dávidovi) majú svoje definitívne naplnenie.
Popri dôraze na rozdiely medzi obomi rodokmeňmi sa však často zabúda na to, čo majú oba spoločné. A práve to, čo majú spoločné, je dôležité a podstatné. Z toho, čo obe verzie rodokmeňa majú spoločné, sa zameriame na tri fakty. Prvým je, že oba sa striktne zameriavajú na Ježiša, ktorý je naplnením všetkých Božích prísľubov, a preto sa oba rodokmene pohrávajú so symbolikou čísla sedem, ktoré predstavuje úplnosť a dokonalosť (Matúš 3×14 = 6×7 a Lukáš 7×11); čím svojim poslucháčom a čitateľom naznačujú, že tu ide o vyšší rád (7), než o obyčajný pozemský (6), a teda že ani na Ježišovu genealógiu sa nemajú pozerať ako na presný zoznam Ježišových pozemských predkov, ale ako na text, ktorý má svoje hlbšie pozadie a význam: že Ježiš je naplnením všetkých ľudských očakávaní a túžob.
K Ježišovmu rodokmeňu nemôžeme teda pristupovať ako k suchému výpočtu mien, ale takpovediac poeticky: v Ježišovom mene (= Boh spasí) sú obsiahnuté a spasené všetky mená a všetky pokolenia; nech ich je 77, či 3×14, či myriady myriád. A je v ňom obsiahnuté aj meno každého z nás…
Druhým spoločným bodom je univerzalita spásy. Ježiš prišiel, aby spasil všetky národy a všetky pokolenia zeme, preto Lukáš začína rodokmeň od spoločného predka všetkých ľudí – od Adama; Matúš vo svojej verzii rodokmeňa zámerne uvádza ženy, cudzinky a pohanky, ktoré sa stali súčasťou vyvoleného národa a Ježišovými pramatkami. Matúš tým zdôrazňuje, že ani v minulosti neboli nežidia vyňatí z Božieho plánu spásy, ale Boh si aj prostredníctvom nežidovských žien (Tamar, Rachab, Rút, Uriášova žena) pripravoval cestu, aby v Abrahámovom a Dávidovom potomstve zachránil všetky národy.
Do tretice treba spomenúť, že oba rodokmene zdôrazňujú Ježišov nezvyčajný pôvod: oba sa vyhýbajú označiť Jozefa za Ježišovho otca, čím naznačujú Ježišov božský pôvod. Matúš používa „božské pasívum“ a tak povediac ide okľukou, keď vraví: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (1, 16). Lukáš zas zdôrazňuje, že Ježiš bol pokladaný za Jozefovho syna, ale nebol, lebo jeho skutočným Otcom bol ten, kto stvoril Adama: „Keď Ježiš začal účinkovať, mal asi tridsať rokov. A mysleli si, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, on Matata…“ (Lk 3, 23).
V Lukášovom prípade stojí za pozornosť aj kontext, do ktorého vkladá Ježišov rodokmeň: medzi Ježišov krst a pokúšanie na púšti. Oboje je zamerané na Ježišov božský pôvod: kým pri krste Boh Otec sám vraví (o) Ježišovi: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3, 22), pri pokúšaní na púšti je to pokušiteľ, kto chce spochybniť Ježišov božský pôvod: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu… Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: Svojim anjelom dá príkaz…“ (Lk 4, 3.10-11).
Súhrnom možno povedať, že oba texty sú striktne zamerané na Ježiša a vyjadrujú tie isté teologické pravdy, len každý iným spôsobom. V konečnom dôsledku Ježišov rodokmeň je o dvoch podstatných Božích vlastnostiach: o jeho vernosti a milosrdenstve, ktoré sa nám zjavilo v Ježišovi Kristovi, a ktoré sa vďaka Božej vernosti, a napriek ľudskej hriešnosti, rozprestiera naprieč časom a priestorom na všetky pokolenia a národy zeme.
Rodostrom dominikánskej rodiny
Ježišov rodokmeň našiel svoje výtvarné stvárnenie v takzvanom Strome Jesseho, ktorý je ozvenou Izaiášovho proroctva „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom“ (Iz 11,1-3). Jesse bol otcom kráľa Dávida (Mt 1,6). V období vrcholného stredoveku môžeme tento motív nájsť takmer všade: na farebných vitrážach, na tympanonoch gotických portálov, v iluminovaných kódexoch, či olejomaľbách: Jesse spí na zemi (analógia k spaciemu Adamovi v Gn 2) a z jeho lona vyrastá košatý strom, na ktorom počnúc Dávidom sa košatia jednotliví júdski králi – slávni Ježišovi predkovia; no ich slávou a korunou je ich najvznešenejší potomok – Ježiš, ktorý na vrchole stromu spočíva v náručí Panny Márie.
Dôležitú úlohu pri stvárnení tohto motívu zohrala rastlinná symbolika a hra s latinskými slovami virga (ratolesť) a virgo (panna). Táto slovná hračka našla svoju dômyselnú aplikáciu v osobe Panny Márie. Pričom, keď táto ratolesť rozkvitla (virga Jesse floruit), vzišiel z nej vzácny kvet (flos ex virga): Ježiš Kristus.
Netradičnú, dominikánsku, obdobu Jesseho stromu, kde miesto Jesseho na zemi spí sv. Dominik a z jeho rebra vyrastá strom, ktorý ako svoje ovocie nesie rôznych svätcov a svätice dominikánskej rehole predstavuje obraz v kláštore dominikánskych mníšok vo švajčiarskom Estavayer-Le-Lac.
Strom, ktorý vyrástol z Dominikovho boku, má viacero vetiev. Jednou z nich sú dominikánski laici. V hornej časti vidno ako Panna Mária podáva ruženec svätému pápežovi Piovi V., ktorý sa po bitke pri Lepante zaslúžil o rozšírenie modlitby ruženca. Ruženec je zbraň, ktorou môžeme zápasiť o víťazstvo dobra aj v dnešnom svete. Modlitba posvätného ruženca je taktiež miazgou, ktorou prúdi nový život do všetkých vetiev dominikánskej rodiny, aby aj v dnešných časoch „Dominikov strom“ prinášal dobré ovocie. Z Dominikovho stromu raší aj dnes nová vetva: dominikánska mládež.
