Téma slávenia: Petrove trampoty s Ježišom (1. časť: Odrobinky)
Biblický text: Mt 14-15
Modlitba:
Ty, večný Otče,
si tým Stolom,
ktorý nám dáva za pokrm Baránka,
tvojho jednorodeného Syna.
On je pre nás najlahodnejším pokrmom:
ako svojou náukou,
ktorá nás živí tvojou vôľou,
tak aj sviatosťou,
ktorú prijímame vo svätom prijímaní
a ktorá nás sýti a posilňuje,
kým sme pútnici a pocestní v pozemskom živote.
Duch Svätý je naozaj naším služobníkom,
pretože nám posluhuje touto náukou tým,
že ňou osvecuje oko nášho intelektu
a pobáda nás, aby sme ju nasledovali.
Tiež nám predkladá lásku k blížnemu
a hlad po pokrme duší
a po spáse celého sveta,
na tvoju česť, Otče.
A tak vidíme,
že duše osvietené v tebe,
pravom Svetle,
nikdy si nenechajú ujsť príležitosť,
aby na tvoju česť požívali tento vznešený pokrm.
Katarína Sienská: Modlitba XXII.
Po takmer roku sa vraciame k Matúšovmu evanjeliu, preto si najskôr pripomeňme jeho
štruktúru i dôvod, prečo sa venujeme práve tomuto evanjeliu. Tým dôvodom je, že o
svätom Dominikovi sa vraví, že stále nosil so sebou Pavlove listy a Matúšovo evanjelium.
Prečo však nosil so sebou práve Evanjelium podľa Matúša? Pretože toto Evanjelium sa už
po stáročia tešilo veľkej obľube a vážnosti v Cirkvi a to hneď z viacerých dôvodov: drvivú
väčšinu toho, čo nachádzame u Marka, nájdeme aj u Matúša. Navyše u Marka nenájdeme
mnoho vecí, ktoré sa nachádzajú u Matúša ako napríklad: príbehy o Ježišovom detstve
(Mt 1-2), Ježišove slová o tzv. Petrovom primáte (Mt 16, 17-20), Ježišove reči, ktoré nám
sprostredkovávajú jeho učenie, misijný príkaz a krstnú formulu (Mt 28,18-20). Práve pre
tieto rôzne plusy Matúšovho evanjelia si toto evanjelium získalo popularitu a prvenstvo
medzi štyrmi evanjeliami, hoci chronologicky nebolo prvé. Tým prvým (najstarším) bolo
Markovo evanjelium.
Najväčším rozdielom medzi Markom a Matúšom je práve to, že kým Marek je dynamický a
viac sa zameriava na Ježišovu činnosť, Matúš kladie dôraz na Ježišovo učenie. Z
Markovho evanjelia sa čitateľ alebo poslucháč dozvie, že Ježiš bol Boží muž, ktorý konal
2
Božie skutky, ale málo sa dozvie o Ježišovom učení. Autor Matúšovho evanjelia akoby
chcel tento „nedostatok“ Markovho evanjelia napraviť a do svojho evanjelia teda kladie päť
Ježišových rečí, ktoré sa končia zhruba podobnými slovami:
• „Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo
má moc, a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,28).
• „Keď Ježiš prestal poučovať svojich dvanástich učeníkov, odišiel odtiaľ učiť a kázať
po ich mestách“ (Mt 11,1)
• „Keď Ježiš skončil tieto podobenstvá, odišiel odtiaľ“ (13,53).
• „Keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za
Jordán. Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval“ (19,1).
• „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: „Viete, že o dva dni
bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali“ (26,1).
Vo všetkých týchto prípadoch Matúš jasne naznačuje koniec niektorej z Ježišových
„kázní“. Zároveň nám tým akoby chcel naznačiť niečo o štruktúre svojho evanjelia, ktorú
vytvára striedanie sa týchto piatich Ježišových rečí s naratívnymi úsekmi. Graficky si
môžeme striedanie naratívnych a didaktických (poučných) častí znázorniť nasledovne:
Rozprávanie: Mt 1-4
o Reč „na vrchu“: Mt 5-7
Rozprávanie Mt 8-9 (zázraky)
o Reč (vzťah medzi učeníkmi a svetom): Mt 10
Rozprávanie Mt 11-12
o Reč (podobenstvá o nebeskom kráľovstve): Mt 13
Rozprávanie Mt 14-17
o Reč o vzájomných vzťahoch medzi učeníkmi: Mt 18
Rozprávanie: Mt 19-23
o Reč (eschatologická reč): Mt 24-25
Rozprávanie (Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie): Mt 26-28
Táto schéma umožňuje postrehnúť celok Matúšovho evanjelia ako harmonické striedanie
sa rozprávania a Ježišovho učenia. Pričom prvé a posledné rozprávanie majú svoje
zvláštne postavenie. Prvé otvára Ježišov príbeh, druhé – hoci sa zdá, že uzatvára Ježišov
príbeh – predsa len je otvorením „novej kapitoly“ : misie Cirkvi, teda otvára sa poslanie
učeníkov ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium. Jednotlivé rozprávania sú navzájom
od seba oddelené piatimi rečami. Niektorí biblisti postrehli aj iné analógie. Napríklad prvá a
posledná reč sú najobsiahlejšie (reč na vrchu a eschatologická reč), kým prostredné tri
reči sú omnoho kratšie. V centre stojí reč o nebeskom kráľovstve (Mt 13), akoby tým chcel
Matúš naznačiť, že v centre jeho evanjelia stojí tajomstvo nebeského kráľovstva.
Americký biblista Benjamin Wisner Bacon (+1932) na základe piatich Ježišových rečí vidí
v Matúšovom evanjeliu náznak akéhosi Nového Pentateuchu (nových piatich kníh
Mojžišových), pričom každá z tejto pätice „kníh“ pozostáva z naratívnej a didaktickej časti.
Podľa Bacona Matúš tak chcel predstaviť Ježiša ako nového Mojžiša. Schematicky
možno „Matúšov pentateuch“ znázorniť nasledovne:
Preambula (Vstupná časť): Ježišovo narodenie a detstvo (Mt 1-2)
1. kniha: Ohlásenie nebeského kráľovstva
a. naratívna (rozprávacia) časť (Mt 3-4)
b. Ježišova reč na vrchu (Mt 5-7)
2. kniha: Ohlasovanie nebeského kráľovstva
3
a. naratívna časť: desať zázrakov (Mt 8,1 – 9,35)
b. Poúčanie apoštolov (9,36 – 10,42)
3. kniha: Tajomstvo nebeského kráľovstva
a. naratívna časť (Mt 11-12)
b. Ježišove podobenstvá (Mt 13)
4. kniha: Cirkev, prvotiny nebeského kráľovstva
a. naratívna časť (Mt 14,1 – 17,21)
b. reč: spoločenské ponaučenia (Mt 17, 22 – 18, 35)
5. kniha: Blízko je čas ustanovenia nebeského kráľovstva
a. naratívna časť: Ježiš v Júdsku (Mt 19-22)
b. Eschatologická reč (Mt 23-25)
Epilóg: Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie (Mt 26-28)
Podľa tohoto delenia sme sa vo formačných témach už venovali preambule (Mt 1-2) a
prvým trom knihám (Mt 3-13). Nastal teda čas, aby sme si priblížili štvrtú knihu (Mt 14-18),
ktorá pozostáva z naratívnej časti (Mt 14,1 – Mt 17,21) a takzvanej Ekleziologickej reči
(reč o Cirkvi) (Mt 17,22 – 18, 35).
Pozornému čitateľovi iste neunikne, že naratívny blok Mt 14-17 pomerne veľa miesta
venuje apoštolovi Petrovi. Prvýkrát sa s ním v tomto bloku stretneme, keď Ježiš kráča po
mori, vtedy Peter povie Ježišovi: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po
vode…“ (14,28). Vieme, ako to s ním dopadlo…
Taktiež sa s ním stretneme pri Cézarei Filipovej, keď v mene všetkých apoštolov vyzná:
„Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (16,16). Na toto Petrovo vyznanie Ježiš odpovedá: „Ty si
Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám
kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš
na zemi, bude rozviazané v nebi“ (16,18-19). Po tom, čo Peter učinil toto vyznanie, Ježiš
začal apoštolom vyjavovať, že musí trpieť a zomrieť; vtedy sa ho Peter snaží vytrhnúť z
týchto pochmúrnych myšlienok, na čo mu Ježiš príkro odpovie: „Choď mi z cesty satan…!“
(16,23).
Peter nechýba ani na Hore premenenia, kde by pohotovo staval tri stánky (17,1-8), a
posledný krát v tomto naratívnom celku sa s ním stretneme v Kafarnaume, keď k nemu
pristúpia vyberači chrámovej dane s výčitkou, že Ježiš neplatí dvojdrachmu (výška
chrámovej dane). Ježiš následne pošle Petra, aby ulovil rybu, v ktorej ústach nájde statér
(hodnota dvoch dvojdrachiem). Ním nech zaplatí za oboch – za Ježiša i za seba (17,24-
27).
Ako vidno, Petrovi sa v rozpätí týchto kapitol venuje viac pozornosti než iným
apoštolom. Prečo? Keď sme sa venovali Ježišovej reči v podobenstvách o nebeskom
kráľovstve (Mt 13), všimli sme si, že túto reč ohraničuje téma Ježišovej rodiny (12,46-50;
13,53-58). Najskôr Ježiš hovorí o svojej novej rodine, do ktorej patria tí, čo plnia vôľu
nebeského Otca. Po reči v podobenstvách sa Ježiš odoberie do svojho rodiska, kde sa
jeho rodáci nad ním pohoršovali: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to
nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon
4
a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“ (13,54-56). Ježiš tu
naráža na neprijatie a nevieru, ktoré budú eskalovať a vyvrcholia Ježišovou smrťou. Ježiš
zároveň začína budovať svoju novú rodinu, ktorú položí na Skale, ktorou je Peter.
Podobne ako v Markovom evanjeliu aj u Matúša Petrovo vyznanie tvorí určitý medzník v
rozpoznaní skutočnej Ježišovej identity, a preto môžeme naratívny celok Mt 14-17 rozdeliť
na dve časti:
1. do Petrovho vyznania „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (16,16) a
2. po Petrovom vyznaní.
Prvá časť sa zameriava na otázku skutočnej Ježišovej identity, kým v druhej Ježiš
vyjavuje, akým spôsobom je Mesiášom a Božím Synom; že nie je politickým
mesiášom, ktorý porazí rímsku nadvládu, ale že je trpiacim mesiášom, ktorý svojím
utrpením a smrťou zachráni mnohých.
Dôležitou predzvesťou Ježišovho osudu je smrť Jána Krstiteľa (14,1-12). Na smrť svojho
predchodcu Ježiš reaguje tým, že sa stade loďou odoberie na pusté miesto (14,13), ale
zástupy aj tak Ježiša vyhľadajú, a keď „uvidel veľký zástup, zľutoval sa nad nimi
a uzdravoval im chorých“ (14,14). Ježišov súcit vyvrcholí rozmnožením chleba a
nasýtením početného zástupu, po ktorom učeníci nazberajú dvanásť košov odrobín
(14,13-21). Táto Ježišova hostina je v ostrom protiklade ku bizarnej Herodesovej hostine,
na ktorej sa servíruje hlava Jána Krstiteľa.
Po tom, čo sa Ježiš venoval zástupom, cíti potrebu pobudnúť v tichosti s nebeským
Otcom, a preto pošle učeníkov napred, aby sa preplavili na druhý breh. V noci ich prekvapí
kráčajúc po mori. Sem patrí aj Petrova smelá reakcia, keď aj on chce kráčať po mori, no
nakoniec ho musí Ježiš zachrániť pred utopením. Keď Ježiš a Peter spolu opäť nastúpili
do loďky, tí, čo boli na loďke, rozpoznali Ježišovu identitu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“
(14,33).
Potom Ježiš pokračuje v konaní dobra v Genezarete (14,34-36). Vtedy za Ježišom
prichádzajú farizeji a zákonníci. Ich návšteva vyústi do konfrontácie ohľadom tradícií
otcov, ktorým prikladajú väčšiu dôležitosť než Božiemu slovu (15,6). Táto
konfrontácia kulminuje Ježišovým výrokom, že „človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do
úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka“ (15,11) a opäť nastupuje na scénu Peter
so žiadosťou: „Vysvetli nám toto podobenstvo“ (15,15). Ježiš im podá svoje vysvetlenie:
„všetko, čo vchádza do úst, ide do brucha a vylučuje sa do stoky, … ale to, čo vychádza
z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky,
vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje
človeka“ (15,17-20).
Po tejto konfrontácii s farizejmi a zákonníkmi Ježiš odtiaľ opäť odchádza – tentokrát do
okolia Týru a Sidonu – pohanských miest na pobreží stredozemného mora, kde uzdraví
dcéru pohanskej kanaánčanky (15,21-28). Tomuto zázraku predchádza tiež drobná
konfrontácia. Kým z konfrontácie s farizejmi Ježiš vyjde ako víťaz, v konfrontácii s touto
kanaánskou ženou Ježiš nechá vyjsť ako víťaza práve túto pohanku, aby poukázal na
5
veľkosť jej viery: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (15,28). Podobne ako v prípade pohanského
stotníka i teraz pohania predčia svojou vierou nejedného pravoverného Izraelitu. Viera
tejto kanaánskej ženy kontrastuje s nevierou Ježišových rodákov (13,58) a
malovernosťou Ježišových učeníkov, ktorých výrečným príkladom je topiaci sa
Peter (14,31; 16,8; 17,17).
Ježiš pokračuje v konaní dobra popri Galilejskom mori (15,29-31), ktoré vyvrcholí
Ježišovým súcitom s hladným zástupom, keď druhýkrát zázračne rozmnožení chlieb
(15,32-39). Podľa mnohých biblistov sa toto druhé zázračné nasýtenie koná na
pohanskom území. Učeníci nazbierajú tentokrát sedem plných košov odrobín. Aj tu možno
vidieť určitú symboliku. Kým pri prvom rozmnožení nazbierali dvanásť košov –
symbol dvanástich kmeňov Izraela, teraz je to sedem košov – symbol plnosti spásy
pre všetky národy, teda aj pre pohanov. Okrem symbolu plnosti, číslo sedem môže v
tomto prípade predstavovať aj sedem pohanských národov Kanaánu (Dt 7,1). Či už
kanaánčanka alebo toto druhé rozmnoženie chleba sú náznakmi, že do Božieho
kráľovstva, a teda aj do novej Ježišovej rodiny majú prístup aj pohania.
Popri topiacom sa Petrovi tejto prvej časti nášho naratívneho celku dominuje téma hostiny:
Herodesova hostina a dvojnásobné rozmnoženie chleba. Táto skutočnosť nám môže
pripomenúť nedávne jubileum Dominikánskej rodiny, ktoré sme slávili spolu so sv.
Dominikom za jedným stolom. Možno je teraz, keď začíname ďalší rok, príležitosť, aby
sme sa pozreli späť na jubilejný rok i na stôl, ktorý stál vtedy v jeho centre, a
položili si otázky o tom, ako a čím sa živíme a s kým zdieľame stôl Božieho slova.
Možno toho nebude veľa: len odrobinky, ale v nebeskom kráľovstve záleží aj na nich (Mt
14,20; 15,27.37). Môžeme sa deliť aj o ne a možno raz zistíme, že sme sa delili o plné
koše.
