Biblický text: Mt 19-20

Modlitba:

Bože, pôvodca pravej slobody, ty vyslobodzuješ ľudí z otroctva hriechu a chceš z nich utvoriť jednu rodinu; prosíme ťa, dopraj svojej Cirkvi, aby v plnej slobode žiarila pred svetom ako znamenie spásy a medzi ľuďmi ohlasovala a uskutočňovala tajomstvo tvojej lásky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.

Hoci Mt 19,1 naznačuje, že Ježiš skončil svoju štvrtú rozsiahlu reč (Mt 18), ktorej sme sa venovali v májovej téme, v poúčaní apoštolov pokračuje i naďalej. Nasleduje najširší naratívny celok Matúšovho evanjelia Mt 19–23, ktorý možno rozdeliť na dve časti. Predelom je Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema (Mt 21,1-11), ktorý po geografickej stránke rozdeľuje tento naratívny celok na dve časti:

  • na Ježišovu cestu do Jeruzalema (Mt 19-20)
  • na Ježišovo pôsobenie v Jeruzaleme (Mt 21-23).

Zároveň aj po tematickej stránke Ježišov vstup do Jeruzalema tvorí rozhranie: pred ním sa ešte stále venuje „domácim pravidlám“ v jeho novej rodine, kým po vstupe do Jeruzalema sú to rozpory s vtedajšími židovskými autoritami, ktoré vyústia do Ježišovho súdu nad Jeruzalemom a chrámom a nakoniec vyvrcholia v poslednej (piatej) Ježišovej reči – o poslednom súde (Mt 24-25).

Navyše Mt 19-20 má inklúziu (zahrnutie v sebe) (19,1b-2; 20,29.34), ktorú spájajú tri prvky:

  • geografický prvok,
  • zmienka o nasledovaní zástupov
  • a uzdravovaní.

Mt 19,1b-2: „Ježiš (…) odišiel z Galiley a prešiel do judejského kraja za Jordán. Išli za ním veľké zástupy a on ich tam uzdravoval“, teda tvorí prepojenie s Mt 20, 29.34: „Keď vychádzali z Jericha, išiel za ním veľký zástup (…) Ježiš sa zľutoval nad nimi, dotkol sa ich očí a hneď videli a išli za ním.“ Mt 21-23 je zas úzko späté s Mt 24-25. Oboje má spoločného menovateľa: „Ježiš a súd“. Kým Mt 21-23 je o prítomnom súde nad Jeruzalemom, autoritami a chrámom, Mt 24-25 je o poslednom súde nad celým svetom.

Z praktického hľadiska aj my teraz budeme sledovať toto delenie naratívneho celku Mt 19-23 a budeme sa venovať iba jeho prvej časti (Mt 19-20), ktorej spoločným menovateľom sú „domáce pravidlá“ v Ježišovej novej rodine. Domácnosť (rodina) bola základnou bunkou antickej spoločnosti. Takéto domáce pravidlá, ktoré sa v odbornej literatúre nazývajú „Haustafeln“ (por. Ef 5,22 – 6,9; Kol 3,18 – 4,1; 1 Pt 2,13 – 3,7), určovali domáce vzťahy na štyroch základných rovinách:

  • medzi mužom a ženou,
  • medzi rodičmi a deťmi,
  • medzi pánmi a otrokmi,
  • k majetku (ako uchovať a zveľadiť majetok).

Warren Carter, ktorý sa špecializoval na vzťah Matúšovho evanjelia v kontexte vtedajšej grécko-rímskej spoločnosti, poukázal, že podobne ako antické „Haustafeln“ funguje aj usporiadanie Mt 19-20. Vzťah muža a ženy (19,1-12) načrtne podpichovačná otázka zo strany farizejov: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“ (19,3). Ježiš trvá na nerozlučnosti manželstva, avšak pripája aj niečo nové: o dobrovoľnom celibáte pre nebeské kráľovstvo.

Vzťah k deťom sa rieši v krátkej pasáži (19,13-15), ktorá naznačuje, že deti si vyžadujú zvláštnu pozornosť, preto ich Ježiš požehnáva a pridáva usmernenie: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“

Vzťah k majetku (19,16 – 20,16) otvorí bohatý mladík svojou otázkou: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Ježiš mu najskôr hovorí, aby usmerňoval svoje vzťahy podľa desatora; no v debate vysvitne, že mladík túži po väčšej dokonalosti, tak mu Ježiš dá „malú“ radu: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (19, 21) Na reakcii tohto mladíka si môžeme uvedomiť, že bohatstvo je nielen výhoda, ale môže byť aj nevýhodou; nielen otvára široké možnosti, ale človeka aj zväzuje: mladík „odišiel smutný, lebo mal veľký majetok“ (19, 22).

V predchádzajúcom naratívnom bloku (Mt 14-17) sa pomerne veľa miesta venovalo Petrovi, ktorý mal svoj dotaz o odpustení aj v Mt 18,21 a opäť prichádza s ďalšou otázkou, ktorá je opäť – podobne ako v prípade otázky o odpustení – počtárskeho (ekonomického, zištného) rázu: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“ (19,27).

Peter svoj dotaz kladie v zastúpení Ježišových učeníkov. Ježiš im sľubuje predovšetkým večný život a svoju reč zakončí zvláštnymi slovami: „mnohí prví budú poslednými a poslední prvými“ (19,30). Vzápätí pridá podobenstvo o robotníkoch vo vinici (20,1-16), na ktorých toto pravidlo ilustruje. V tomto podobenstve vystupuje do popredia otázka „ekonomiky a zásluh podľa tohto sveta“ a Ježiš v ňom zdarne prevracia náš pozemský pohľad a našu pozemskú spravodlivosť. Nebeské kráľovstvo nie je otázkou zásluh, ale štedrosti, veľkorysosti a nezištnosti.

V tejto súvislosti Ježiš učeníkom vyjaví, čo ho čaká v Jeruzaleme: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (18-19).

Smutnou iróniou je, že krátko po tejto Ježišovej predpovedi, v ktorej naznačuje, že ho čaká osud vydedenca ľudskej spoločnosti (toho najposlednejšieho, takpovediac otroka), prichádzajú za ním so svojou žiadosťou Zebedejovi synovia so svojou matkou: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici“ (20,21). Ježiš s učeníkmi prešiel už riadny kus cesty, a to nielen od okamihu, keď ich povolal, ale aj od chvíle, kedy mu položili svoju detinskú otázku: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ (18,1). A hoci Ježiš im stále hovoril, že nebeské kráľovstvo sa neriadi hodnotami tohto sveta a že prví v ňom budú poslední a poslední prvými, apoštoli stále nechápu a stále chcú byť prvými, najväčšími a najdôležitejšími: „Keď to počuli ostatní desiati, namrzeli sa na oboch bratov“ (20,24).

Žiadosť Zebedejovcov je politická, ekonomická, prospechárska, ale nebeské kráľovstvo nie je záležitosťou politiky, Ježiš nie je politický Mesiáš, ale trpiaci Boží služobník; nebeské kráľovstvo nie je ani záležitosťou ekonomiky, nedá sa kúpiť; skôr sme to my, kto je vykúpený, aby mohol byť súčasťou nebeského kráľovstva. A nebeské kráľovstvo nie je ani záležitosťou pozemskej prestíže, skôr je záležitosťou obety a služby: „Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (20,28).

Nebeské kráľovstvo teda nie je mocenskou záležitosťou ovládania a manipulovania druhých, je to vskutku záležitosť služby a sebaobety, preto aj Ježiš dáva svojím učeníkom malú lekciu z politiky: „vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc“ (20,25). Ježišov postoj k politike nie je naivný, dobre vie, ako to vo svete chodí až dodnes: že aj vladárov (dnes by sme povedali aj politikov, ktorých do ich exkluzívneho postavenia vyniesli voľby) v konečnom dôsledku ovládajú iní mocnári (dnes politická a ekonomická lobby, ktorá financovala volebnú kampaň). Aj príbeh o Ježišovom umučení je vlastne o tom: Pilát (vladár) nakoniec koná pod nátlakom Veľrady, ktorá zmanipulovala dav, aby odsúdil na smrť človeka, o ktorom bol presvedčený, že je nevinný, a že si vonkoncom ničím nezaslúži smrť (Mt 27,19-24).

Tak to chodí vo svete i v politike, no Ježiš predkladá svojím učeníkom akúsi anti-politiku, ktorá však nie je anarchiou: „Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (19,26-27).

„Domáce pravidlá“ v Ježišovom podaní sú uzavreté vzťahom pán a sluha (otrok), kde on je naším služobníkom a chce, aby sme jeho príklad nasledovali, navzájom si slúžili v láske a jeden druhého pokladali za väčšieho. Nebeské kráľovstvo je záležitosť lásky, ktorá sa nedá zmerať, ktorá nikdy nepočíta a ktorá sa vždy daruje naplno. Najlepším príkladom je sám Ježiš, ktorý obetoval za nás svoj život a miloval nás úplne až do poslednej kvapky krvi.

Krátka rekapitulácia rodinných pravidiel (Haustafeln) v Mt 19-20:

  • vzťahy muž – žena (Mt 19,1-12)
  • vzťah k deťom (Mt 19,13-15)
  • vzťah k majetku ( Mt 19,16 – 20,16)
  • vzťah pán – otrok (Mt 20,17-28)

Keď sa teraz ohliadneme na sled udalostí, ktorý sme spolu s Matúšom prešli, tak si môžem všimnúť že naratívny celok Mt 19-20 tvorí zároveň aj určitú jednotu s Ježišovou rečou v Mt 18. Majú spoločnú nosnú tému: v čom spočíva skutočná veľkosť v nebeskom kráľovstve. Jacques Cazeaux si taktiež všimol, že Mt 18-20 vytvárajú určitý celok. Pre neho je smerodajných šesť výziev (otázok, žiadostí) adresovaných Ježišovi, podľa ktorých odhaľuje nasledovnú štruktúru:

A: otázka učeníkov, kto je väčší v nebeskom kráľovstve; dôraz na maličkých (Mt 18,1-20)

B: Petrova otázka, koľkokrát treba odpustiť + podobenstvo z finančného sveta (o dlhoch a nemilosrdnom sluhovi: Mt 18,21-35)

C: otázka farizejov o rozvode; Ježiš odkazuje na pôvodný Boží zámer podľa Genezis (19,1-12)

D: Ježiš požehnáva deti: nebráňte im! (19,13-15)

C‘: otázka bohatého mladíka; Ježiš odkazuje na desatoro – Kniha Exodus (19,16-29)

B‘ : Petrova otázka, čo z toho budeme mať + podobenstvo z finančného sveta (o rovnakej odmene) + prví budú poslední a poslední prvými (19,30 – 20,16)

A‘: žiadosť Zebedejovcov po prvých miestach v nebeskom kráľovstve; nebyť ako mocní tohto sveta, ale slúžiť!

A a A‘ spája otázka prestíže v nebeskom kráľovstve. Zároveň táto téma otvára a uzatvára celú perikopu (úryvok). B a B‘ otvárajú Petrove otázky. V oboch prípadoch Ježiš odpovedá podobenstvami z oblasti ekonomiky (o dlhoch a nemilosrdnom sluhovi; o rovnakej odmene pre robotníkov vo vinici). C a C‘ spája otázka Tóry (Zákona): najskôr farizeji sa pýtajú na otázku rozvodu. Ježiš odkazuje na Tóru – na pôvodný Boží zámer ohľadom manželstva, potom bohatý mladík prichádza so svojím dotazom, na čo mu Ježiš odpovedá odkazom na Tóru – na desatoro. V centre (D) tejto štruktúry sa nachádzajú deti – tí najmenší, no práve takým patrí nebeské kráľovstvo.

K úplnosti treba dodať, že do tohto celku patrí ešte príbeh o uzdravení dvoch slepcov pri Jerichu (20, 29-34), ktorý nezapadá celkom ani do schémy Haustafeln, ani do koncentrickej štruktúry (Vysvetlivka: už zmienená štruktúra A-B-C-D-C´-B´-A´). Už v predchádzajúcich častiach nášho cyklu o Matúšovom evanjeliu sme si všimli, že niektoré texty sú akýmisi „stehmi“, ktorými je zošité Matúšovo evanjelium a tvoria akési premostenie medzi jednotlivými celkami. Tak je tomu aj v príbehu o uzdravení slepcov pri Jerichu, ktorý má v rámci svojho kontextu dvojakú úlohu: (1.) na jednej strane tvorí kontrast k učeníkom, ktorí sú zaslepení túžbou po moci (18,1; 20,20-24), v dôsledku čoho nevidia správne a potrebujú, aby Ježiš uzdravil ich duchovný zrak. Títo dvaja slepci sa zároveň stávajú prototypmi Ježišových nasledovníkov a súčasťou jeho novej rodiny, keď rozpoznali Ježišovu pravú identitu: „Pane, syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ … a „hneď videli a išli za ním“ (20, 34). (2.) Na druhej strane tento príbeh o uzdravení dvoch slepcov je vhodným premostením k naratívnej časti Mt 21-23, kde sa Ježiš bude konfrontovať so zaslepenosťou politických a náboženských autorít. Títo dvaja slepci, i keď boli slepí, dokázali rozoznať Ježišovu skutočnú identitu. Takpovediac videli lepšie než vtedajšie politické a náboženské špičky v Jeruzaleme…