Biblický text: Mt 18
Modlitba:
Bože, pôvodca pravej slobody, ty vyslobodzuješ ľudí z otroctva hriechu a chceš z nich utvoriť jednu rodinu; prosíme ťa, dopraj svojej Cirkvi, aby v plnej slobode žiarila pred svetom ako znamenie spásy a medzi ľuďmi ohlasovala a uskutočňovala tajomstvo tvojej lásky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.
Naratívny celok Mt 14-17, ktorému sme sa venovali v januárovej a februárovej formačnej téme, sa končí príbehom o rybe so statérom, ktorým Peter zaplatil chrámovú daň za seba i za Ježiša (Mt 17,24-27). Dôležité na tomto príbehu však ani tak nie je zázračné zaplatenie dane, ale sloboda kráľovských synov, o ktorej Ježiš hovorí: „Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?“ On odpovedal: „Od cudzích.“ A Ježiš mu povedal: „Synovia sú teda oslobodení“ (17,25-26). Ježiš je tým kráľovským Synom, a zároveň spolu s ním aj tí, ktorí začínajú tvoriť jeho novú rodinu – Cirkev – spoločenstvo Božích synov a dcér, ktorého hlavou bude Peter. Ježiš ako Boží Syn je natoľko slobodný, že zaplatí daň, hoci nemusí… Do tejto slobody Božích detí povoláva aj členov svojej novej rodiny.
Téma Ježišovej rodiny otvárala naratívny blok Mt 14-17 otázkami Ježišových rodákov v Nazarete, ktorý nemohli rozpoznať skutočnú Ježišovu identitu Božieho Syna. Videli v ňom len tesárovho syna a pohoršovali sa na ňom (Mt 13,55.57). Príbeh o zaplatení chrámovej dane v určitom zmysle vytvára rámec s pohoršením Ježišových rodákov. Spojivom nie je len téma „synovstva“, ale aj téma pohoršenia: „Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba“ (Mt 17,27). Pohoršeniu sa bude viac venovať pozornosť v Mt 18,6-9, a tak podobne ako Mt 13,23-58 (Ježiš v Nazarete), aj Mt 17,24-27 (chrámová daň) nielen uzatvára predchádzajúcu, ale aj otvára nasledujúcu časť (Mt 18), v ktorej Ježiš dá zopár inštrukcií, ako sa majú správať jeho noví bratia a sestry. Peter tu znovu zohrá úlohu svojou otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18,21).
Tým sme sa dostali k štvrtej z Ježišových veľkých rečí v Matúšovom evanjeliu, ktorá sa nachádza v 18. kapitole a zvykne sa nazývať ekleziologickou rečou (z gréckeho eklésia – Cirkev), lebo určuje vzťahy v rámci Cirkvi – Ježišovej novej rodiny. Táto reč sa začína otázkou apoštolov: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ (18,1). Aká bola Ježišova odpoveď? Ježiš najskôr odpovedá gestom, až potom pridá komentár: „zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (18,2-5).
Spočiatku sa táto Ježišova odpoveď môže zdať byť zvláštna, azda aj proti zdravému ľudskému rozumu a zdravému ľudskému vývoju. Možno aj preto, že si často detské správanie a zmýšľanie zamieňame s detinským. Ježiš nechce, aby sme boli detinskí, a tobôž to nechce ani náš nebeský Otec…! Čo teda od nás chce?
Staroveký cirkevný spisovateľ Origenes (+253) vraví, že ostatní učeníci sú roztrpčení z Petrovho výsadného postavenia (Mt 16,18-19), a preto kladú Ježišovi túto otázku. V konečnom dôsledku ich otázka je detinská a Ježiš im naznačuje cestu: obrátenie, teda zmena zmýšľania. Nemôžete zmýšľať detinsky, ale zmýšľajte ako Božie deti. Ako majú zmýšľať Božie deti, členovia Ježišovej novej rodiny, o tom je nasledujúci úsek Matúšovho evanjelia.
Ježiš teda najskôr požaduje od svojich učeníkov zmenu zmýšľania: „ak sa neobrátite…“ Táto zmena spočíva v opustení „dospeláckeho“, inými slovami povýšeneckého a sebestačného zmýšľania a prejavuje sa v pokore („kto sa poníži“) a otvorenosti (“kto prijme“). Dieťa je otvorené, kým dospelí sa často vymedzujú voči iným, a žiaľ, aj voči Bohu…
Ježiš zdôrazňuje otvorenosť a prijatie tých najmenších a najslabších, lebo kto prijíma takýchto, prijíma jeho samého (por. Mt 18,5). Ježiš varuje pred pohoršením maličkých. Úmyselne pri tom používa zveličenie (Mt 18,6-9), aby zdôraznil nebezpečenstvo pohoršenia. Dnes by sme miesto slova „pohoršenie“ mohli použiť pojem „duševné zranenie“: chrániť sa zraniť toho druhého. Najzraniteľnejšie sú však deti. Rozvody sú dobrým príkladom, keď sa rodičia nezriedka správajú detinskejšie než deti; navzájom sa často zraňujú a ako najviac zranené vychádzajú z toho deti, ktoré sa stanú v rukách rodičov neraz prostriedkom na zraňovanie toho druhého…
Kvôli maličkým hovorí Ježiš aj podobenstvo o stratenej ovci (18,12-14). Maličkí v tomto prípade má širší rozmer – nevzťahuje sa ani tak na deti, ako skôr na tých, ktorí sú v spoločenstve najviac zraňovaní a marginalizovaní a ktorí boli rôznymi okolnosťami či zraneniami vytlačení dokonca aj zo spoločenstva Božej rodiny; ale nebeskému Otcovi záleží aj na nich, v jeho očiach stále zostávajú jeho deťmi, a preto nechce, aby sa stratil čo i len jediný z nich…
Ježiš si neidealizuje svoju novú rodinu (Cirkev), vie že v nej budú konflikty a zranenia, a preto dáva návod, ako sa správať v konfliktných situáciách (18,15-18) a vzápätí dodá slová o hodnote spoločnej modlitby (18,19-20). To, že sa toto povzbudenie k spoločnej modlitbe nachádza v kontexte jeho slov o pohoršení a previnení, má tiež svoj význam: aj konfliktné situácie treba premodlievať. Iba tak môže do nich vstúpiť Ježiš – posvätiť ich a premeniť ich svojou prítomnosťou. Toto je dôležité mať na zreteli najmä v ťažkých situáciách a pamätať na to, čo je ústredným posolstvom celého Matúšovho evanjelia, že Ježiš je Boh s nami až do skončenia sveta (Mt 1,22; 18,20; 28,20). Je s nami vždy; aj uprostred ťažkostí – a možno práve vtedy môžeme pocítiť jeho zvláštnu prítomnosť a pomoc.
Zrazu Ježišovi do reči skočí Peter otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (18,21). Ježiš použije v odpovedi tiež matematiku, ale aj symboliku, ktorá naznačuje plnosť odpustenia. Táto plnosť v sebe nesie aj neúnavnosť v odpúšťaní. Skutočné odpustenie nepočíta; je nezištné. Odpustiť nemôžeme len z časti. Buď odpustíme, alebo nie…
Vo svojich vzájomných vzťahoch však veľmi radi a často počítame – máme skôr matematický a obchodný prístup než bratský, sesterský; preto pripája Ježiš ďalšie podobenstvo – o nemilosrdnom sluhovi. Toto podobenstvo je založené na matematike, dlhu, obchode, splácaní a odpúšťaní; a v podstate nám sprostredkováva to, čo sa modlíme v Otčenáši: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom…“ Ježiš zakončuje toto podobenstvo tým, že podmieňuje Otcovo odpustenie naším vzájomným odpustením: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (18,35).
Nasledujúci verš „keď Ježiš skončil tieto reči, odišiel z Galiley a prešiel do judského kraja za Jordán“ (19,1) naznačuje koniec tejto Ježišovej kázne a otvára ďalší naratívny celok (Mt 19-23). Skôr, než budeme spolu s Ježišom a jeho učeníkmi pokračovať v jeho ceste do Jeruzalema, skúsme sa obzrieť ešte raz na text Ježišovej reči v Mt 18, ktorú môžeme rozdeliť na dve paralelné časti: prvej dominuje téma maličkých (18,1-14), druhej téma bratských vzťahov (18, 15-35), vyjadrujúc tak, že Ježišova nová rodina je bratské a sesterské spoločenstvo maličkých. Obe časti končia podobenstvom s odkazom na nebeského Otca:
- „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (18,14) v podobenstve o stratenej ovci;
- „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (18,35) v podobenstve o nemilosrdnom sluhovi.
Schematicky Mt 18 môžeme znázorniť nasledovne – Ježišova nová rodina (Cirkev) je bratské spoločenstvo maličkých:
- spoločenstvo maličkých
- kto je najväčší v nebeskom kráľovstve
- o pohoršení (maličkých)
- podobenstvo o stratenej ovci
- bratské spoločenstvo
- o bratskom napomenutí a spoločnej modlitbe
- o (bratskom) odpustení
- podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi
Ak sa teda ohliadneme späť na text Mt 18, môžeme vypozorovať, že Ježišova nová rodina má jedného spoločného Otca. Všetci sme jeho deti, a preto sme si navzájom bratmi a sestrami, a máme sa tak aj navzájom k sebe správať. Najväčší v Ježišovej rodine je nebeský Otec. My, ostatní sme jeho deti a záleží mu na každom z nás až tak, že v Ježišovi sa Boh stal jedným z nás.
Zaujímavé je, že keď Ježiš hovorí o vzťahoch v Božej rodine (Cirkvi), ktorá je zárodkom nebeského kráľovstva, nehovorí tu o Petrovom primáte – o tom sa hovorilo v Mt 16, ale na čo tu dáva dôraz, je detské zmýšľanie – zostúpiť z pozície takpovediac „dospeláckej“ pýchy, preto hovorí: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Ako o základných vlastnostiach hovorí o poníženosti – pokore: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ a vzájomnom prijatí: „A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“.
Ďalšími dôležitými vlastnosťami spoločenstva Božích detí sú vzájomná úcta a vzájomný ohľad (chrániť sa pohoršiť a zraniť toho druhého) a samozrejme i odpustenie. Na tomto všetkom sa neustále buduje Ježišova rodina; a platí to aj pre dominikánsku rodinu, keďže je súčasťou Ježišovej rodiny. Ježiš tieto hodnoty nielen hlásal, ale aj sám žil: keď prišiel na tento svet neprišiel ako veľký a mocný tohto sveta, ale ako dieťa. Jeho cesta bola cesta poníženosti a prijatia – prijímal dokonca i mýtnikov a neviestky a stoloval s nimi. Stále žil v odovzdanosti do vôle svojho nebeského Otca, ako to vyjadril v predvečer svojho umučenia. Svoje bratské spoločenstvo s apoštolmi a (aj s každým z nás) potvrdil a spečatil pri poslednej večeri a nakoniec vlastnou krvou vyliatou na kríži, kde nám boli raz navždy odpustené všetky naše previnenia, nech ich bolo akokoľvek veľa a nech boli akéhokoľvek druhu.