Servais Pinckaers: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha

Biblický text: Iz 1,11-20

Modlitba:

Bože, ty nás uisťuješ, že prebývaš v tých, čo majú spravodlivé a úprimné srdce; pomáhaj nám svojou milosťou tak žiť, aby sme boli tvojím dôstojným príbytkom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.

 

Čistota ako podmienka k prístupu k Bohu

Šieste blahoslavenstvo sa nachádza iba u Matúša, podobne ako blahoslavenstvá, ktoré ho obklopujú: blahoslavení  milosrdní a tí, čo šíria pokoj. Inšpiruje sa Žalmom 24, ktorý sa týka liturgie vstupu do svätyne v Jeruzaleme a ktorý formuluje otázku: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom?“ (v.3; porov. tiež Ž 15). Odpoveď odkazuje na čistotu srdca a hľadanie Božej tváre:

Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté,
čo nedvíha svoju dušu k márnosti
a neprisahá falošne.

Taký dostane požehnanie od Pána
a odmenu od Boha, svojho Spasiteľa.

To je pokolenie tých, čo ho hľadajú,
čo hľadajú tvár Boha Jakubovho.
(…) lebo má vstúpiť kráľ slávy“ (Ž 24,4-7).

V tomto kontexte sa čistota srdca javí ako podmienka, ktorá umožňuje prístup k Bohu, zúčastniť sa bohoslužby a vidieť jeho tvár podobne ako členovia kráľovského dvora majú prístup do kráľovej prítomnosti a tešia sa z výsady, že môžu vidieť jeho tvár. Taktiež si môžeme spomenúť na povinnosť, podľa ktorej sa Izraeliti mali trikrát do roka ukázať pred Pánovou tvárou: na sviatok Nekvasených chlebov, Žatvy a Oberačky[1] (Ex 23,14-17). Požadovaná čistota prepája srdce a ruky, teda vnútorné zmýšľanie so skutkami, dávajúc ich do súladu s Božou spravodlivosťou tak, ako ju Ježiš učil hneď v nadväznosti na blahoslavenstvá. Žalm 24 spomína zavrhnutie márnosti, to jest falošných bohov, čo je odvrátenou tvárou toho, že sa ľudské srdce primkne k pravému Bohu. A taktiež odmietne falošné prísahy, ktoré neschvaľuje ani Reč na vrchu.

Rovnako možno citovať aj Žalm 73: „Aký dobrý je Boh voči statočným, Boh voči tým, čo majú srdce čisté (…) Vedieš ma podľa svojho zámeru a nakoniec ma prijmeš do slávy“ (vv.1.24) a tiež Žalm 18: „Za moju spravodlivosť ma Pán odmení, za to, že moje ruky sú čisté“ (vv. 21.25).

Čistotu srdca treba teda chápať v perspektíve hľadania a približovania sa k Bohu, obzvlášť v liturgickom kulte. Táto čistota spočíva v dodržiavaní prikázaní, ktoré očisťovaním srdca pripravujú človeka na to, aby sa mohol objaviť pred Bohom.[2]

 

Rituálna čistota a mravná čistota

Čistota je podstatnou požiadavkou, ktorú vyjadruje Starý zákon, aby usporiadal vzťahy medzi vyvoleným ľudom a jeho Bohom. Čistota bola najskôr chápaná v rámci kultu a jeho rítov veľmi konkrétnym a materiálnym spôsobom. Také sú nariadenia v knihe Levitikus (11-16) o čistých a nečistých zvieratách, o malomocenstve a o sexuálnej nečistote. Čisté je to, čo umožňuje priblížiť sa k Bohu, nečisté je to, čo robí človeka nespôsobilým kultu alebo ho z neho vylučuje. Nech už sú tieto predpisy o čistote a nečistote akokoľvek materiálne, treba ich chápať vo vzťahu s Božou svätosťou, na ktorú sa viackrát odkazuje: „buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lv 11,45). Vďaka týmto rítom si však židovský ľud v obklopení pohanských národov zachová mravnú disciplínu a vieru v jediného Boha. V skutočnosti ešte aj dnes Židia starostlivo zachovávajú tieto pravidlá, obzvlášť čo sa týka stravy – dokonca i keď sa môže zdať, že je to nerozumné a často to spôsobuje ťažkosti – pretože práve ony rozhodne prispeli k prežitiu a zachovaniu identity židovského národa, ktorý bol počas dvadsiatich storočí rozptýlený na všetky štyri svetové strany.

Proroci však budú kritizovať čistotu, ktorá sa prehnane viaže na materiálne normy. Dôraz budú klásť na mravnú čistotu, ktorá sa spája s konaním spravodlivosti a láskou k blížnemu:  „Načo mi množstvo vašich obetí? – hovorí Pán (…) keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším, veď vaše ruky sú plné krvi. Obmyte, očistite sa (…) Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh…“ (Iz 1,11-20).

Vlastne tu ide o vnútornú čistotu, ktorá transformuje srdce, ako to ohlasuje Ezechiel v jednom známom texte: „budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa“ (Ez 36,25-26).

Iné texty dávajú najavo uvedomenie si odlišnej perspektívy, že takáto čistota nie je v ľudských silách, ale je bezprostredným Božím dielom. Žalm 51 veľmi dobre vyjadruje pocit ľudskej nečistoty a neschopnosť očistiť si srdce vlastnými silami:

„Vedomý som si svojej neprávosti
a svoj hriech mám stále pred sebou (…)

Naozaj som sa v neprávosti narodil
a hriešneho ma počala moja mať (…)

Bože, stvor vo mne srdce čisté (…)

Neodvrhuj ma spred svojej tváre“ (Ž 51,5.7.12-13).

 

Vnútorná čistota v evanjeliu

Ježišovo kázanie sa nachádza v tej istej línii ako kázanie prorokov a v rámci tvrdej kritiky pokryteckej čistoty farizejov, ktorá bola príliš naviazaná na vonkajšie úkony a zabúdala na omnoho hlbšie požiadavky. Kristus kladie silný dôraz na čistotu srdca, ktorá prekvapí aj samotných učeníkov, ktorí žiadajú svojho majstra, aby im vysvetlil svoje učenie: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka,“ Ježiš okomentuje: „lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka; ale jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje“ (Mt 15,11.19-20). Omyly, ktoré sa tu zmieňujú, korešpondujú s Ježišovým učením, ktoré nasleduje po blahoslavenstvách: s učením o novej spravodlivosti.  Ňou sa totiž získava nová čistota, ktorá sídli v srdci.

Krátko nato Ježiš opäť zaútočí na zákonníkov a farizejov kliatbou: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť!“ (Mt 23,23). Práve na spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť sa sústreďuje Kázanie na hore a vytvára tak tri navzájom neoddeliteľné podoby čistoty,  ktorú Ježiš káže (ohlasuje).

Neskôr sa v kázaní apoštolov čistota srdca prepojí s očisťovaním, ktoré sa pôsobením Ducha Svätého uskutočňuje krstom a vierou, a tak zjednocujú s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním. „Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im (pohanom) dal Ducha Svätého tak ako nám; a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia“ (Sk 15,8-9). Vody potopy sú „predobraz krstu, ktorý teraz vás zachraňuje. Nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“ (1 Pt 3,21). „Ale ak chodíme vo svetle, ako je on vo svetle (…) a krv Ježiša jeho Syna nás očisťuje od každého hriechu“ (1 Jn 1,7). Porov. tiež 1 Kor 5,8 a 2 Kor 7,1.

Na záver tohto rýchleho biblického prehľadu sa nám čistota javí ako určitá vlastnosť duše, ktorá spočíva predovšetkým v srdci a až druhotne vo vonkajších skutkoch. V spojení s láskou k Bohu a k blížnym tkvie v úprimnosti, pravde, odpútanosti a v priamosti (poctivosti) srdca. Má záľubu v dodržiavaní pravidiel a napĺňaní spravodlivosti, ktorej je zdrojom a súčasne i jej zdokonalením. Čistota je tak nevyhnutnou podmienkou k približovaniu sa k Božej svätosti, videnia jeho tváre a pravej (opravdivej, Bohu milej) bohoslužby. V Novom zákone je čistota dielom Ducha Svätého, ktorý pôsobí skrze vieru a krstnú milosť v srdciach veriacich (učeníkov). Je v priamom protiklade k pokrytectvu, ktoré skrýva nečistotu pod pláštikom dodržiavania pravidiel.

 

Spochybňovanie čistoty (alebo: spochybnená čistota, pochybnosti o čistote)

Ak však preskúmame skutočnosť, ktorá sa skrýva za slovami, a rozmýšľame o našich predstavách o čistote, musíme konštatovať, že máme o čistote často ochudobnené a deformované predstavy, ktoré sú (mnohokrát) zaťažené konotáciami (našimi predstavami), ktoré čistotu robia málo atraktívnou, ak nie priam podozrivou.

Čistota v nás bezprostredne vyvoláva predstavy nepoškvrnenosti a neporušenosti, snehobielej čistoty ako ľalia alebo hermelín[3]. Čistota ako taká nás do určitej miery priťahuje, lebo niet krásy bez čistoty, bez určitého jasu. I keď čistota a krása nevyhnutne patria k sebe, ako na fyzickej tak aj na morálnej úrovni, predsa len často o nej uvažujeme iba z jej „negatívnej“ stránky: ako zabrániť poškvrneniu a ako ju uchovať (Voľný preklad z francúzskej vety: „que son côté négatif et conservateur.“ Pozn. autora). Ten, kto sa považuje za čistého, vyhýba sa všetkému, čo by mohlo poškvrniť túto vlastnosť: nebezpečným skutkom, stykom a príležitostiam. Čistota vyvoláva separovanie ohľadom toho, čo sa pokladá za nečisté: veci, skutky, dokonca aj ľudí. Ľahko však prepadne do podozrenia z klamných dojmov a pokrytectva. Ak však človek nikdy nie je vo svojom srdci skutočne čistý, môže potom odsúdiť nejakú vec ako nečistú bez toho, aby vo svojom vnútri zakúsil určitú spriaznenosť s tým, čo odvrhuje? Či snáď naše vyžadovanie čistoty mnohokrát len nezakrýva zámer schovať nejakú tajnú nečistotu pod pláštik nevinnosti? Alebo ešte: či nie je príčinou vyžadovania čistoty určitá bojazlivosť zo zložitosti vecí, strach z nebezpečenstiev, ktoré prináša život, a neprimeraná obava z toho, že si zašpiníme ruky? Neskrýva sa potom pod takouto čistotou sebaláska? Nie je to v podstate tá výčitka, ktorú Ježiš adresoval farizejom, že pravdu a úprimnosť obetovali zdanlivej čistote, že utajujú nečistotu srdca a pýchu pod vonkajším zdaním dodržiavania zákona? Dobré svedomie, ktoré sa pokladá za čisté a odvoláva sa na túto domnelú čistotou, mnohokrát však len vynieslo tvrdý rozsudok nad tým, čo sa tejto údajnej čistote prieči.

 

Čistota a cudnosť

Z určitého moralizujúceho hľadiska sa ideál čistoty často úzko spájal so sexuálnou čistotou. Keď sa hovorí o čistote, zvyčajne sa myslí na túto sexuálnu čistotu. Ako sme mohli vidieť – v Písme – poňatie čistoty malo omnoho širší rozsah, ktorého oblasť cudnosti je len súčasťou. Keď sa čistota identifikuje s cudnosťou, tak potom pre nás nadobúda čistota skôr negatívny význam. Čistota potom spočíva vo vyhýbaní sa prehreškom v sexuálnej oblasti. Dokonalá čistota zas tkvie v úplnom zrieknutí sa sexuality, najmä preto, aby sa ochránilo panenstvo (Virginité sa môže vzťahovať aj na panictvo. Pozn. autora). Zdôrazňovanie určitého moralizmu v tejto oblasti, najmä ohľadom toho, čo je hriešne a zakázané, spolu s výrazným prejavom nedôvery voči sexualite – ak nie priam jej opovrhovaním – iba zvýraznilo negatívnu stránku bežného ponímania čistoty. Reakcia, ktorú v nedávnej minulosti – nevynímajúc Cirkev – vyvolal tento niekdajší moralizmus, uznanie hodnoty a bohatstva manželstva, pozitívnych aspektov a rozličných dimenzií ľudskej sexuality, však ohrozili vážnosť, ktorá sa prisudzovala takto príliš úzko chápanej cnosti. „Krásna čnosť“ ako ju kedysi nazývali, bola predstavovaná tak, akoby jedine spočívala v náboženskom a sociálnom tabu. V tejto oblasti, ktorú si obľúbila psychoanalýza, kde sa rozvíjajú najintímnejšie obavy a inštinkty, sa mnohým čistota javila ako zbytočný paraván, ako prekážka, ktorá narúša a paralyzuje životné pohnútky. Dokonca i vo vnútri  (Doslovne: v lone. Pozn. autora) Cirkvi sa táto kedysi prísna náuka o čistote častokrát naivne pretransformovala do učenia o sexualite. Dnes sa už bojíme rozprávať o čistote a cudnosti. Neodvažujeme sa už viac ani o nej kázať, chváliť ju alebo ju obhajovať. Omnoho väčší úspech prináša, keď sa spochybňuje alebo na ňu útočí.

 

Čistota ako vlastnosť lásky

Nech už sú útoky a pobúrenie verejnej mienky akékoľvek, čistota aj tak podľa učenia Evanjelia zostáva centrálnou a charakteristickou čnosťou kresťanského života; ba dokonca každého ľudského života, ktorý si je vedomý mravných a duchovných hodnôt.

Predovšetkým si všimnime, že čistotu nemožno izolovať od iných čností, ako sa to až príliš ľahko robí v abstraktnom uvažovaní. Čistotu možno správne pochopiť iba v spojení s láskou: ako vlastnosť a požiadavku skutočnej lásky. Tak, ako vzácny kov musí prejsť ohňom, aby sa vyčistil (vytríbil), tak aj naša láska potrebuje podstúpiť rozličné očisťovania, aby nadobudla svoju dokonalosť. Láska prirodzene smeruje k čistote ako k svojej opravdivosti (Doslovne: pravde. Verité tu môže byť aj vernosť.; ale pravdepodobne autor mal na mysli (o-)pravdivosť. Pozn. autora) a plnosti; ale aby sme to dosiahli, musíme premôcť všetky zárodky skazenosti, ktoré prebývajú v našom srdci: naše majetnícke inštinkty, panovačnosť, nízke rozkoše. Čistota taktiež prispieva ku kráse, jasu a príťažlivosti lásky. Dostávame sa tak k téme krásy, ktorá bola obzvlášť dôležitá pre sv. Augustína: on hľadal Boha predovšetkým kvôli jeho kráse, nie však kvôli estetike, ale ako milovník podstatnej krásy, ktorá je spätá s dobrom  a pravdou srdca: „Ó neskoro som si ťa zamiloval, ó, krása taká stará a taká nová; neskoro som ťa miloval…!“ (Vyznania 10,28,38).

 

[1]Ide o Veľkú noc, Sviatok Týždňov, ktorý sa slávil 50 dní (siedmy týždeň) po Veľkej noci, v tento deň slávime Turíce, a tretím je Sviatok Stánkov.

[2]Viď podrobnejšie in: Dupont, J.: Les Béatitudes, zv. III. Paríž, 1973. s. 557-603.

[3](zimná) snehovobiela kožušina z hranostaja