Biblický text: Mt 21-23
Modlitba:
Bože, ty si postavil svoju Cirkev na pravom uholnom kameni, ktorým je tvoj
milovaný Syn. Daj, prosíme, aby sme pevne spočívali na ňom a boli živými kameňmi
duchovného chrámu, v ktorom ty prebývaš. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho
Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky
vekov. Amen.

Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema (Mt 21,1-11) otvára posledný týždeň Ježišovho
pozemského života. Samotný vstup tvorí akýsi predel v najväčšom naratívnom celku v
Matúšovho evanjelia (Mt 19-23). Ježišov príchod do Jeruzalema sprevádza volanie
nadšeného zástupu: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene
Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ (21,9). Toto volanie má svoju ozvenu v Ježišovom
náreku nad Jeruzalemom, ktorý končí slovami: „Odteraz ma neuvidíte, až kým nebudete
hovoriť: »Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom«“ (23, 38). Oba tieto texty
(slávnostný vstup do Jeruzalema a nárek nad Jeruzalemom) tak vytvárajú rámec, do
ktorého je vsadené to, čo sa počas prvých dvoch dní Ježišovho pobytu v Jeruzaleme (a
obzvlášť v chráme) odohrá.
Matúš upozorňuje, že Ježišov vstup do Jeruzalema je naplnením dvoch proroctiev:
Ježišovho vlastného proroctva a starozákonného proroctva, ktoré Boh adresoval svojmu
ľudu prostredníctvom proroka Zachariáša. Najskôr teda Ježiš posiela dvoch učeníkov:
„choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko!
Odviažte ich a priveďte ku mne!“ (21,2) a učeníci našli všetko tak, ako im Ježiš povedal.
No Matúš vzápätí dodáva: „Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte
dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati
ťažného zvieraťa“ (21,5; por. Zach 9,9).
Sion je jeden z jeruzalemských pahorkov. Dcéra sionská je teda básnické pomenovanie
pre samotný Jeruzalem. Zástupy pútnikov, ktoré tam prichádzajú sláviť veľkonočné sviatky,
mestu zvestujú, že je tu Dávidov syn, ktorý prichádza v mene Pánovom. Ako mesto
reagovalo na túto zvesť? „Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali
sa: „Kto je to?“ (21,10). Opäť je tu otázka o Ježišovej identite, ktorú však nesprevádza
nadšenie zástupov, ale rozrušenie, teda určitý nepokoj. Podobný rozruch vyvolal v
Jeruzaleme príchod mudrcov od východu, keď sa pýtali na novonarodeného kráľa: „Keď to
počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním“ (Mt 2,3). Prevolávanie zástupu
pútnikov (21,9) počas Ježišovho vstupu do Jeruzalema v meste vyvoláva rovnaký rozruch,
ako kedysi vyvolala otázka mudrcov. Žiaľ, predstavitelia mesta a národa opäť zareagujú
ako vtedy Herodes: pokúsia sa Ježiša zabiť…
Ježiš spolu s ostatnými pútnikmi prichádzajú do Jeruzalema, aby navštívili chrám, v
ktorom Ježiš urobí ďalší rozruch, keď stade vyženie kupcov a peňazomencom poprevracia
stoly (21,12-17). Vyčistenie chrámu bolo prorockým gestom, ktoré bolo predzvesťou
zničenia chrámu. To sa uskutočnilo v roku 70 kresťanského letopočtu. Ježiš však nebol
prvý, kto vystúpil s kritikou Jeruzalemského chrámu. Starozákonní proroci boli jeho
predchodcami. Napríklad prorok Jeremiáš sa v Božom mene obracia s výčitkou a
predpovedá zničenie prvého Jeruzalemského chrámu: „Vari je tento dom, ktorý sa volá
mojím menom, lotrovský pelech? (…) Choďte k môjmu príbytku do Šíla, kde som sprvoti
ubytoval svoje meno, a pozrite, čo som z neho urobil pre zločinnosť svojho ľudu, Izraela!

Teraz teda, preto (…) urobím s týmto domom, ktorý sa volá mojím menom (…) ako som
urobil so Šílom“ (Jer 7,11-14). Slovami „môj dom“ a „lotrovský pelech“ Ježiš priamo
odkazuje na Jeremiáša a naznačuje, že dejiny sa opäť zakrátko zopakujú…
Ježišov pobyt v chráme sa však neobmedzuje iba na poriadok, ktorý tam urobil, ale
„v chráme k nemu pristúpili slepí a chromí a on ich uzdravil. Keď veľkňazi a zákonníci
videli divy, ktoré robil, a deti, čo v chráme volali: „Hosanna synovi Dávidovmu!“, nahnevali
sa a povedali mu: „Počuješ, čo títo hovoria?“ Ježiš im odvetil: „Pravdaže. Nikdy ste
nečítali: »Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu«?“ (por. Ž 8) I nechal ich, vyšiel
von z mesta do Betánie a tam zostal“ (Mt 21,14-17). Tak sa skončil prvý deň Ježišovho
pobytu v Jeruzaleme.
Keď sa na druhý deň ráno Ježiš opäť vracal do Jeruzalema, preklial figovník, ktorý hneď
vyschol (21, 18-22). Tento figovník, ktorý neprinášal ovocie, možno chápať aj ako obraz
vtedajšieho Izraela, ktorý tiež neprinášal patričnú úrodu, ktorú od neho Boh očakával.
Prvý deň Ježišovho pobytu v Jeruzaleme sa niesol v znamení otázky Jeruzalemčanov:
„Kto je to?“ Na čo im zástupy odpovedali: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta“
(21,10). K pôsobeniu prorokov patria rôzne symbolické úkony, ktorými proroci naznačovali
prítomné i budúce udalosti. Tieto tri udalosti, ktoré sa dosiaľ odohrali v Jeruzaleme,
môžeme chápať ako tri Ježišove prorocké (symbolické) úkony:
• vstup do Jeruzalema (21,1-11),
• vyčistenie chrámu (21,12-17),
• vyschnutie figovníka (21,18-22).
Na druhý deň Ježiš opäť prichádza do chrámu a učí tam. Tento druhý deň sa odvíja v
znamení ďalšej otázky, ktorú mu položili veľkňazi a starší ľudu: „Akou mocou toto robíš?
A kto ti dal túto moc?“ (21, 23). K otázke o Ježišovej identite (21,10) sa teda pripája aj
otázka o jeho autorite. Ježiš odpovedá protiotázkou o Jánovom krste: „Aj ja sa vás na
niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov
krst? Z neba, či od ľudí?“ Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: »Z neba,« povie nám:
»Prečo ste mu teda neuverili?« Ale ak povieme: »Od ľudí,« máme sa čo obávať zástupu,
lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“ A on im
odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím“ (21,24-27). Predstavitelia mesta a
národa zatiaľ zostávajú bez odpovede. Ježiš sa radšej venuje Jánovi Krstiteľovi, ku
ktorému sa vráti prostredníctvom podobenstva o dvoch synoch, ktoré zakončí výčitkou
jeruzalemským autoritám: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.
Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky
mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu“ (21,31-32).
Ježiš pridal aj ďalšie podobenstvo – o zlých vinohradníkoch, ktoré je zároveň o kameni,
ktorý stavitelia zavrhli, ale stal sa kameňom uholným. Je to odkaz na Žalm 118. Ježiš je
týmto kameňom, na ktorom bude stáť nový Izrael – Cirkev. Kým Ježiš je kameň, staviteľmi
i vinohradníkmi sú vtedajší predstavitelia, ktorí spozorovali, že tieto podobenstvá sú o nich
a ich negatívnych postojoch: „Keď veľkňazi a farizeji počuli tieto jeho podobenstvá,
vybadali, že hovorí o nich. A chceli ho zajať, len sa báli zástupov, lebo ony ho pokladali za
proroka“ (21,45-46).
Do tretice Ježiš pridáva ďalšie podobenstvo – o svadbe kráľovho syna; a opäť toto
podobenstvo je o vtedajšej situácii – o neprijatí pozvania a obsahuje v sebe predzvesť o
zničení Jeruzalema a budúcej misie Cirkvi: „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov
zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: »Svadba je pripravená, ale
pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na
svadbu…“ (22,7-9).
„Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči“ (22,15). Po týchto troch
podobenstvách nasledujú tri spory medzi Ježišom a jeho protivníkmi:
• o dani cisárovi (22,16-22),
• o vzkriesení (22,23-33),

• o najväčšom z prikázaní (22,34-40).
Vo všetkých týchto sporoch Ježiš vychádza ako víťaz. Na tieto tri spory, ktoré podnietili
Ježišovi protivníci, Ježiš odpovedá protiotázkou: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“
(22,42). Keď mu odpovedali: „Dávidov“, Ježiš pokračuje ďalším sledom otázok,
odvolávajúc sa na mesiánsky Žalm 110: „Akože ho potom Dávid v Duchu volá Pánom, keď
hovorí: »Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým ti nepoložím tvojich
nepriateľov pod nohy«? Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako môže byť jeho synom?“ A nik
mu nevedel odpovedať ani slovo. Ani sa ho od toho dňa už nik neodvážil vypytovať“
(22,43-46). Ježiš opäť vychádza z tohto slovného súboja ako víťaz. On sám je
odpoveďou na otázku, na ktorú jeho protivníci nepoznali odpoveď. On sám je
zároveň Dávidovým synom (potomkom), no zároveň aj Božím Synom a ako Boží Syn je
teda zároveň aj Dávidovým Pánom. Ježiš tak na záver týchto sporov naznačuje svojim
protivníkom odpoveď na ich otázky ohľadom jeho identity (21,10) i autority (21,23).
Keď Ježiš takto zdatne umlčal svojich protivníkov, obrátil svoju pozornosť na zástupy so
svojou neľútostnou kritikou na adresu farizejov a zákonníkov (Mt 23), ktorým adresuje
sedmoraké beda, ktoré je akýmsi protikladom k blahoslavenstvám (Mt 5,1-11). Túto
poslednú časť Ježišovho pôsobenia v chráme možno rozdeliť na tri časti:
• kritika farizejov pred zástupmi (23,1-12),
• sedmoro beda (23,13-36),
• Ježišov plač nad Jeruzalemom (23,37-39).
V prvej časti tejto svojej kritiky (23,1-12) Ježiš vystupuje ako jediný a pravý Učiteľ, ktorý
nielen hovorí, ale aj žije to, čo učí. Jeho slová „kto je medzi vami najväčší, bude vaším
služobníkom“ (23, 11) platia predovšetkým o ňom a sú pozvaním, aby tak konali aj jeho
nasledovníci, čím sa samozrejme majú líšiť od pokrytectva farizejov, ktorých skutky
nekorešpondujú s ich slovami.
Sedmorým beda (23,13-36) Ježiš nadväzuje na starozákonných prorokov. Napríklad
prorok Izaiáš adresuje svojím súčasníkom šestoro beda (Iz 5,8-22). V Ježišovom prípade,
podobne ako u starozákonných prorokov, „beda“ má charakter výstrahy a má viesť tých,
ktorým je adresované, k zmene zmýšľania a konania. Číslo sedem má tiež svoj význam –
znamená plnosť, že toto Ježišovo varovanie je posledné. Ježišova kritika sa na prvý
pohľad môže zdať až príliš ostrá, ale vo vtedajšej spoločnosti obdobné výpady neboli
ničím neobvyklým. Rovnako ostrý slovník môžeme nájsť aj vo vtedajšej židovskej i
pohanskej literatúre, napríklad v kontroverziách medzi filozofickými školami. Koniec-
koncov Ježiš voči svojim odporcom nie je o nič ostrejší, než boli proroci; a netreba tiež
zabúdať, že sedmoro beda je adresované nielen Ježišovým protivníkom, ale je varovaním
aj pre Ježišových nasledovníkov, aby sa vyhli pokryteckému správaniu. A treba si priznať,
že neraz sa v dejinách Cirkvi jej predstavitelia i radoví členovia vo svojich postojoch
podobali viac farizejom a zákonníkom než Ježišovi… V našej rehoľnej tradícii napríklad sv.
Katarína Sienská vedela byť dosť kritická voči vtedajším neporiadkom v Cirkvi,
nevynímajúc kritiku pápeža i kardinálov.
Ježiš uzatvára svoju kritiku nárekom nad Jeruzalemom (23,37-39), ktorý tvorí inklúziu
(prepojenie) so slávnostným Ježišovým vstupom do Jeruzalema; no zároveň je aj jeho
protikladom. Kým na začiatku tohto celku sa Jeruzalemom niesol nadšený jasot
„Hosanna…“, záverom tejto časti je to Ježišov nárek nad Jeruzalemom, ktorý zabíja
prorokov… a zabije aj jeho, a tým Jeruzalem definitívne spečatí svoj osud.
Nárekom nad Jeruzalemom končí Ježišovo pôsobenie v chráme: „Ježiš vyšiel z chrámu
a odchádzal, tu pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby. On im
však povedal: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni;
všetko bude zborené“ (24,1-2). Tieto verše sú zároveň premostením k Ježišovej
eschatologickej reči (Mt 24-25), v ktorej sa prelína Ježišova predpoveď konca Jeruzalema,
chrámu i konca sveta. Táto eschatologická reč sa zameriava na budúcnosť. Budúcnosť je
však len dôsledkom prítomnosti. Na kritiku prítomnosti Ježišových súčasníkov boli

zamerané Mt 21-23. Táto časť Matúšovho evanjelia sa končí Ježišovým odchodom z
chrámu a už sa doň viac nevráti…
Viacerí biblisti poukazujú na to, že tento Ježišov odchod z chrámu má hlbší význam:
Jeruzalemský chrám bol totiž miestom zvláštnej Božej prítomnosti. Ježišovým odchodom z
chrámu odchádza z neho aj Božia prítomnosť, nakoľko sám Ježiš je „miestom“ zvláštnej
Božej prítomnosti. On je Boh s nami, Emanuel (Mt 1,23; 18,20; 28,20). S Ježišom
odchádza z chrámu aj Božia prítomnosť a už sa tam nevráti, a tak sa napĺňajú prorocké
slová: „Hľa, váš dom vám ostáva pustý“ (Mt 23,38; Iz 64,9-10; Jer 12,7; 22,5), ktoré sa
dovŕšili zničením Jeruzalema i jeho chrámu.
Hoci to vyznieva dosť skepticky, netreba prepadnúť úplnej skepse. Ježišovo pôsobenie v
chráme má charakter Božieho súdu nad touto inštitúciou. I keď honosné chrámové
kamene raz prepadnú skaze, je tu však Kameň, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale sa
stane Kameňom uholným iného Chrámu, ktorý pozostáva zo živých kameňov…