Čas je v ľudskom živote zvláštna hodnota. Všetko meriame na časové úseky, počnúc naším vekom, až po načasovanie našich i tých najmenších podujatí. Máme ustálené časové úseky, ktoré utvárajú udalosti nášho života, a podľa toho hodnotíme úspešnosť, i neúspech nášho snaženia. Sú však chvíle v prežívaní nášho života, ktoré z môjho pohľadu sú vlastne tak trochu zvláštne.

V podstate nič nové neprinášajú, ale sú spojené s pocitom čohosi výnimočného. Ten pocit mám vždy pri prežívaní konca Starého roku a začiatkom Nového roku. Človek vníma akúsi radostnú atmosféru okolo seba spojenú zväčša s akýmisi novými nádejami, ktoré sú pred ním. Myslím aj preto je dobré vnímať posolstvo, ktoré v božom slove zaznieva práve so začiatkom Nového roku.

Nosnou je myšlienka božieho požehnania, ktorá preniká čítaniami novoročnej liturgie. Božie požehnanie ako rosa z neba padá na človeka a túto zem, zvlažuje a zúrodňuje všetko, čo je sklesnuté a vyprahnuté, aby znova povstalo a prinášalo ovocie. Túto Božiu milosť, akoby každý bytostne pociťuje, ako prejav Božej lásky a milosti, ktorá v nás má znovu oživiť, po čom človek z vnútra svojej duše túži a čo ho robí šťastným. Keď som ale spomenul ten zvláštny pocit, bolo to preto, že je vlastne veľmi relatívne, kde hľadať ten medzník v čase, ktorý oddeľuje ono staré od nového. Veď každá kultúra, či náboženstvo, má toto rozhranie spojené s iným časovým obdobím roka. To že toto rozhranie je v kresťanskom čase vložené do obdobia Vianoc, hlboko súvisí práve s jeho posolstvom. Ona rosa, ktorá padá na zem, a o ktorú kresťanská viera prosí Boha v adventnom období – rorate coeli desuper – sa zhmotňuje v betlehemskom dieťati, ktoré nám skrze Božiu Matku, Boh dáva práve vo vianočnom čase. On je tým požehnaním, ktoré už nie je len milosťou, ale stáva sa Božou prítomnosťou v našom živote, aby nás viedla, posväcovala a napĺňala. A tak, i keď s Novým rokom si vyprosujeme znovu Božie požehnanie do všetkých podujatí, ktoré sú pred nami, uvedomme si, že toto požehnanie bude účinné iba do tej miery, do akej ho v našom živote preniká Kristova prítomnosť. Veď on požehnáva všetko, čo konáme v každom dni nášho života, pokiaľ mu dovolíme vstúpiť do neho. On je ten, ktorý prišiel, aby sme mohli žiť s ním, učili sa tomu už teraz, kráčajúc týmto pozemským putovaním, aby sme boli schopní v plnosti žiť týmto životom i vo večnosti.

Nech nám je v tomto príkladom Božia Rodička, ktorú si v tento prvý deň roka osobitne uctievame, a v ktorej sa všetky tieto prisľúbenia, spojené v božím požehnaním už naplnili.

 

fr. Chryzostom František Kryštof, OP