SLÁVNOSŤ KRISTA KRÁĽA
Láskyplný kráľ Zločinec na kríži povedal ukrižovanému Ježišovi tieto slová: „Ježišu, pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“. Z týchto slov vyplýva, že zločinec videl v ukrižovanom Ježišovi kráľa. Ako prišiel na to, že Ježiš je kráľ? Ako si vysvetlíme, že zatúžil byť v Ježišovom kráľovstve? Priviedli ho na tú myšlienku dajaké vonkajšie znaky? Boli tam dva vonkajšie znaky. Po prvé – mal na hlave korunu, ale tá bola posmešná, upletená z tŕnia a vtlačená do hlavy. Po druhé – bol tam na kríži nápis: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Ale aj ten bol posmešný.
Myšlienka, že Ježiš je kráľ, mohla vzniknúť v zločincovi takto: Najprv videl, ako sa Ježiš správal v mukách telesného a duševného utrpenia, ktoré mu spôsobovali tí, čo sa mu posmievali ako skrachovanému kráľovi. A keď na vlastné uši počul, Ježiš sa modlil za nich: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“, bol v duši hlboko dojatý, ba priam šokovaný – to by obyčajný človek nedokázal. Tento Ježiš nemôže byť obyčajný človek. A hneď sa postavil na obranu Ježiša a pokarhal druhého zločinca. Poprosil Ježiša, aby naňho pamätal, keď príde do svojho kráľovstva. A v tej chvíli mu Ježiš povedal: Veru, hovorím Ti, dnes budeš so mnou v raji. To znamená, že Ježiš nepopiera svoje kráľovstvo, súhlasí s tým, že má kráľovstvo, a sľubuje svoje kráľovstvo zločincovi.
Dnešné evanjelium nás učí, že Ježiš je láskyplný kráľ k hriešnikom. Pán Ježiš tomu zločincovi nielen odpúšťa jeho previnenia, ktoré spáchal, ale mu prisľubuje nebo – to je priam neuveriteľné! Aby nám táto pravda prenikla hlboko do duše, všimnime si, čo píše holandská spisovateľka Corrie Ten Boomová vo svojej knihe s názvom Haló, brat – o väzňovi Karolovi. Tento väzeň bol odsúdený na šestnásť rokov väzenia zato, že počas druhej svetovej vojny ako väzenský dozorca popáchal veľa krívd a ukrutností na väzňoch.
Po niekoľkých rokoch väzenia napísal svojim rodičom Takýto list: „Milí rodičia, radujte sa so mnou. Prijal som Pána Ježiša za svojho Spasiteľa. Všetky svoje zločiny a ťažké hriechy som vložil na neho a on ich ponoril do hlbokého mora“. Tento list zaniesla matka spisovateľke a tá si zaumienila, že sa prihovorí u holandskej kráľovnej o milosť pre väzňa. Ale najprv šla toho mladého väzňa navštíviť do žalára. Keď prišla do jeho cely, povedala mu: „Ja som tiež sedela v tejto väznici v roku 1944 za nemeckej okupácie“. Mladý väzeň zbledol, tíško sa na ňu pozeral: „Tak sa asi poznáme“. „Áno“, odpovedala spisovateľka, „pravdaže sa poznáme.“ A v tej chvíli sa jej vynorili spomienky na všetky krivdy, utrpenia a ukrutností, ktoré zažila vo väznici, a to aj z viny dozorcu Karola.
Ale mladý muž jej vraví: „Som tak rád, že som už dosiahol odpustenie svojich hriechov. Aj vy mi odpustite.“ Spisovateľka píše: “ Zamyslela som sa. Toľké krivdy a ukrutnosti popáchal a sú mu odpustené? Je to možné? Zrazu som si jasne uvedomila: Ježiš ponoril Karolove hriechy do hlbokého mora. Odpustil ich tak úplne, že na ne zabudol. A ja ich mám odtiaľ vyťahovať na denné svetlo? A povedala som väzňovi: „Aj ja ti odpúšťam a idem prosiť o milosť pre teba ku kráľovnej:“ Na záver tri otázky na zamyslenie:
1. Odpúšťam všetkým?
2. Odpúšťam všetko?
3. Odpúšťam hneď?
Prijmime s radosťou do svojich sŕdc, že Ježiš je láskyplný kráľ, a prijmime ho za kráľa našich myšlienok, našich slov, našich skutkov a potom nám zaznie v hodine našej smrti jeho láskyplné slová: „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.“ Amen.
fr. Hilár Jozef Štefurik, OP
