O čom asi tak Ježiš diskutoval spolu s Mojžišom a Eliášom? Evanjelista Lukáš naznačuje, čo bolo predmetom ich vzájomnej konverzácie: „hovorili o Ježišovom odchode (v pôvodnom gréckom texte: exode), ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9, 31).

Exodus – odchod Izraelitov z egyptského otroctva je najdôležitejšou udalosťou Starého zákona, ktorú si zbožní Izraeliti sprítomňovali každú Veľkú noc. Na najbližšiu Veľkú noc po Ježišovom premenení sa v Jeruzaleme uskutočnil Ježišov odchod (exodus) k Otcovi. Túto udalosť si taktiež sprítomňujeme každú Veľkú noc; a nielen každú Veľkú noc, ale aj každú nedeľu, ba každú svätú omšu.

Slovo „odchod“ (exodus) veľmi úzko súvisí s cestou. Vlastne všetky tri liturgické čítania dnešnej nedele majú spoločného menovateľa: motív cesty. Abrahám je na ceste, keď sa mu Boh zjavuje ako ten, ktorý ho „vyviedol z Uru Chaldejcov“ (Gn 15, 7). Boh sa Abrahámovi zjavuje ako ten, kto vyvádza na cestu. Vyvádza zo starého spôsobu života a vedie niekam do neznáma. To, že Abrahám uveril Bohu a nechal sa ním vyviesť a viesť, prispelo k Abrahámovej premene: z Abrama sa stal Abrahám – otec mnohých národov.

Motív cesty zaznieva aj v dnešnom úryvku z Listu Filipanom. Pavol v ňom hovorí o ceste do vlasti a vytyčuje cieľ: „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 20). V dnešnom evanjeliu Ježiš, Peter, Jakub a Ján vystúpili na vrch modliť sa a z vrchu bolo treba opäť zostúpiť… a ako sme si už všimli, predmetom rozhovoru je Ježišov odchod – opäť je tu prítomný motív cesty.

Takže dnešná liturgia nám vraví nielen o premenení, ale aj o ceste. Boh nás vyvádza zo starého spôsobu života ako Abraháma, ako Izraelitov z Egypta a vyvádza nás na cestu, aby sme prišli tam, kde je naša pravá vlasť – v nebi.

Tento fakt nám pripomína, že sme pútnici. Kto uveril Bohu, podobne ako Abrahám, nie je žiaden tulák, ktorý sa potuluje len tak životom bez zmyslu a bez cieľa, ale je pútnik. Sme pútnici. Máme Bohom vytýčený cieľ, ktorým je Boh sám.

Malým, ale osožným „proviantom“ na našej duchovnej ceste môžu byť tri „U“:

  • úžas,
  • úcta,
  • úsmev.

Ak pútnikovi chýba na jeho ceste údiv, cesta sa pre neho stáva nudnou a trápením. Patrí sa, aby sa pútnik s úctou správal k iným, ktorých stretne na ceste, s úctou pristupoval i k prírode. Vlastne  celé desatoro je úcte: prvé tri o úcte k Bohu, ostatných sedem o úcte k ľuďom… a samozrejme, každé stretnutie je príjemnejšie, ak pútnikovi nechýba úsmev na tvári.

Sme pútnici a naša vlasť je v nebi a čo je nebo? Božia ríša, kde nikdy nikomu nechýba úsmev, úcta ani úžas…

fr. Patrik Peter Vnučko, OP