Nádej v nás prebúdza hlad po nebi. Ako teplý, čerstvo upečený bochník chleba, nádej v nás vyvoláva túžbu po nekonečnom a nemennom Dobre, ktoré naplní všetky naše túžby. Nádej, podobne ako kvas v chlebe, je tým božským prvkom v diele našej spásy, ktorý nás, dušu i telo, pozdvihuje „do nebeských výšin“, kde Kristus, naplnenie našej nádeje, „sedí po pravici Boha“ (Ef 2,6; Kol 3,1). Práve z tohto dôvodu poslal večný Otec večného Syna na svet.
V tajomstve svojho vtelenia si Syn vzal telo v lone Panny a tak spojil našu ľudskú prirodzenosť so svojou božskou. V ňom naša ľudská prirodzenosť trpela, zomrela, vstala z mŕtvych a vystúpila do neba. Svojimi spásnymi skutkami Bohočlovek Ježiš Kristus prekvasuje naše ľudstvo božským prvkom nádeje, aby mohlo byť pozdvihnuté na miesto, ktoré mu bolo od večnosti pripravené: do Otcovho domu, do Božieho kráľovstva, do nebeského Jeruzalema (porov. Jn 14,2-3; Mt 25,34; Zjv 21,2). Sviatosti sú spôsobom, akým Boh teraz prekvasuje naše duše.
Vo sviatosti krstu nás Boh včleňuje do Tela svojho Syna a my sme „znovuzrodení pre živú nádej“ (1 Pt 1,3). V Eucharistii, prijímaním toho istého Tela, sme zachovávaní pre večný život (Jn 6,54). Skrze sviatosti sú naše duše preniknuté nadprirodzenou silou túžiť po Bohu ako po najvyššom Dobre – po Dobre, ktoré, keď ho vlastníme, nezostáva už nič ďalšie, po čom by sme túžili. Nádejou naplnená duša je preto dychtivá, ba až lačná. Stráca chuť na všetko, čo nie je nekonečnou hostinou samého Boha. Pre niektorých kresťanov, ako bol svätý Pavol, sa zdá, že len Božia vôľa ich ešte drží pri živote a bráni im oddeliť sa od tela: „Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás.“ (Flp 1,23-24).
No nádej nie je len pre dušu. Nádej je tak mocným kvasom, že nepozdvihuje len dušu, ale aj telo. Preto žalmista hovorí: „Aj moje telo odpočíva v nádeji“ (Ž 16,9). Telo kresťana, ktorý zomiera v priateľstve s Pánom, „a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista,“ (Tít 2,13). Aj ono túži byť so svojím Pánom. Očakáva zvuk anjelskej trúby, aby vstalo z porušiteľnosti do neporušiteľnosti: „Ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1 Jn 3,2).
Vtedy, keď budú telá a duše spravodlivých znovu spojené a budú vlastniť svojho Pána a Boha, sa naplní Písmo: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi“ (Zjv 21,3). V nebi budeme naveky sýtení svadobnou hostinou Baránka. Tou potravou, dôvodom našej nádeje, je samotný Ježiš Kristus.
Br. Raphael Arteaga, O.P.
Obrázok: pixabay.com
