Meditácia o Kristovom umučení je ako pohľad na diamant, ktorý žiari a trblieta sa zo všetkých uhlov, z ktorých ho skúmame. Na kríži Ježiš ukázal najvyššie vlastníctvo čností vo všetkej ich rozmanitej nádhere. Nedávno som čítal Aristotelov opis veľkodušného človeka v jeho Nikomachovej etike, a uvedomil som si, že čnosť veľkodušnosti sa dokonale vzťahuje na Ukrižovaného Krista. Byť veľkodušný znamená mať veľkú dušu. Táto čnosť je opísaná ako vrcholný rozkvet človeka, ktorému nechýba žiadna iná čnosť. Tak ako je telo s dokonalými proporciami krásne, tak je veľkodušná duša krásna vďaka svojej úplnosti v čnostiach. Kristus prejavuje svoju veľkodušnosť mnohými spôsobmi.
Predovšetkým veľkodušný človek, ako napovedá jeho meno, sa zaoberá veľkými vecami. Nikdy sa nevyhýba príležitostiam konať veľké skutky, „ale keď sa vystavuje nebezpečenstvu, koná horlivo, takže nešetrí vlastný život, akoby bolo preňho nehodné uprednostniť život pred získaním veľkého dobra skrze svoju smrť.“ Tvárou v tvár najväčšiemu nebezpečenstvu – bolestivej a potupnej smrti – Kristus neustúpil pred najvyšším dobrom: slávou svojho Otca, vlastnou oslávenosťou a zmierením človeka s Bohom. Veľkodušný človek sa nezaoberá mnohými vecami, ani nepodstatnými či vonkajšími záležitosťami, ale je celkom zaujatý tým, na čom skutočne záleží – vnútornými hodnotami, teda čnosťou.
Delacroix, Eugene; Kristus na kríži (1853)
Keďže veľkodušný človek sa sústreďuje na najväčšie skutky a činy, svätý Tomáš Akvinský dospieva k záveru, že „správnym predmetom veľkodušnosti je veľká česť a veľkodušný človek sa zameriava na také veci, ktoré sú hodné cti“ (ST II-II, q. 129, a. 2). Prostredníctvom svojich čnostných skutkov si veľkodušný človek zasluhuje najväčšie pocty. Aristoteles síce nevedel, že človek môže byť poctený samotným Bohom vo večnosti, ale poukázal na to, že najväčšie pocty prichádzajú od najväčších osôb. Kristus hľadal najvyššiu poctu, keď hľadal slávu od svojho Otca, a tak nás učí usilovať sa jedine o túto najvyššiu česť. V predvečer svojho umučenia a smrti Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, “ (Jn 17,1).
Ďalším znakom veľkodušného človeka je to, že mu viac záleží na pravde než na mienke ľudí. Veľkodušný človek „neodstupuje od toho, čo by mal robiť podľa čnosti, kvôli tomu, čo si o ňom myslia iní“. Preto hovorí otvorene, lebo mlčať zo strachu je cudzie človeku s dušou naplnenou čnosťou. Keď bol Ježiš v temnote noci zajatý a privedený pred veľradu, povedal svojim vyšetrovateľom: „Ja som verejne hovoril svetu… nič som nehovoril tajne“ (Jn 18,20).
Ďalšou vlastnosťou veľkodušného človeka je, že „sa nesťažuje nariekaním a reptaním nad nedostatkom životných potrieb ani nežiada, aby mu boli dané“. Je to preto, lebo v pravdivom pohľade považuje tieto veci za podradné a relatívne nepodstatné. A Kristus, trpiaci nedostatkom odevu, jedla, nápoja a spánku, „obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa) “ (Iz 53,7).
Napokon, veľkodušný človek „nie je príliš zaujatý zlom, ktoré utrpel… Preto Cicero povedal o Júliovi Cézarovi, že mal vo zvyku nezabúdať na nič – okrem urážok“. Kristus v agónii a bolesti, trápený a urážaný, si neuchovával urážky v srdci ani ich neoplácal, ale namiesto toho obhajoval svojich vinníkov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34).
Aristoteles hovorí – a Tomáš Akvinský s ním súhlasí – že väčšina ľudí je „malodušná“, čiže upadá do nedostatku veľkodušnosti. Inými slovami, väčšina ľudí sa ani nepokúša vykonať veľké skutky, na ktoré by v skutočnosti mala schopnosti. Nie je to kvôli hlúposti, ale kvôli lenivosti. Zo strachu pred bolesťou, zápasom a posmechom iných mnohí nikdy nedosiahnu veľkosť, ktorá je v ich dosahu. Ak sa obrátime na Krista a prosíme ho o jeho veľkodušnosť, dá nám túto korunujúcu čnosť spolu so svojou vlastnou veľkou silou, aby sme ju dosiahli. „V tvojej ruke je moc a sila, v tvojej ruke je urobiť veľkým a dať silu všetkým“ (1 Krn 29,12).
Obrázok: commons.wikimedia.org
