Téma slávenia: Niekto väčší než chrám, Jonáš či Šalamún (Mt 11-12)
Biblický text: Mt 11-12
Modlitba: Pane, Ježišu Kriste, ty si tichý a pokorný srdcom a ponúkaš svojim nasledovníkom ľahké bremeno a príjemné jarmo; prijmi všetky naše dobré úmysly a skutky, posilňuj nás svojou milosťou, aby sme ti mohli ešte lepšie slúžiť, a tak v tebe nachádzali odpočinok pre svoju dušu ako teraz, tak aj raz vo večnosti. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
Niekto väčší než chrám, Jonáš či Šalamún (Mt 11-12)
V Reči na vrchu (Mt 5-7) sme sa zoznámili s Ježišom mocným v slove, ktorý „učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci“ (7,29) a v Mt 8-9 s Ježišom mocným v čine. V Mt 10 Ježiš vyslal svojich učeníkov, aby pokračovali v jeho diele. Mt 11-12 predstavuje zopár reakcií na Ježiša. Tento naratívny blok, ak sa naň pozrieme zbližša, je utkaný z množstva otázok a starozákonných odkazov. Väčšina z nich sa týka Ježišovej identity.
S prvou otázkou, zameranou na Ježišovu identitu, prichádza delegácia poslaná Jánom Krstiteľom: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (11,3). Ježiš im neodpovedá priamo: „áno, som“, ale odkazuje na starozákonné proroctvá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (11,4-5). V jednom zo svojich výrokov prorok Izaiáš opisuje divy mesiášskych čias nasledovne: „Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria. Vtedy sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá“ (Iz 35,5-6). Rovnako predpovedal aj kriesenie mŕtvych: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu!“ (26,19). S niektorými týmito zázrakmi sme sa stretli v Mt 8-9; spomeňme len vzkriesenie Jairovej dcéry (9,23-26). Hlásanie evanjelia, ktoré Ježiš započal blahoslavením chudobných v duchu, bolo obsiahnuté v Mt 5-7 a Mt 10.
Po odchode Krstiteľových vyslancov Ježiš kladie zopár otázok ohľadom Krstiteľovej identity: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka?“ Ježiš si sám odpovedá na svoje otázky a opäť si pomôže starozákonným citátom: „Áno, hovorím vám, viac ako proroka! Lebo to o ňom je napísané: »Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou« (Mal 3,1). Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11,7-11). Pozornému čitateľovi Matúšovho evanjelia však neunikne, že Ján Krstiteľ pripravoval na príchod niekoho ešte väčšieho a mocnejšieho než on (por. Mt 3,11-14).
Ježiš pokračuje vo svojich otázkach: „Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: »Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste«“ (11, 16-17). Tieto slová vyvrcholia v krátkom texte, v ktorom Ježiš porovnáva Krstiteľa so sebou; avšak tento text nie je ani tak o nich dvoch, ako skôr o ich súčasníkoch, ktorí neprijímajú ani jedného, ani druhého: „Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: »Je posadnutý zlým duchom.« Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: »Hľa, pažravec a pijan (por. Dt 21,20), priateľ mýtnikov a hriešnikov!«“ (11,18-19). Vraví sa, že kto chce, dôvod si nájde. Ako sa našiel dôvod na odmietnutie Jána Krstiteľa, nájde sa aj na odmietnutie Ježiša. Jeden bol pre nich neprijateľný, lebo bol až príliš svätý, druhý sa im zas zdal byť svätým až príliš málo…
Ježiš svoje výčitky adresuje aj konkrétne – na nekajúce mestá. V jednej z nich otázka splynie s ďalším starozákonným citátom: „A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš!“ (11,23; por. Iz 14,13-15).
Na prvý pohľad by sa zdalo, že tieto Ježišove slová sú dosť negatívne, ale Ježiš nezostáva iba pri kritike, má aj pozitívne slová, ako to možno postrehnúť v jeho modlitbe: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (11,25-27). Nakoniec volá k sebe všetkých, na ktorých dolieha akákoľvek životná ťarcha: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (29-30). Ježiš je väčší a mocnejší než akákoľvek životná ťarcha a kde hľadať silu, ak nie u neho?
V Ježišových časoch sa jarmo často spájalo s Tórou (s Božím zákonom). Ježiš však spája jarmo so sebou a vraví o „jeho jarme“. V Matúšovom chápaní Ježiš je naplnením Tóry (Mt 5,17), a tak Ježišovo jarmo je zároveň aj jarmom Tóry. Ježiš nielen učil Tóru, ale ju aj žil. On sám je „Živá a Žitá Tóra“. Môžeme to aplikovať aj na výklad: Ježiš je ten správny interpret Tóry a jeho výklad je ľahký, nie preto, že by Tóru zrušil alebo interpretoval ju laxne, skôr je tomu naopak, ako sme si to mohli všimnúť v prípade antitéz (Mt 5,17-48, formačná téma 5/2020). Paradoxne, Ježišovo jarmo a výklad vedú k väčšej slobode.
Jedným z najdôležitejších prvkov Tóry je odpočinok, Šabat. Keď Boh skončil dielo stvorenia, na siedmy deň si odpočinul (Porov. Gn 2,2-4). Cieľom exodu – vyvedenia z egyptského otroctva – je odpočinok: spočinutie v zasľúbenej zemi.
Nasledujúce verše (Mt 12,1-14) sa týkajú sobotného odpočinku a práve tu si môžeme všimnúť, ako sa Ježišovo jarmo (výklad) líši od „ťažkých a neúnosných bremien“ (Mt 23,4) vtedajších profesionálnych vykladačov Tóry, ktorí pristihli Ježišových učeníkov, ako v sobotu trhajú klasy, aby sa nasýtili. V tomto spore o sobotu (11,1-7) Ježiš položí zopár otázok a odkazov na Starý zákon, ktoré vyvrcholia citátom z Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Oz 6,6). Ježiš bráni svojich učeníkov aj príkladom kňazskej služby v jeruzalemskom chráme a popritom poodhalí niečo zo svojej identity: „Tu je niekto väčší než Chrám … Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (12,6.8). Ježiš je väčší než chrám; Ježiš je väčší než sobota; lebo on je pravým Chrámom a iba v ňom môžeme nájsť skutočný odpočinok.
Potom Ježiš uzdraví chorého s vyschnutou rukou, aby ukázal, že je skutočne Pánom aj nad sobotou. Podnetom pre tento zázrak je otázka Ježišových protivníkov: „Slobodno v sobotu uzdraviť?“ Ježiš im odpovedá protiotázkou: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý by svoju jedinú ovcu nechytil a nevytiahol z jamy, keby mu do nej padla, hoc aj v sobotu?“ (12, 10-11). Prečo vytiahne človek ovcu z jamy? Keď už nie zo súcitu, tak aspoň zo zištných dôvodov, aby neutrpel škodu; no skôr by pohnútkou mal byť súcit. Občas viac súcitíme so zvieraťom, než s iným človekom. Na tento Ježišov príklad o ovci v jame sa môžeme pozrieť aj z iného uhla pohľadu: zmyslom soboty je odpočinok. Zviera, ktoré uviazlo v jame, prežíva stres a nebude mať pokoj, kým sa z jamy nedostane. Pomôcť mu z jamy v konečnom dôsledku je naplnením zmyslu sobotného odpočinku, ktorý sa netýka iba ľudí, ale aj celého stvorenia.
Ježišov zázrak však vyvolá negatívnu reakciu: „Farizeji vyšli von a radili sa o ňom, ako ho zahubiť“ (12,14). Ježiš reaguje tým, že sa im vytratí z dohľadu. Matúš využije aj tento Ježišov odchod zo scény, aby ukázal, že sa tak opäť iba na Ježišovi naplnilo Izaiášovo proroctvo. Ježiš je Boží miláčik, na ktorom spočíva Boží Duch (por. Iz 42,1-4; Mt 12,17-21; Mt 3,16-17). To, že Ježiš na čas odchádza zo scény, je len naplnením toho, že sa nebude škriepiť a na ulici už nebude počuť jeho hlas; no tento odchod spred očí Izraela zároveň znamená aj ďalšiu časť Izaiášovho proroctva, ktoré sa začne postupne napĺňať: „on oznámi právo národom a … v neho budú dúfať národy“ (Iz 42,1-4; Mt 12,18.21).
Ďalší Ježišov zázrak vyvolá ďalšiu otázku ohľadom Ježišovej pravej identity: „Vtedy k nemu priviedli posadnutého zlým duchom, ktorý bol slepý a nemý. On ho uzdravil a nemý rozprával a videl. Zástupy žasli a vraveli: „Nie je toto syn Dávidov?“ (12,22-23). Ježiš neodpovedá na túto otázku. Slova sa však ujmú farizeji, ktorí Ježiša obviňujú, že „mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov“ (12,24). Ježiš ich obvinenie šikovne vyvráti (12,25-30). Farizeji sa nenechajú odradiť ani Ježišovými pomerne tvrdými slovami (12,33-35) a prichádzajú ho provokovať so žiadosťou o znamenie. Ježiš im odpovedá, že nedostanú žiadne znamenie, iba ak znamenie Jonášovo. Dôležité sú slová, ktoré odkrývajú opäť niečo z Ježišovej identity: „tu je niekto väčší ako Jonáš! … tu je predsa niekto väčší ako Šalamún!“ (12,41-42).
Potom Ježiš rozpráva o nečistom duchu, ktorý pri svojom návrate so sebou privádza sedem horších duchov než on. Je to memento pre Ježišových súčasníkov. Dom je obrazom Izraela. Ježiš premohol v Izraeli diabla, ale ľud na čele so svojimi vodcami na to nedbali, a tak ich stav bude horší, než bol predtým – skončí sa to národnou katastrofou – zničením Jeruzalema a rozpŕchnutím Izraelitov po svete. Na príchod svojej rodiny Ježiš reaguje poslednou otázkou v tomto naratívnom celku: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka“ (12,48-50).
Znalec antickej literatúry Jacques Cazeaux (čítaj: Žak Kazó) vidí v naratívnom bloku Mt 11-12 koncentrickú (sústrednú) štruktúru. Spolu s ním si môžeme všimnúť, že na začiatku i na konci tohto naratívneho celku za Ježišom prichádzajú dve „delegácie“, ktoré tvoria rámec Mt 11-12: na začiatku sú to učeníci Jána Krstiteľa a na konci Ježišova rodina.
Téma znamení a súdu spája ďalšie dve časti v Mt 11-12: najskôr je to Ježišova výčitka nekajúcim mestám, pre zázraky (znamenia), ktoré sa tam diali, ale zbytočne, lebo neuverili, a preto ich stihne prísny súd: „Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe“. Ježiš prirovnáva Betsaidu a Korozain k nekajúcim pohanským mestám Týru a Sodome. Oproti týmto neúspešným znameniam stojí provokatívna žiadosť o znamenie: „Učiteľ, chceme vidieť nejaké znamenie od teba“ (12,38), na čo Ježiš odpovedá slovami o Jonášovom znamení. Ako protiváhu používa kajúce pohanské mesto Ninive, ktoré sa kajalo na Jonášovo kázanie, a Kráľovnú zo Sáby, ktorá sa prišla pokloniť Božej múdrosti, ktorá sa prejavovala v Šalamúnovom počínaní. Taktiež tu zaznieva aj tematika súdu: „Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie … Kráľovná z juhu vystúpi na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdi ho; lebo ona z končín zeme prišla počúvať Šalamúnovu múdrosť!“ Tak tieto dva texty (11,20-30 a 12,38-45) navzájom korešpondujú svojimi podobnými i protikladnými prvkami.
Mt 12 otvára spor o sobote – čomu zrkadlovo zodpovedá spor o pôvode Ježišovej moci (12,22-37). Oba tieto spory sú v úzkom prepojení so zázrakmi, a v oboch častiach sa spomína kráľ Dávid. Opäť môžeme konštatovať, že v oboch prípadoch si tieto časti navzájom zodpovedajú a vytvárajú rámec okolo naplnenia Izaiášovho proroctva na Ježišovi (12,15-21). V konečnom dôsledku by sme teda mohli odhaliť približne nasledujúcu štruktúru:
A: návšteva Krstiteľových učeníkov
B: neúspešné znamenia v Korozaine a Betsaide. Výstraha pred súdom; prirovnanie k Týru a Sodome.
C: spor o sobote (uzdravenie muža s vyschnutou rukou. Ježiš argumentuje Dávidom)
D: naplnenie Izaiášovho proroctva na Ježišovi – prísľub národom
C‘: spor o pôvode Ježišovej moci (Belzebub; uzdravenie posadnutého; Dávidov syn)
B‘: žiadosť o znamenie – znamenie Jonášovo – protiklad k Ninive a kráľovnej zo Sáby, ktorí vystúpia na súde
A‘: návšteva Ježišovej rodiny
Ak sa pozrieme na túto koncentrickú štruktúru, tak v centre stojí naplnenie Izaiášovho proroctva na Ježišovi. Je to najrozsiahlejší starozákonný citát u Matúša a má široký význam: nielenže odkrýva Ježišovu identitu, ale naznačuje naplnenie prisľúbenia národom (pohanom). Pohanské končiny sú spomínané aj v časti B – B‘ najskôr v negatívnom zmysle (Týros, Sidon a Sodoma) a potom v pozitívnom zmysle – ako príklady tých, ktorí uverili (Ninive a Sába), čím sú zároveň v protiklade voči Ježišovým súčasníkom.
Hoci tento naratívny blok začal otázkou o pravej Ježišovej identite, v závere rozpráva o skutočnej identite Ježišovej rodiny: Ježišovu skutočnú rodinu nevytvára pokrvné puto s Abrahámovým dedičmi, ale duchovné puto tých, ktorí majú jedného spoločného Otca na nebesiach a táto pravá Ježišova rodina je otvorená pre každého človeka: nielen pre Židov, ale aj pohanov. Aj my sme členmi tejto rodiny, ak plníme vôľu toho, ktorý k nám osobne zavítal v osobe Ježiš Krista a ktorý je väčší než chrám, sobota, Jonáš či Šalamún…
