Svätý Martin de Porres bol limský dominikán, ako mulat veľmi ponižovaný pre farbu pleti. Odstrkovanie znášal s pokorou, hodiny trávil pred svätostánkom a svoj život zasvätil službe biednym. Práve jeho meno nesie kláštor žilinských dominikánov. V šľapajach sv. Martina sa rozhodli pomáhať tým najslabším a zároveň využiť ich hlavy a ruky pre spoločensky prospešnú aktivitu, digitalizovanie starých kníh. Rozprávame sa s koordinátorom projektu Dominikánsky knižný inštitút, bratom Humbertom Virdzekom OP.
Čo je poslaním Dominikánskeho knižného inštitútu?
Dominikánsky knižný inštitút sa venuje zverejňovaniu kníh a časopisov na internete a tiež historickému schematizmu
Kto prišiel s myšlienkou založiť knižný inštitút?
Nebola to jasná myšlienka, ale vyplynulo to zo situácie. My dominikáni máme veľmi veľa kníh, vo Zvolene, v Košiciach, v Žiline, na všetkých miestach. Máme aj staré a vzácne knihy, z 19. a 20. storočia, do roku 1950. Je ich niekoľko desiatok tisíc. Tu v Žiline sme nemali žiadne knihy, ale postupne sa nazbierali, ľudia nám darovali, niečo kupujeme a podobne. Teda prvá vec je, že knižiek máme veľmi veľa. Začal som robiť tu v Žiline, ale aj v Košiciach akúsi evidenciu, aby sa vedelo, aké knihy vlastne máme. Keď máme tisíce kníh a sme apoštolátna rehoľa, tak chceme nejakým spôsobom umožniť, aby aj druhí ľudia mohli tie knihy čítať. Nenechať si ich len pre seba.
PRÁCA, KTORÁ DÁVA ĽUĎOM NA OKRAJI SPOLOČNOSTI ZMYSEL
Idea knižného inštitútu je úzko prepojená s charitatívnou činnosťou. Ako to funguje?
Druhá časť príbehu je, keď sme prišli do Žiliny, nemali sme určený presný apoštolát. Sme dom sv. Martina de Porres. Svätý Martin sa staral o chudobných ľudí, tak sme sa aj my začali starať o ľudí na okraji spoločnosti. Chodíme do azylového domu a mávame tam sväté omše. Potom je to aj domov sociálnych služieb a podobne. Teda v Žiline pôsobíme aj v takejto charitatívnej oblasti. Sú tu chudobní ľudia, azylový dom, Sestry Matky Terezy, takže pomáhame takýmto ľuďom.
Našli ste v tejto spleti charitatívnej pomoci priestor, ktorý ešte bolo treba vyplniť?
V azylovom dome bolo asi 10-15 ľudí, ktorí tam žili už niekoľko rokov a nemali kam ísť. Rodinné väzby sú zničené, tí ľudia už niekoľko rokov nepili, abstinovali. Keby prešli na ubytovňu, tak znova začnú piť, to je dlhodobá skúsenosť. Ľudia, ktorí sú zavislí a nemajú rodinné zázemie, v azylovom dome nejaký čas abstinujú a keď sa dostanú na ubytovňu, zase začnú piť. Na ubytovni sú všelijakí ľudia, začnú ho ponúkať, on 10 krát odmietne a jedenásty sa dá nahovoriť a po jednom poháriku sa to spustí a začne znovu piť ako dúha. Takže bola snaha vytvoriť „domov na pol ceste“. Chceli sme pomôcť týmto ľuďom, aby neboli v azylovom dome, kde sú vychovávatelia, aby mali väčšiu slobodu, ale zase nie úplnú, lebo by začali znovu piť. Jeden štedrý darca nám v podstate zadarmo prenajal dom, kde môžu bývať. Treba, aby bol nad nimi dozor, tvoria spoločenstvo, je ich tam dvanásť alebo trinásť a tam môžu dôstojne žiť.
Ako ste prišli k nápadu, že by mohli spracovávať knihy?
Vynorila sa otázka, čo budú robiť. Niektorí chodia normálne do roboty, bývajú v „domove na pol ceste“. Dom je chránený, nesmie sa tam piť, keby si tam niekto vypil, už sa to rieši… Niektorí sú zdravotne postihnutí a tých tiež treba zamestnať. Môžu robiť na počítači a digitalizovať knižky. Je to chránená dielňa, štátom dotované zariadenie, kde dostávajú plat, pričom takmer 80 % platu prepláca štát. Dostávajú príspevky od štátu a so zvyškom nám pomôžu dobrí ľudia. Robia na počítači a digitalizujú, skenujú a opravujú OCR. Niektorí z týchto ľudí, ktorí sú v domovoch sociálnych služieb, pomáhajú s opravovaním kníh po strojovom OCR.
Čo je OCR?
Počítač pri skenovaní urobí len obrázky a keď chcem z knihy urobiť text, to sa volá OCR. Počítač to urobí, ale človek musí po ňom opraviť chyby, lebo najmä pri starších poškodených knihách to počítač neurobí bezchybne, musí to po ňom človek prečítať a poopravovať.
KNIHY, NA KTORÉ BY SA ZABUDLO
Ako dlho sa už tejto činnosti venujete?
V azylovom dome začali na tom robiť pred dvanástimi-trinástimi rokmi. Zohnal som im počítač a bezdomovci mi opravovali knižky. Chránená dielňa bola zriadená v roku 2015.
Koľko kníh ste za ten čas spoločne spracovali?
Máme spracovaných okolo tritisíc kníh a štyritisíc časopisov.
Ako prišli dominikáni k takému množstvu kníh?
Sú to knihy od rôznych autorov, ktoré si bratia kupovali a po ich smrti prešli do dedičstva rehole. Mali sme veľa kníh v roku 1950, keď komunistický režim zasahoval proti kláštorom. Po obnovení činnosti reholí nám veľa kníh vrátili.
Má verejnosť záujem o tieto knihy?
Určite elektronické knihy nenahradia obyčajné. Naša práca je skôr historicky cenná. Knihy sú hodnotné možno skôr pre vedecký svet, pre úzky kruh. Kto nejakú knihu hľadá, môže si ju tam nájsť. Nie je to konkurencia kníh, ktoré vychádzajú.
Ľudia sa teraz najviac hlásia k historickému schematizmu, ktorý robíme.
Máte odozvu od čitateľov?
Ľudia píšu, majú záujem aj o elektronické knihy, aj o knihy z 19. storočia alebo ešte staršie. Knihy nepožičiavame, ale oskenujeme a pošleme. Tak sa nestratia.
Jedna pani sa ozvala, že robí diplomovú prácu o židovskom rabínovi, ktorý napísal niekedy v 30. rokoch dejiny židovského národa po slovensky. Túto knihu nikde na Slovensku nemohla zohnať, iba v našej knižnici. Knihu máme v archíve v Dunajskej Lužnej, tak som jej ju naskenoval a poslal. Vďaka tomu, že sme urobili zoznam kníh, ktoré máme, a zverejnili ho na internete, sa pani k tej knihe dostala.
Ako je to s autorskými právami na tieto knihy?
Autorské práva stanovuje zákon. 70 rokov po smrti autora sa dielo môže znovu vydať. Čo sa týka našich kníh, ktoré napísali dominikáni, autorské práva vlastní rehoľa, copyright zdedí dominikánska provincia, aj keď ešte neuplynulo 70 rokov od smrti autora. Podobne je to aj s inými rehoľami. Vtedy stačí požiadať provinciála o súhlas s publikovaním knihy. My rehoľníci sa zriekame majetku a všetko, čo nadobudneme, patrí reholi. Rovnako aj copyright. Staršie knihy, keby chcel niekto teraz vydať, už by bolo treba zmeniť jazyk, gramatiku a podobne.
ZÍSKAVAME CENNÉ HISTORICKÉ INFORMÁCIE
Spomenuli ste, že verejnosť má teraz záujem hlavne o historický schematizmus. Nájde si tam každý svoju farnosť a dozvie sa niečo o jej minulosti?
Sú tam farnosti z celého Slovenska. Vychádza zo schematizmu, ktorý vyšiel v roku 1978. Novšie farnosti tam nie sú. Je to od najstarších informácií, ktoré máme o daných farnostiach.
Aké najstaršie dáta tam nájdeme?
V archívoch sú informácie z 18.-19. storočia, k starším už sa dostávame ťažko. Boli tam vojny, stavovské povstania, archívy sa pálili… takže vyhľadať staršie záznamy je veľmi ťažké. Predsa sa však zachoval jeden zápis, a to je súpis farností zo 14. storočia. Vtedy boli pápeži v Avignone a nariadili vyberanie desiatkov. Táto nepopulárna záležitosť, akou je vyberanie desiatkov, je pre nás dôležitým zdrojom informácií. Vyberači desiatkov prešli celé Uhorsko a všetko z farností poctivo zapísali. Koľko kto zaplatil grošov. Bolo to v rokoch 1332-1337. Tieto záznamy sa zachovali. Je to veľmi cenná informácia a pri väčšine farností je to najstarší údaj o tom, že v týchto rokoch už farnosť existovala. Napríklad najstaršia farnosť na Kysuciach bola v Radoli. Vieme to práve preto, že Radoľa bola zaznamenaná v pápežských desiatkoch. O niektorých zápisoch sa vedú diskusie, že kde to presne bolo, lebo časom sa zmenil názov.
Okrem menných zoznamov máme aj iné informácie?
Sú schematizmy a potom sa hľadajú ďalšie údaje, aby sa dejiny farností doplnili. Pri zoznamoch kňazov máme stručný životopis, kde pôsobil a ak vydal knižky, je tam aj stručná bibliografia. Aké knihy napísal a do ktorých časopisov prispieval. Toto robia práve ľudia, ktorí sú na okraji spoločnosti.
Medzi zdrojmi schematizmu uvádzate na prvom mieste dielo Ľudovíta Némethyho…
Na konci 19. storočia v Ostrihomskej arcidiecéze vo vtedajšom Uhorsku nariadil arcibiskup, aby každý kňaz urobil zoznam kňazov vo svojej farnosti a aj informácie o farároch, ktorí tam pôsobili predtým. Spracoval to na biskupskom úrade v Ostrihome hlavný archivár Neméthy. Vydal knihu v roku 1894 Súpis všetkých farností a farárov Ostrihomskej arcidiecézy. To bola kniha, ktorá ma inšpirovala. Némethy vytvoril veľké, asi 1000-stranové dielo, ešte ho nemáme ani celé preložené. Je tam súpis farností, ako išli za sebou a sú tam aj o každom farárovi stručné dejiny.
Koľkých kňazov máte v súčasnosti spracovaných?
Máme informácie o približne 20 000 kňazoch.
Ak by sa niekto chcel zapojiť do projektu Dominikánskeho knižného inštitútu, akým spôsobom je to najužitočnejšie?
Ak má niekto čas, môže nám pomôcť s opravou OCR kníh aj časopisov. Určite uvítame aj finančnú pomoc pre chránenú dielňu, financie zháňame cez 2 percentá alebo nejaké nadácie… Prípadne možno podporiť ľudí, ktorí sú v domovoch sociálnych služieb, nejakým malým príspevkom. Ak nám niekto upresní a doplní naše údaje o kňazoch a farnostiach, ktoré máme, tiež nám pomôže.
Roboty je veľa, kto by chcel takto pomôcť, môže sa zapojiť a byť prospešný pre druhých. To, že spracúvame kresťanské knihy a poskytujeme údaje o dejinách farností, je to našou formou apoštolátu.
Jana Solárová
Ilustračné obrázky: commons.wikimedia.org, pixabay.com
