Je to skupina 18 dominikánov z Aragónskej provincie, ktorá bola zriadená v roku 1301. Do tejto provincie patrili sv. Vincent Ferrer, sv. Ľudovít Bertrán, bl. Dalmác Moner a bl. František Coll. Sú prvými španielskymi dominikánmi, ktorí sa stali obeťami náboženského prenasledovania počas Druhej španielskej republiky, a povýšení na oltár. Deväť týchto blahoslavených je z konventu v Calande (Teruel), kde bol vtedy formačný dom; päť z Valencie a štyria z Barcelony.
Hyacint Serrano López (30. 07. 1901–25. 11. 1936), kňaz, provinčný vikár. Mal dary spisovateľa a organizátora. Potajomky pomáhal svojim ukrývaným spolubratom. No po čase ho začali sledovať, kontrolovali mu korešpondenciu a uväznili. Pred smrťou vykríkol o veľkosti Krista Kráľa a hneď ho zastrelili.
Ľudovít Urbano Lanaspa (03. 06. 1882–25. 08. 1936), kňaz, provinčný vikár. Magister teológie, doktor filozofie, kazateľ, vynikajúci spisovateľ, kňaz vzácnej povesti, venoval sa sociálnym otázkam a pomoci chudobným. Jeho príprava na smrť a mučeníctvo vzbudili mimoriadnu pozornosť.
Konštantín Fernández Álvarez (07. 02. 1907–29. 08. 1936), kňaz. Výborný teológ, vyučoval v Ríme na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského a v konvente vo Valencii. Bol udaný a väznený a potom odsúdený na smrť.
Rafael Pardo Molina (28. 10. 1899–26. 09. 1936), brat spolupracovník, starostlivý kostolník mal na starosti posvätné predmety a svätostánok. Keď ho červení našli skrytého, uväznili ho a zastrelili.
Lucio Martínez Mancebo (28. 07. 1902–29. 07. 1936), kňaz. Podprior a magister novicov a študentov filozofie. Počas prenasledovania členov komunity s niektorými členmi sa potajomky venoval najmä starým spolubratom skrývaným v súkromných domoch. Napokon podstúpil mučenícku smrť.
Anton López Couceiro (15. 11. 1869–29. 07. 1936), kňaz. Bol submagistrom novicov. Praktizoval čoraz viac skutky pokánia. Keď prišla hodina utrpenia, povzbudzoval aj ostatných, aby odpustili katom.
Felicísimo Díez González (26. 11. 1907–29. 07. 1936), kňaz, profesor filozofie, bol vzorom asketického života. Prozreteľne vedel vystihnúť sociálnu a náboženskú situáciu tých dní.
Saturio Rey Robles (21. 12. 1907–29. 07. 1936), kňaz. Veľmi sa usiloval žiť vzorne v spoločnom rehoľnom živote. No poslednú chvíľu života začal prežívať v kríze, ale povzbudený kňazmi Felicísimom a A ntonom prijal kalich utrpenia a pridružil sa k nim aj v odpúšťaní katom.
Tirso Manrique Melero (26. 01. 1877–29. 07. 1936), kňaz. Ako seminarista bol u jezuitov, potom bol vysvätený ako diecézny kňaz a napokon ako 51 ročný vstúpil do rehole dominikánov. Bol výborný latinista, napísal aj gramatiku, bol pokorný, no bál sa, či vydrží skúšku v prenasledovaní. No s pomocou Ducha Svätého premohol úzkosti a pripodobnil sa v mučeníckej smrti Kristovi na kríži.
Gumersindo Soto Barros (21. 10. 1869–29. 07. 1936), brat spolupracovník. Dobrý matematik a veľmi pracovitý. Pretože nemohol chodiť, čakal na ulici, aby si ho červení vzali k ostatným mučeníkom.
Lambert de Navascués y de Juan (18. 05. 1911–29. 07. 1936), novic, brat spolupracovník. Študoval na univerzite, no vybral si úlohu byť dominikánskym frátrom. Nechcel opustiť Calandu, aby mohol pomáhať starším dominikánom, aj keď bol stále v nebezpečenstve, že ho chytia a umučia.
Jozef Mária Muro Sanmiguel (26. 10. 1905–30. 07. 1936), kňaz. Hoci mal slabé zdravie, jeho ideálom bolo byť misionárom a mučeníkom. Ako diecézny kňaz po šiestich rokoch vstúpil k dominikánom. Červení ho zastrelili spolu s klerikom Joachimom, keď po oboch najprv vytrvalo sliedili, až ich napokon chytili na poli.
Joachim Prats Baltue?a (05. 03. 1915–30. 07. 1936), novic, klerik. Putoval do Lurdov, kde spoznal svoje budúce povolanie. Po dosiahnutí hodnosti univerzitného bakalára vstúpil k dominikánom. Podstúpil mučeníctvo ako 21 ročný spolu s Jozefom Murom Sanmiguelom.
František Calvo Burillo (21. 11. 1881–02. 08. 1936), kňaz. Bol lektorom teológie a licenciátom v literatúre a filozofii. Osobitne sa venoval službe sviatosti pokánia. V júli 1936 pre chorobu býval u svojich príbuzných. Keď ho chytili a viedli na popravu, ťažko kráčal na tejto krížovej ceste, no jasne sa modlil ruženec a žehnal katov a odpúšťal im.
František Monzón Romeo (29. 03. 1912–29. 08. 1936). Za kňaza bol vysvätený 3. mája 1936. Teda bol kňazom necelé štyri mesiace. Darmo sa rodičia usilovali zachrániť ho. Stačilo, že bol kňaz, aby ho červení neušetrili. Povedal, že sa obetuje za Krista, pretože Kristus sa obetoval za neho.
Ramón Peiró Victorí (07.03.1891–31.08.1936), kňaz. Vyučoval 10 rokov v Solsone ašpirantov na vstup do noviciátu dominikánskej rehole. V Barcelone sa osobitne venoval spovedaniu. Keď ho revolucionári našli skrytého, energicky priznal, že je kňaz a rehoľník. To stačilo, aby ho odsúdili na smrť.
Jozef Mária Vidal Segú (03. 02. 1912–?. 09. 1936). Bol len 5 rokov kňazom. Hoci sa skrýval u svojho brata rehoľníka, našli ho a usmrtili.
Santiago Meseguer Burillo (01. 05. 1885–?. 11. 1936), kňaz. Vyučoval teológiu na Generálnom štúdiu a v seminári vo Valencii. V Barcelone konal príležitostné duchovné cvičenia. Aj on umrel mučeníckou smrťou.
Za blahoslavených ich 11. marca 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. spolu s ďalšími 215 mučeníkmi zo Španielskej občianskej vojny.
MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, blahoslaveným mučeníkom Hyacintovi Serranovi Lópezovi a spoločníkom si dal milosť, že mohli umrieť za Krista; ako si im dal odvahu podstúpiť smrť za teba, tak aj nám slabým láskavo pomáhaj, aby sme ťa neohrozene vyznávali svojím životom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.