Ak by sme sa mali pokúsiť nájsť nejakú spoločnú črtu veľmi pestrej dominikánskej svätosti za viac ako 800 rokov rehole, bolo by to asi nemožné. Medzi stovkami kanonizovaných a beatifikovaných bratov a sestier Rehole kazateľov sú rôzne charaktery a spirituality. Nájdeme medzi nimi dodnes najrýchlejšie kanonizovaného svätca (Peter Veronský), prvú sväticu z Nového sveta (Ružena z Limy), prvú cirkevnú učiteľku (Katarína Sienská) a takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Nemecký dominikánsky mystik Meister Eckhart v 14. storočí načrtol nadčasový recept na to, ako sa dominikánska svätosť dá žiť v každodennom živote: „Múdrosť, čiže svätosť, spočíva v tom, že veci, ktoré máš vykonať, vykonáš so zapáleným srdcom a nájdeš v tom záľubu.“ Inými slovami povedané, to čo sa od nás ako nasledovníkov Ježiša Krista v Reholi kazateľov očakáva, budeme robiť s patričným zápalom a ochotou najlepšie ako vieme.
Eckhartov výrok môžeme interpretovať aj tak, že svätosť má v sebe patričnú dávku spontánnosti, optimizmu a radosti. Búra predstavy o svätosti ako vlastnosti, ktorá sa dosahuje výlučne v asketickej atmosfére heroickým umŕtvovaním, či pohrdnutím stvoreným svetom. Už sv. Tomáš Akvinský v druhej polovici 13. storočia jeho jednoduchou teologickou premisou o tom, že prirodzeným miestom ľudskej existencie je zmyslovo zakúšaný svet ukázal, že snaha o jeho premenu je jednou z možností ako kráčať po ceste svätosti.
Podobne aj jeho neskorší spolubrat, Majster Eckhart, spojil dominikánsku svätosť s obyčajným plnením si každodenných stavovských povinností spôsobom, pri ktorom sa človek bez škrípania zubov stotožní s tým, čo Boh od realizácie jeho povolania očakáva. A my vieme, že ten, kto v tom vytrvá až do konca, bude spasený a byť spasený, znamená byť svätý, ako to poznáme zo Zjavenia sv. apoštola Jána.

Tajomstvo krásy dominikánskeho života na úrovni svätosti sa skrýva v jednoduchosti, akurát my ju občas zložito hľadáme tam, kde nie je. Jednoduchý je aj recept, ktorý sa s ňou spája, a síce, že sa ukrýva v neustálom začínaní. Veď aj tí najväčší svätci sú len omilostení hriešnici – teda ľudia ako my, ktorí každý deň začínali s tým, že chcú budovať svoj vzťah s Bohom.
V tomto kontexte je moderný Eckhartovský svätec vlastne nenápadný hrdina, živý nástroj na uskutočnenie Ježišových slov a skutkov. Tomáš Akvinský na otázku, čo by si želal, odpovedal: Non nisi te, Domine. A tam niekde sa začína cesta ku dominikánskej svätosti – začať od seba, od autentického vzťahu s Bohom. Ten, kto ho má môže hovoriť o skutočnej vášni pre pravdu, o kontemplácii, o kázaní pre spásu duší, o slobode a o horlivosti pre dominikánsky spôsob života presne tak, ako nám ho zanechal sv. Dominik.
Svätosť pre nás teda znamená, že nechávame vo svojom živote priestor pre pôsobenie Božej milosti a obliekame si Krista, ako to ohlasoval sv. Pavol. Nebojme sa preto robiť dobré „duchovné investície“ do svätosti spôsobom, akým to pred nami dokázali desiatky generácií členov veľkej dominikánskej rodiny. Prosme dnes na Slávnosť všetkých svätých Rehole kazateľov Boha, aby nám dal silu nasledovať ich šľapaje tak, aby sme raz aj my boli účastní spolu s nimi na večných radostiach v nebi. Amen

fr. Gabriel Peter Hunčaga, OP