Život nám niekedy prináša otázky, ktoré nás môžu pozitívne motivovať, ale aj rafinovane otázky, ktoré nás môžu zaskočiť. Aj Pán Ježiš dostáva rafinovanú otázku na chúlostivú tému: Ako je to so vzťahom muža a ženy, keď Mojžiš dovolil mužovi napísať priepustný list pre manželku? Čo vlastne platí ?

 

Nejde im natoľko o prednášku z manželského práva v Izraeli, ale chcú Ježiša dostať do úzkych. Dokáže si zachovať vlastný názor, alebo ustúpi tlaku verejnej mienky ľudí? Otázka farizejov ho motivuje k tomu, aby vysvetlil a rozviedol pôvodný Boží zámer s človekom, ktorého Boh stvoril ako muža a ženu.

Keďže muž a žena sú Boží spolupracovníci pri vzniku nového ľudského života, ich vzájomný vzťah by mal byť spojený s nerozlučiteľnosťou, zodpovednosťou, službou a obetavosťou. Ľudia vnímajú lásku ako cit, ktorý rýchlo vznikne avšak veľmi rýchlo môže aj zaniknúť. Zodpovedný vzťah muža a ženy je však spojený so sústavným obrusovaním vlastného ega a vychádzaním z komfortnej zóny vlastného „ja“ do harmonizovaného spoločného „my“.

Najvyšší príklad lásky podľa Svätého písma je obetovanie vlastného života podobne ako sme o tom čítame v dnešnom druhom čítaní z listu Hebrejom: „Ježiš pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (por. Heb 2, 9).

Nedá sa milovať iba na skúšku. Boh nás miluje napriek našej nevere, ľahostajnosti, slabosti a hriešnosti. Pán Ježiš nám všetkým pripomína, že základným problémom každého človeka je tvrdosť srdca, čiže riziko vlastného ega. Pokiaľ je na prvom mieste v živote človeka vlastné ego, spolužitie muža a ženy sa stáva veľmi ťažkým. Ani jeden manželský vzťah sa nezaobíde bez sústavného zápasu o jednotu. Jednota a nerozlučiteľnosť sú základné atribúty spoločného života. Všetky ostatné alternatívy, ktoré skúšame, sú často iba únikom, hazardom a nezodpovednosťou. Potom hrozí, že namiesto spoločného domova, budujeme spoločnú ruinu.

Ježišova reakcia na položenú otázku nás privádza ku kardinálnym životným otázkam: Aký máme rebríček hodnôt? Ako funguje naša rodina, manželstvo, či spolupráca s inými ľuďmi? Čo je základným motívom nášho spoločného života? O čom sa rozprávame počas spoločného jedla, či spoločne tráveného času?

Možno, že už nevytvárame jednotu, ale každý z nás býva vo svojej vlastnej izbe, vo vlastnom virtuálnom svete, s vlastným počítačom, telefónom a sociálnymi sieťami? Žalmista pripomína: „Šťastný je človek, ktorý slúži Pánovi a kráča po jeho cestách“ (por. Ž 128, 1). Každý z nás chce byť šťastný, hľadá radosť, blízkosť, prijatie, chápavosť a empatiu. Boh stvoril človeka ako muža a ženu, aby sa navzájom inšpirovali, pomáhali si a boli si vzájomnou oporou.

Svätý Pavol prirovnáva tajomstvo vzťahu muža a ženy, tajomstvu vzťahu  Krista a cirkvi. Na akom základe chceme  vzťah vytvoriť my? A máme naozaj istotu, že ho aj zvládneme, ak máme často dosť problémov sami so sebou? Pritom vždy by sme mali pamätať na to, že nestačí iba naša vlastná iniciatíva, ale že Boh je ten najdôležitejší životný základ, ktorý nás môže vnútorne zjednocovať, podopierať a udržiavať pri plnohodnotnom a zmysluplnom živote v našich vzťahoch.

fr. Michal Milan Krovina, OP