Mám taký pocit, že slovo povolanie rozumie každý veriaci človek trochu inak. Napríklad, niektorí to chápu ako jasný znak Boha osobe, ktorú si povoláva. Iní to chápu tak, že istú skupinu ľudí taký život prosto priťahuje a iní si myslia, že niektorí majú napísané na tvári, že sa stanú trebárs kňazmi.
Cez kapucínov k dominikánom
Moja cesta k povolaniu by sa na základe kategórií vyššie asi zaradila niekde medzi prvú a druhú. Cítil som volanie, ktoré ma pozývalo obetovať sa pre druhých, a tiež ma dosť fascinoval rehoľný život, v ktorom zasvätené osoby realizujú svoju službu Bohu aj ľuďom. Prvýkrát som sa nad povolaním začal zamýšľať na konci gymnázia. Práve tam bola možnosť bežne sa stretávať s rehoľníkmi, keďže som študoval na cirkevnej škole a po duchovnej stránke sa o nás starali bratia kapucíni. Povzbudilo ma to, ako boli medzi nami na škole, ich prežívanie viery, strávené hodiny náboženstva, ale aj výlety rôzneho typu. Do tejto rehole som nakoniec nevstúpil, ale dovolím si im aj takýmto spôsobom spraviť mini reklamu.
Príťažlivosť komunitného života
Najviac čo ma priťahovalo na rehoľnom spôsobe života, bolo zrejme bezprostredné stretávanie niekoho, kto zasvätil celý svoj život Bohu a pritom žije medzi ľuďmi. Niekto by mohol povedať, že prečo zrovna rehoľa a nie diecézny kňaz. Kňazi predsa tiež zasväcujú celý svoj život Bohu a sú aktívni v spoločnosti. To ma privádza k ďalšej veci, čo ma priťahovala na rehoľnom živote, ktorou je komunitný spôsob života. Bolo pre mňa dôležité mať pri sebe bratov, ktorí sú na podobnej ceste ako ja a s ktorými sa môžem porozprávať o svojom duchovnom živote, radostiach, starostiach, ale aj o úplne bežných veciach. A tiež musím priznať, že koncepcia života samého na fare mi asi veľmi „nevoňala“ a prirodzene som teda premýšľal nad rehoľou. Moja cesta do rehole bola skôr kľukatá a samotné vstúpenie sa udialo až o niekoľko rokov neskôr.
Konať alebo čakať?
Do rehole som nakoniec vstúpil až po dokončení vysokoškolských štúdií a po roku práce. Tento čas však vôbec neľutujem a každému inému mladému človekovi by som odporučil radšej trochu počkať ako sa ponáhľať na takúto cestu hneď po strednej škole. Nie je to, samozrejme, pravidlo, v reholi je množstvo rehoľníkov, ktorí vstúpili ako mladí. Na druhej strane, dnes je skôr praxou mať aspoň minimálnu pracovnú skúsenosť alebo nejaký čas strávený na vysokej škole ako kritérium pre začatie formácie. Ale, samozrejme, odkladanie povolania donekonečna asi tiež nie je dobrým riešením.
Taktiež nie je všetko len o vykonaní jedného rozhodnutia, po ktorom všetko pôjde „ako po masle“. V reholi nie som dlho, vlastne som takpovediac len na začiatku, a teda viem hovoriť iba na základe mojej ročnej skúsenosti. Teraz začínam môj druhý rok a môžem povedať, že počas prvého prípravného roka, ktorý sa nazýva noviciát, som oveľa viac spoznal rehoľu, zasvätený život, modlitbu a aj sám seba.
V modlitbe čerpáme silu pre službu
Pri premýšľaní o povolaní má každý nejaké očakávania o tom, ako by zasvätený život mal vyzerať, a tiež, v akej oblasti si vie predstaviť seba pracovať ako zasvätenú osobu. Veľa vecí sa môže počas tejto cesty zmeniť a nezhodovať sa s tým, ako sme si to predstavovali. S takýmito vecami treba určite rátať. Na začiatku pri spoznávaní zasvätenej formy života a komunity sa dá relatívne rýchlo odhaliť, akí by sme nechceli byť. Až postupom času však prichádzame k vízii toho, kým by sme vlastne chceli byť, a k čomu nás volá (alebo nevolá) Pán Boh.
Cesta povolania nie je určite jednoduchá a ľahká, ale povolaným osobám prináša radosť a naplnenie života. Zasvätený život na jednej strane vytvára napätie medzi tým, čo je svetské, a tým, čo je nadprirodzené. Na druhej strane dopĺňa niečo, po čom v hĺbke srdca túžime. K tomu nám pomáha každodenná modlitba v podobe svätej omše, liturgie hodín, adorácie a taktiež komunita a štúdium. S pomocou týchto nástrojov máme možnosť čerpať od Pána Boha milosti, ktoré nám pomáhajú rásť, a ktoré nás robia schopnými slúžiť ľuďom a prinášať im Krista do ich životov. Každý kresťan je povolaný k šíreniu evanjelia, ale len niektorí sú povolaní k zasvätenému životu. Možno aj ty, čo čítaš tento článok, rozmýšľaš o zasvätenom spôsobe života. Ak áno, skús a neboj sa spraviť prvý krok. Pre tých, čo vedia, že ich Pán Boh nevolá do tohto spôsobu života, nech sa z toho tiež tešia, lebo pre každého má Boh pripravený ten najlepší a unikátny plán.
Brat Marek Hajzok OP
