Úvodom

Tento text je predstavením jedného novica Slovenskej provincie bratov kazateľov. Príbeh jeho povolania je dôležité začať upozornením na to, že do dnešného dňa tento novic – autor tohto textu – strávil v reholi bratov kazateľov desať mesiacov, z toho veľkú časť bez akéhokoľvek rehoľného záväzku. Rehoľné meno a habit nosí šiestym týždňom. Do jednoduchých sľubov je dlhšia doba, než akú doposiaľ v reholi strávil. A teda, múdrosti tohto rehoľného mladíka, ktorého fyzický vek už presiahol tridsať rokov, nie sú overené ani rehoľným časom ani osobnými skúškami. A predsa dúfa, že pri písaní tohto textu je jeho pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.

Niečo o mne

Vyrastal som v Bratislave, s radosťou navštevoval jedno z miestnych cirkevných gymnázií a na mládežníckej klubovej úrovni hral futbal. Štipendium mi umožnilo absolvovať posledné dva stredoškolské ročníky na katolíckej škole v Anglicku. Po maturite sa mi naskytla možnosť univerzitného štúdia fyziky a filozofie na druhom brehu Lamanšského prielivu, ktorú som si nechcel nechať ujsť. Bolo to už počas tohto štúdia, kedy som si prvýkrát začal klásť otázku, či by kňazstvo nebolo pre mňa. Avšak pohltený starosťami o kariéru, úspech a uznanie som v tých rokoch nebol pripravený spraviť viac než nezáväzne, a bez úprimnej túžby započuť Boží hlas. občasne navštevovať diecézne stretnutia pre rozlišovanie duchovného povolania.

Po dokončení vysokej školy a celkovo siedmich rokoch strávených v Anglicku som pokračoval v nadstavbových štúdiách fyziky v Nemecku. Moju vtedajšiu duchovnú nezrelosť dokumentuje fakt, že tento angažmán som si vytipoval nie z túžby plniť Božiu vôľu, ale preto, že som chcel sám sebe dokázať, že sa viem naučiť jazyk, ktorý mi od prvých rokov v stredoškolských laviciach nebol po chuti, a preto, že som chcel pôsobiť v bohatej a politicky vplyvnej krajine. Skrátka, moje pohnútky smerovali k budovaniu svojej značky v očiach okolitého a môjho vlastného vnútorného sveta.

Pôvodne len s matnou víziou toho, ako dlho sa budem ešte venovať fyzike, som nakoniec – po ďalších siedmich rokoch v zahraničí – na jeseň roku 2022 obhájil doktorandskú prácu zameranú na výskum magnetických materiálov. Avšak najneskôr rok pred obhajobami som už vedel, že krátko po nich pôjdem klopať slovenským dominikánom na bránu s prosbou, aby ma vpustili medzi seba. Ako došlo k tomu, že som nakoniec započul medzi ostatnými hlasmi hlas Boží a odhodlal sa ho nasledovať najprv vstupom do postulátu a prednedávnom započatím noviciátu? A čo vôbec znamená započuť Boží hlas, ak Boh je čistý Duch a ľudským zmyslom sa dáva priamo poznať len vo veľmi zriedkavých prípadoch?

Boží hlas vo svete a v nás

Na zodpovedanie druhej menovanej otázky nechám vo voľnom slovenskom preklade hovoriť Dom Samuela, opáta v Novom Dvore, slovami sedemnástej kapitoly jeho knihy Celým srdcom:

„Boh určitým spôsobom prejavuje svoju prítomnosť skrze našu túžbu žiť v jeho blízkosti. […] Táto skúsenosť sa ďalej rozvíja praxou bežného kresťanského života […]: v pravidelnej účasti na omši, modlitbe v pravidelných intervaloch, snahe o mravný kresťanský život […]. Táto príťažlivosť pochádza od Boha a je vnímateľným prejavom jeho milosti, hoci to, čo cítime, nie je Boh sám ani milosť ako taká.“ (Dom Samuel: Celým srdcem. Triáda / Karmelitánské nakladatelství, 2013, str. 166)

A o niekoľko riadkov vyššie:

„Boh hovorí a koná v našich vlastných životoch: skrze udalosti; hlasom svojich služobníkov, ktorí nám radia a reagujú na naše chovanie; skrze naše ťažkosti; skrze zmeny životnej orientácie, ktoré vyvoláva; skrze nenápadné popudy – k určitému gestu, k potlačeniu určitej reakcie. Povolanie má svoj pôvod práve v takýchto skrytých výzvach.“ (ibid., str. 162-163)

Inými slovami, Boh koná v našich životoch predovšetkým prostredníctvom prirodzených udalostí, stretnutí, vnútorných popudov rozhodnúť sa pre nejaký skutok alebo ho odmietnuť, ktorých nadprirodzený pôvod nie je na prvý pohľad zrejmý. Započuť Boží hlas v širšom zmysle slova znamená rozpoznať nadprirodzenú príčinu týchto fenoménov, spoznať v nich Boží rukopis. Pre teologickú presnosť treba dodať, že nie všetky prirodzené udalosti majú svoj pôvod v Bohu; iba tie, ktoré sú morálne dobré. V užšom zmysle slova, Božie povolanie ku kňazstvu či zasvätenému životu sa prejavuje, ako hovorí Dom Samuel, prítomnosťou túžby po týchto stavoch. A teda započuť Boží hlas volajúci k zasvätenému životu znamená vnímať určitú príťažlivosť a vábivosť kňazského či rehoľného života.

Moje povolanie

V mojom prípade sa počas môjho pôsobenia v Nemecku začala vo mne prebúdzať príťažlivosť ku svätej omši a k modlitbe. Tento proces zrodu potešenia z účasti na svätej omši a z pravidelnej modlitby bol nepatrný, bez konkrétnych momentov euforického prežívania liturgie či bez extatických chvíľ strávených v modlitbe. Išlo skôr – a podnes tomu tak je – o určité vábenie byť prítomný tam, kde je Boh; tam, kde je Boh oslavovaný; tam, kde je sprítomňovaná jeho obeta. Dodnes je táto túžba vo mne prítomná ako niečo krehké, takmer nepostrehnuteľné, jemné. Hoci je to príťažlivosť skutočná, je opakom tej príťažlivosti, ktorú zažíva telesný človek pri pohľade na potenciálneho manželského partnera či na lahôdkami prestretý stôl.

Takmer ruka v ruke s rastom príťažlivosti k liturgii a modlitbe sa vo mne udomácnila – a to rovnako nepatrným spôsobom – túžba byť jedným z tých, ktorí prinášajú Bohu v mene celého ľudu obetu a ktorí v Božom mene ľudu vysluhujú sviatosti; slovom, stať sa kňazom. A nakoniec – hoci s niekoľkoročným časovým odstupom – sa vo mne objavila túžba zasvätiť sa Bohu. Zasvätenie sa Bohu môže mať mnoho podôb. No jedna z nich – storočiami odskúšaná a Cirkvou odporúčaná – sa mi po dlhšej reflexii ukazuje ako obzvlášť adekvátna: ide o zasvätenie sa sľubmi poslušnosti, chudoby a čistoty.

Okrem vyššie spomínanej príťažlivosti k najsvätejšej obete Kristovej a modlitbe a k túžbe byť zasvätený Bohu a vykonávať jeho dielo vo svete v sebe vnímam niečo, čo by som nazval intuíciou alebo tušením; tušením, že toto je to, čo mám spraviť; toto je to, k čomu som povolaný silami, ktoré ma presahujú; mocnosťou, ktorej vďačím za všetko, čo som; bytosťou, ktorej jedno z mien je Láska.

Človek s túžbou stať sa kňazom a zasvätiť sa Bohu ostáva aj naďalej telesnou bytosťou poznačenou dedičným hriechom i hriechom osobným, a tak sa v ňom dennodenne odohráva súboj o jeho povolanie. V srdci, ktoré je nad emóciami i rozumom, hoci jedno i druhé ho ovplyvňujú, tuší na základe prežívanej príťažlivosti, že ho naozaj volá Boh. No keďže je jeho vôľa priťahovaná takmer nebadane a nenútene, musí byť neustále v strehu, aby to, čo raz zavetril a k čomu je priťahovaný, nestratil z obzoru. A pritom si musí dať pozor, aby táto ostražitosť neviedla ku kŕčovitosti a k obavám, ktoré by mu zväzovali nielen ruky, ale predovšetkým ducha.

Konkrétne vplyvy na moje povolanie 

V nasledujúcej časti tohto zamyslenia sa pokúsim zodpovedať na prvú z vyššie stanovených otázok: ako došlo v mojom prípade, takpovediac na fenomenologickej úrovni, k tomu, že som započul Boží hlas a odhodlal sa ho nasledovať? Spomeniem niekoľko konkrétnych momentov, ktoré boli – ako to teraz vnímam – pre rozlišovanie môjho povolania a pre moju doterajšiu odpoveď významné.

Na prvom mieste to boli a sú milujúci rodičia a starí rodičia – hoci s chybami, predsa tak obetaví; hoci s pádmi a trápeniami, predsa tak túžiaci po láske; hoci nie dokonalí, predsa tak úprimne milujúci. Práve táto túžba milovať, odpúšťať, obetovať sa a po pádoch vstávať v spleti reálnych trápení, utrpenia a hriechu je tým mechanizmom, prostredníctvom ktorého Boh ukazuje, kto je On, kto som ja, kto je človek.

Odchod do zahraničia v šestnástich rokoch a to do krajiny, ktorá má dlhú tradíciu intelektuálnej výmeny názorov medzi rôznymi kultúrami a spoločenskými skupinami. V pubertálnych rokoch, ktoré sú tak dôležité pre duševný a duchovný vývoj mladého človeka, som začal spoznávať spôsoby uvažovania a konania, ktoré sa významne líšili od toho, k čomu som bol vedený v rodine a čo som poznal z náboženskej formácie na slovenskom katolíckom gymnáziu. Bol som konfrontovaný s otázkami, ktoré moderný človek kladie na vieru v osobného Trojjediného Boha. Avšak bolo to tiež v Anglicku, kde som vďaka učiteľom, mentorom a skúsenejším kamarátom začal spoznávať aspoň obrysy katolíckej intelektuálnej tradície; tradície, ktorá nezatvára oči pred intelektuálnymi výzvami, kladenými svetom na kresťanstvo, ktorá ale dokáže formulovať odpovede, uspokojivé nielen pre ducha, ale aj pre dušu.

Bol to tiež jeden môj blízky priateľ z Anglicka, ktorý sa ako prvý z okruhu mojich známych rozhodol úplne zasvätiť sa Bohu a stať sa trapistickým mníchom. Moje pobyty u trapistov, spoznávanie mníšskej tradície, múdrosti a spôsobu života, ako aj konkrétny príklad tohto priateľa, dnes už mnícha s doživotnými sľubmi, ma takisto silno ovplyvnili. Stret s mníchmi – či už osobný alebo sprostredkovaný ich dielami – je jedinečný. Sú to ľudia z mäsa a kostí, presne ako všetci ostatní. Majú svoje silné stránky, svoje slabé stránky a každý svoj osobný príbeh. A predsa je na nich niečo nezvyčajné a bázeň vyvolávajúce, čo človeka prirodzene priťahuje. Nazdávam sa, že ide o odblesk skutočnej svätosti, obmedzený stret s nadprirodzeným životom, ktorý je reálny a po ktorom v hĺbke svojho bytia túži každý.

A nakoniec ma veľmi ovplyvnili roky strávené v Nemecku. Na jednej strane som bol konfrontovaný s témami, ktorými v súčasnosti žijú mnohí katolícki veriaci: o význame svätej omše ako Pánovej obety a Pánovej večere; o role kňaza a zmysle sviatostí; o vzťahu zdedenej tradície a možností jej obnovy. Hoci si nemyslím, že som obsiahol plnú pravdu v ktorejkoľvek z týchto tém, predsa samotné prehlbovanie chápania cirkevného učenia o Eucharistii a kňazstve vo mne prebúdzalo túžbu po ďalšej intelektuálnej formácii. Zároveň som mal počas týchto rokov možnosť zblízka spoznať niekoľkých kňazov, či už počas miništrovania, osobného sprevádzania alebo aktivít univerzitného pastoračného centra. Títo kňazi ma pobádali konfrontovať sa sám so sebou, pracovať na svojich mnohých hriechoch a vykračovať zo zóny pohodlia či duchovnej letargie. A nakoniec príklad ich života – myslenia a konania – vo mne podnietili túžbu byť jedným z nich.

A tak nejako, s obavami, početnými otázkami a ešte väčším počtom hriechov, som 9. septembra v duchu pradávnej tradície ležiac s tvárou obrátenou k podlahe kostola žiadal Boha a komunitu bratov o milosrdenstvo, aby som následne postojačky vystrel ruky, prijal biele dominikánske rehoľné rúcho a bol opásaný opaskom, tak ako v evanjeliovej pasáži predpovedá Petrovi Kristus (porov. Jn 21,18). Týmto sa zároveň začal noviciát – rok púšte, milostivý rok Pána.

Kľúč a výstraha ku každému povolaniu 

V záverečnej časti treba spomenúť dva body, ktoré sú kľúčové pre správne pochopenie Božieho volania. Po prvé, domnievam sa, že jadro odpovede, prečo Boh niekoho povolal a vďaka čomu dotyčný odpovedal kladne, ostane tu na zemi pre každého zahalené rúchom tajomstva. „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ (Jn 15, 16). Alebo: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu.“ (Mk 3, 13). Vieme tiež, že v dávnom staroveku žilo mnoho kočovných pohanov, no milosť stať sa otcom vyvoleného národa bola udelená len Abrahámovi (porov. Gn 12, 2). Izrael mal mnoho kráľov, no milosť múdrosti, ktorej nebolo nikdy nikde podobnej, dostal len kráľ Šalamún (porov. 1 Kr 3, 12). Na židovských colniciach pracovali mnohí colníci, no milosť stať sa apoštolom bola daná len colníkovi Matúšovi (porov. Mt 9, 9). A nakoniec, milosť všetkých milostí: od dedičného hriechu oslobodená a Duchom Svätým zatônená Panna Mária, rodička Boha, požehnaná medzi ženami (porov. Lk 1, 42).

Po druhé, samotné rozpoznanie povolania ešte nič nehovorí o jeho realizácii. Prípadov z minulosti, kedy rozpoznané Božie volanie nebolo adekvátne opätované hnutím vôle k jeho realizácii, je mnoho. Dvaja starcovia, ktorí boli za čias proroka Daniela ustanovení za sudcov, sa spreneverili svojmu úradu, zdanlivo spravovali ľud a neviazanou žiadostivosťou zahoreli po Zuzane (porov. Dan 13, 5-20). Pri prvom povolaní ísť do Ninive a ohlásiť mu Božie súdy sa prorok Jonáš zdráhal a utiekol skryť sa pred Pánom do Taršišu (porov. Jon 1, 1-3). Bohatého popredného muža Ježiš nabádal predať všetko, čo má, rozdať chudobným a potom prísť a nasledovať ho, no bohatý mladík sa zdráhal (porov. Lk 18, 22-23). A nakoniec Judáš, ktorý bol vyvolený za jedného z Dvanástich, strávil s Ježišom tri roky, no nakoniec Ježiša zapredal za tridsať strieborných (porov. napr. Mt 26, 14-16).

Povzbudenie na cestu

A teda, Božie volanie a povolanie do kňazského či rehoľného života ostávajú tajomstvom – a to v prvom rade pre toho, komu sú adresované. Prirodzená túžba po pravde, ktorá je v nás hlboko vrytá, pobáda každého, aby sa s úprimnosťou voči Bohu a voči sebe samému pýtal, k čomu ho Boh volá. Ak vyšípi, ktorým smerom smeruje Božia odpoveď na túto otázku, môže sa s dôverou odovzdať Bohu, pripomínajúc si Pánove slová, ktoré nám zanechal apoštol Pavol: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9).