Kedy ťa naposledy rozplakala homília? Slzy frustrácie a nudy sa nepočítajú. Pýtam sa na toto: kedy vás kázanie naposledy tak dojalo, že ste ronili slzy lásky? Možno to bolo na svätej omši, na posvätnom čítaní, na konferencii, pri písaní textu alebo dokonca pri počúvaní podcastu; Bez ohľadu na kontext, kedy naposledy kazateľ prelomil Slovo takým spôsobom, že ste si, dojatí k slzám, privlastnili slová autora Listu Hebrejom:

Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. . (Hebr 4, 12) 

Mám podozrenie, že je to už nejaký čas, alebo možno to nebolo nikdy, odkedy vás katolícky kazateľ dojal tak veľmi, že ste ronili slzy. A predsa, pre svätého Augustína, ktorý je pilierom kazateľstva a významným učiteľom Cirkvi, by skutočnosť, že členovia jeho kongregácie pravidelne neprepuknú v plač, hlasné nariekanie alebo stonanie, bola hlboko znepokojujúca. Augustín, ako mnohí cirkevní otcovia, kázal tak, že zo Svätého písma uvoľnil božskú silu Božieho hlasu – hlasu, ktorý „láme cédre. . . metá blesky . . . otriasa púšťou . . . a obnažuje húštiny“ (Ž 29, 5-9). Augustínovo kázanie často vyvolávalo slzy, kvílenie, stonanie a výkriky – až tak, že niekedy musel Augustín svoje zhromaždenie utíšiť! Presne toto však Augustín chcel. Chcel, aby jeho kongregácia zareagovala – a silne zareagovala na jeho kázanie. Ale prečo? Bol Augustín len emocionálnym manipulátorom? Bol toto príklad vzdelaného a privilegovaného muža, ktorý využíva svoju moc na vymývanie mozgov obyčajných ľudí mýtmi vytvorenými ľuďmi, aby získal finančné a spoločenské odmeny?

Augustín chcel, aby jeho poslucháči plakali, kričali, stonali, pretože to bola najlepšia známka toho, že jeho kázanie sa skutočne zapísalo do myslí a sŕdc jeho poslucháčov. Augustínovým cieľom ako kazateľa bolo prinútiť Boží ľud roniť slzy – nie preto, že by chcel ľuďmi manipulovať, ale preto, že slzy sú dobrým vonkajším znakom vnútorného presvedčenia. Sú znakom obrátenia srdca – toho pohybu preč od otroctva veciam sveta k slobode v Bohu.

Augustín načrtáva svoje najkomplexnejšie a najsystematickejšie spracovanie kresťanského kázania v knihe De Doctrina Christiana (O kresťanskej náuke). Vo štvrtej knihe Augustín nabáda k štúdiu a používaniu rétoriky pri kázaní, aby pomohol kazateľom výrečne komunikovať význam Písma. Tvrdí, že štúdium a používanie rétoriky, umenie presviedčania, je zvlášť vhodné pre kazateľa a učiteľa viery, pretože to, čo kresťan káže a učí, nie je nič iné ako pravda, niečo, čo si obzvlášť zaslúži výrečnú komunikáciu a obranu. Kresťanský kazateľ a učiteľ využíva umenie rétoriky a používa tie najlepšie možné nástroje v službe spasiteľnej pravde Ježiša Krista.

Ak šíritelia klamstva používajú rétoriku na „pohnutie a prinútenie mysle . . . k omylu,“ o to viac by mali kresťania, ktorí majú na mysli istotu zjavenej Božej pravdy a večného blaha svojich blížnych, používať rétoriku v záujme spásy duší. Zatiaľ čo mnohí používajú rétoriku na manipuláciu a v konečnom dôsledku na zotročenie druhých, kresťanskí kazatelia používajú rétoriku na to, aby iných pripravili, aby počuli Pánov hlas, nechali sa ním pohnúť a vstúpili do plnosti života v Bohu skutkami viery, nádeje a lásky. Pre presvedčivé kázanie nestačí, že poslucháč vie a teší sa z toho, čo je pravda, ale musí byť podnecovaný konať, milovať to, čo je dobré.

Vonkajší pohyb, nejaký druh akcie zo strany poslucháča, teda svedčí o výrečnosti aj o účinnosti kázania. Augustín vyzdvihuje najmä slzy ako vonkajší znak vnútorného presvedčenia, ku ktorému je primárne zamerané kázanie. V prvom bode Augustín hovorí: „skutočne dav túžiaci po porozumení zvykne svojim pohybom naznačovať, či rozumie“ (De Doc. 4.25). Kazateľ teda vie, že jeho poslucháči dostali to, čo im chcel oznámiť, keď prejavia nejaký vonkajší pohyb. Až potom môže kazateľ zmeniť tému. Augustín hovorí o svojom „veľkom štýle“, najvýrečnejšom a najsugestívnejšom z rétorických štýlov:

Veľký štýl však väčšinou svojou váhou tlmí hlasy a spôsobuje slzy. Okrem toho, keď som bol v Cézarei v Mauritánii a odhováral ľudí od občianskej vojny. . . Počínal som si a hovoril som veľkolepo, ako som bol schopný, aby som mohol svojím rozprávaním vyhnať a vytrhnúť z ich sŕdc a zvykov také kruté a prastaré zlo. Neusúdil som, že som niečo urobil, keď som ich počul kričať, ale keď som ich videl plakať. Svojimi výkrikmi totiž dávali najavo, že ich moje slová potešili a poučili, ale slzami dávali najavo, že ich presvedčili. (De Doc. 4.24.53)

Augustínova osobná skúsenosť prezrádza viacero vecí. Po prvé, ukazuje užitočnosť rétoriky pre úlohu kázania. Augustín si uvedomil, že je potrebné presvedčiť občanov Cézarey v Mauritánii, aby sa nezapojili do občianskej vojny, a preto použil najsilnejší štýl rétoriky, menovite veľký štýl, nielen preto, aby učil alebo potešil, ale aby svojich poslucháčov podnietil k tomu, aby milovali to, čo je dobré. teda uprednostnili pokoj a spoločné dobro nad svojim individuálnym dobrom. Po druhé, ukazuje hodnotu, ktorú Augustín pripisuje vonkajšiemu znaku sĺz ako náznaku vnútorného presvedčenia svojich poslucháčov. Výkriky ukazujú, že „boli poučení a potešení“, ale „slzy . . . naznačili, že boli presvedčení.“ Otázkou však stále zostáva: prečo sú slzy obzvlášť dôležitým znakom zmeny myslenia? Je to preto, že Augustín vidí vonkajšie znamenie sĺz ako dobrý znak obrátenia: keď sa božská pravda udomácni v srdci a odvedie ho od falošných dobier k pravému dobru, Bohu. Pre Augustína to nebola len abstraktná pravda. Ako počujeme v jeho slávnej autobiografii Vyznania, bola to jeho vlastná skúsenosť.

Možno jedna z najznámejších epizód v celej západnej literatúre, obrátenie svätého Augustína, ukazuje, že Augustín káže a učí o dôležitosti sĺz z vlastnej skúsenosti s účinnosťou Božieho slova. V ôsmej knihe Augustín rozpráva o vízii Zdržanlivosti, zosobnenia cnosti a milosti, ktorá mu káže a nabáda ho k čistote. Povzbudzuje ho, aby napodobňoval životy svätých, mužov a žien, ktorí boli pred ním, a dokázal, že svätosť je možná. Zdržanlivosť tiež poukazuje na posledný kúsok skladačky týkajúci sa Augustínovej neschopnosti byť cudný, totiž, že sa spoliehal len na seba. Nabáda ho, aby dôveroval Bohu a z celého srdca odovzdal mu seba samého, celého, vrátane svojej necudnosti, aby ho uzdravil.

Práve toto stretnutie s Božou kazateľkou Pani Zdržanlivosťou a následné stretnutie s Božím Slovom z Listu svätého Pavla Rimanom preniká Augustínovi do srdca a obracia ho z necudnosti a sebadôvery k čistote, pokore a láske. Vonkajším znakom jeho presvedčenia, pokorne spomína Augustín, bola „rozsiahla búrka nesúca mohutný lejak sĺz“  (Konf. 8.12.28).

Je jasné, že Augustín dovolil, aby jeho vlastné skúsenosti s obrátením zafarbili jeho očakávania v kázaní a vyučovaní, a tak hľadal znamenie sĺz u svojich poslucháčov ako vonkajšie znamenie, že Božie Slovo preniká srdcia a meria účinnosť jeho kázania, preniká ako dvojsečný meč. Augustín bol presvedčený, že Božie Slovo je živé, účinné a je ohlasované všetkým, aby všetci ľudia mohli byť spasení a došli k poznaniu pravdy. Snažil sa použiť každý dostupný nástroj, vrátane rétoriky, v službe pravde, a z vlastnej skúsenosti vedel, že vonkajší znak sĺz je dobrým znakom toho, že kazatelia presviedčajú svojich poslucháčov, to znamená, že ich obracajú od života v temnote. a uvádzajú do obdivuhodného svetla Pána (Porov. 1Pt 2, 9).

Br. Raphael Arteaga, O.P.

https://www.dominicanajournal.org/make-em-cry/