Dnes je pamiatka narodenia Jána Krstiteľa, ktorého zabil skorumpovaný kráľ Herodes za odsúdenie jeho, panovníkovho nezákonného sobáša (Mk 6, 17-29). Pre Jána to bolo vyvrcholením života vo svätosti ohláseného anjelom ešte pred jeho počatím (Lk 1,11-17). Toto Božie nariadenie predstavuje zvláštny paradox. Boh ako všemocný mohol určiť smer Jánovho života pred jeho narodením (ST I q. 23, a. 6), no zároveň Boh rešpektoval Jánovu slobodnú vôľu (ST I-II q. 6 , a. 4, ob.1) Ako to, že Boh môže určiť, čo si slobodne zvolíme?
Leonardo da Vinci: Krst Krista
Zdá sa, že moderné myslenie často predpokladá, že sloboda vôle znamená, že naše rozhodnutia nemajú inú príčinu ako vôľu, akoby vôľa nezávisela od ničoho. Tomáš namiesto toho vysvetľuje, že vôľa je slobodná, pretože vychádza z vnútorného princípu, menovite z poznania, ktoré nám umožňuje konať pre cieľ, ktorý poznáme (ST I-II q. 6, a. 1, 4). Boh „neprinútil“ Jána Krstiteľa vzdať sa svojho života; skôr svojou milosťou osvietil Jána Krstiteľa, aby pochopil dobro kázania pravdy aj vtedy, keď ho to ohrozuje. Ako pomerne hrubé prirovnanie si predstavte, ako môže rodič naučiť dieťa robiť dobré rozhodnutia nie donútením, ale výchovou. Majte tiež na pamäti, že niektoré poznatky sú abstraktné, ako keď fajčiar, ktorý sa snaží prestať, vie, že jeho zlozvyk je preňho zlý, ale zakaždým, keď fajčí, si to zdôvodní. Jánove vedomosti boli úplne praktické; jasne vedel, že v jeho situácii stojí za to len povedať pravdu.
Okrem toho, božská a ľudská kauzalita spolu nikdy nesúperia. Dvaja ľudia môžu pôsobiť na rovnakej úrovni, keď napríklad dvaja muži ťahajú za povraz. V takom prípade sa môžeme opýtať, kto viac ťahá a ak muži ťahajú každý svojím smerom, možno sa lano vôbec nepohne. Ale Boh pôsobí na úplne inej úrovni. On je ten, kto stvoril ľudí a povrazy a uviedol všetky veci do pohybu. Ako ďalšia hrubá analógia, ak píšem ceruzkou, ja aj ceruzka sme rovnako skutočnými príčinami písania, ale veľmi odlišnými spôsobmi. Aj keď som „šéf“, nenútim ceruzku robiť nič neprirodzené. Boh má ešte väčšiu kauzálnu moc, pretože v prvom rade stvoril ceruzku. Tak isto Boh stvoril Jána Krstiteľa ako človeka, ktorý sa vzdá svojho života pre pravdu. Boh je prvou príčinou, od ktorej závisí všetko ostatné. Nič neunikne jeho kauzálnej sile, dokonca ani Jánov vnútorný život (ST I q. 19, a. 6, ad. 3).
Je teda zjavné, že existujú značné obmedzenia našej slobody. Tí, ktorí zápasia s hriechom alebo závislosťou, dobre poznajú bolestivý cyklus opakovaných zlých rozhodnutí. Aj keď len na krátku chvíľu sa presvedčíme, že ešte „jedna“ nemôže ublížiť, a tak sa vôľa neustále prikláňa k škodlivému konaniu, ktoré je na túto chvíľu nesprávne chápané ako dobro. Naše rozhodnutia závisia skôr od nášho vlastného padlého ja, a preto sa nie vždy budeme môcť vyhnúť klamaniu samých seba a zlým rozhodnutiam. Skutočnú slobodu teda možno nájsť len mimo nás samých, v milosti, ktorú nám dal Boh a ktorá nás môže vytrhnúť z väzenia, ktoré sme si sami uložili. Vďaka takej milosti boli Jánove vnútorné pohnútky také dokonalé, že mohol slobodne dať svoj život. Len takouto Božou milosťou, a nie nejakým tvorivým činom vôle sa môžeme skutočne priblížiť k Bohu.
Br. Raymond La Grange
