Dominikánski svätci

Ľubovoľná spomienka

Narodil sa okolo r. 1180 v Poľsku a bol jedným z prvých bratov rehole sv. Dominika. Spolu s poľským Hyacintom sprevádzal na ceste do Ríma krakovského biskupa. Česlav i Hyacint boli uchvátení životom a vystupovaním sv. Otca Dominika a tak i oni obliekli rehoľný odev. Česlav sa s planúcou horlivosťou pustil do kázania a šírenia rehole. Preslávil sa apoštolskými čnosťami a mal podiel na založení Poľskej dominikánskej provincie, hlavne konventu vo Vratislavi (Wrocław, r. 1223). Zomrel 15. júla 1242. Jeho telesné pozostatky sú uložené vo Vratislavi, v kaplnke, ktorá zostala zázračne neporušená počas bombardovania mesta za Druhej svetovej vojny. Jeho úctu dňa 27. augusta 1712 schválil pápež Klement XI.

MODLITBA
Večný Bože, blahoslavený kňaz Česlav planul horlivosťou za spásu duší a ty si mu udelil milosť, aby nadšene hlásal evanjelium. Daj, nech verne kráčame v jeho šľapajach a môžeme šíriť vieru životom i kázaním. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Spomienka

Mária z Magdaly bola zachránená Pánom Ježišom, nasledovala ho a s veľkou láskou mu posluhovala (porov. Lk 8, 3). Keď nakoniec učeníci sa rozutekali, Mária Magdaléna stala pod Pánovým krížom s Máriou, Jánom a niektorými ženami (porov. Jn 19, 25). Vo veľkonočné ráno sa jej Ježiš zjavil a poslal ju, aby oznámila jeho zmŕtvychvstanie učeníkom (porov. Mk 19, 9; Jn 20, 11–18). Jej úcta sa v západnej Cirkvi rozšírila najmä od XI. storočia a kvitla v Reholi bratov kazateľov, ako o tom svedčí Humbert de Romans: „Keď sa (Magdaléna) obrátila a dala sa na pokánie, dostala
od Pána také milosti, že po blahoslavenej Panne sa na svete nenájde žena, ktorej by sa vzdávala väčšia úcta a ktorej by bola pripočítaná väčšia sláva v nebi“ (ed. J. Catalani, Rom? 1730, p. 210). Rehoľa kazateľov ju považuje za jednu zo svojich ochrancov a patrónov. Bratia a sestry všetkých dôb ju uctievali ako „apoštolku apoštolov“ – ako ju oslavuje aj byzantská liturgia – a porovnávali poslanie Magdalény zvestovať zmŕtvychvstanie so svojím poslaním.

MODLITBA
Všemohúci Otče, tvoj jednorodený Syn poslal Máriu Magdalénu, aby prvá zvestovala apoštolom veľkonočnú radosť; prosíme ťa, na jej príhovor nás posilňuj, aby sme podľa jej príkladu aj my ohlasovali vzkrieseného Ježiša Krista a raz ho uzreli vo večnej sláve ako svojho Kráľa. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa roku 1430 vo vznešenej rodine v piemontskom mestečku Biella. Tam tiež vstúpil do rehole a chváliac slávu Najvyššieho Boha zomrel v Benátkach 22. júla 1493. Tieto slová poukazujú, ako sa venoval modlitbe, kázaniu, spovedaniu a ako uplatňoval láskavú, ale prísnu autoritu. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu schválil 5. septembra 1872. Jeho telesné pozostatky sú uložené v Biella.

MODLITBA
Milosrdný Bože, ty si blahoslaveného Augustína obdaroval vynikajúcou láskou, aby mohol zvestovať tajomstvo spásy a potešovať zarmútených. Daj, nech ho tak nasledujeme, že vždy budeme vzrastať v tvojej milosti a poznávať teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodila sa okolo roku 1264 v Carnaiole neďaleko Orvieta. V detstve stratila rodičov. Bola prijatá k sestrám Tretieho rádu sv. Dominika. Dostalo sa jej mystických zážitkov a takisto prijala účasť na Kristových utrpeniach. Bola skromná a úslužná. Všetci ju mali radi a žiadali ju často o radu alebo uzdravenie. Zomrela 23. júla 1306. Pápež Benedikt XIV. jej úctu schválil 11. septembra 1754.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si vynikajúcu čistotu a vrúcnu lásku blahoslavenej Jany doplnil božskými darmi. Daj, prosíme, nech napodobujeme jej pracovitosť a nevinnosť života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Patrí ku skupine 85 mučeníkov: kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí podstúpili smrť v Anglicku v XVI. storočí, aby vydali svedectvo o viere v katolícku Cirkev a v primát pápeža. Róbert Nutter sa narodil roku 1557. Patril k svetskému duchovenstvu; bol vyhostený, vrátil sa do svojej vlasti a počas dvoch rokov vykonával kňazskú službu. V roku 1585 ho uväznili na obdobie piatich rokov. Vo väzení sa rozhodol, že vstúpi do dominikánskej rehole. Na zámku Lancaster viedol diskusie s protestantskými teológmi. Dňa 26. júla 1600 podstúpil v Lancasteri mučenícku smrť. Bol obesený na šibenici a jeho telo rozštvrtili. Pápež Ján Pavol II. ho s jeho spolumučeníkmi 22. novembra 1987 slávnostne vyhlásil za blahoslaveného.

MODLITBA
Milosrdný Bože, ty si blahoslaveného Róberta pričlenil k svojim mučeníkom; na jeho príhovor, daj nám milosť, aby sme spolu s ním mali účasť na Kristovom utrpení i na radostiach večného života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Ľubovoľná spomienka

Jordán Saský vo svojej knižke Libellus píše o tom, že otec svätého Dominika sa volal Félix a matka sa volala Jana. Porodila troch synov Antona, Manesa a Dominika. Najstaršieho syna vraj mala z predchádzajúceho manželstva. Podľa svedectva Rodriga Cerratského bola to „žena plná viery“ a „počestná, cudná a rozvážna, veľmi súcitná k biednym a utrápeným, a medzi všetkými ženami tohto kraja vynikala dobrou povesťou“. Zomrela na začiatku XIII. storočia. Pochovali ju v Caleruege, neskôr ju preniesli do kostola sv. Petra de Gumiel de Izán a potom do Pe?afielu. Jej pozostatky sú teraz uložené v Caleruege v kastílskej provincii Burgos. Pápež Lev XII. schválil jej úctu 1. októbra 1828.

MODLITBA
Pane a Bože náš, vzbuď vo svojom ľude ducha evanjelia, ktorým bola preniknutá blahoslavená Jana tak, že mohla pripraviť svojich synov Dominika a Manesa na apoštolský spôsob života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Augustín sa narodil okolo roku 1260 v dalmátskom Trogire a v mladom veku vstúpil do rehole. Roku 1303 ho pápež bl. Benedikt XI. vymenoval a osobne konsekroval za biskupa v Záhrebe. Neskôr, roku 1322 sa stal biskupom v Lucere v Puglii, pretože uhorský kráľ Karol Róbert z A njou sa voči Augustínovi správal nepriateľsky a vyhnal ho zo Záhrebu. Bol horlivým pastierom, „otcom a ochrancom chudobných“ proti mocným. Cestoval peši, i počas vizitácií. Za
spasiteľné životné pravidlo si zvolil heslo: „Vytrvalo budem rozjímať o božských tajomstvách a uvažovať o smrti.“ Podľa vzoru sv. Dominika sa modlil v noci, aby si vyprosil Božie milosrdenstvo. Od svojho patróna, sv. Augustína sa naučil toto: „Správne žiť sa naučil ten, kto sa vie dobre modliť.“ Zomrel 3. augusta 1323. Jeho úctu potvrdil 17. júla 1700 pápež Inocent XII.

MODLITBA
Najláskavejší Otče, dopraj nám, nech sa riadime napomenutiami a príkladom blahoslaveného biskupa Augustína, nech vytrvalo rozjímame o tajomstvách
spásy a usilovne slúžime Cirkvi, a tak nech dôjdeme do radosti večného života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Slávnosť

Narodil sa niekedy v rokoch 1172–1173 v kastílskej obci Caleruega. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Palencii v tamojšej škole, v tom čase veľmi slávnej. Už tam sa u neho prejavila pozoruhodná láska k evanjeliovej chudobe a veľký súcit s núdznymi. Po skončení teologického štúdia sa stal členom katedrálnej kapituly v Osme. Pre jeho horlivosť v modlitbe a schopnosti v správe ho kapitula vyvolila za podpriora. V oblastiach okolo mesta Toulouse, kde albigénski
bludári šírili zmätok a nepokoj, horlivo rozvíjal svoju kazateľskú činnosť (r. 1206), ktorú výrazne podporoval príklad jeho evanjeliovej chudoby a priateľský dialóg s bludármi o otázkach viery. A vôbec dialóg s bludármi vniesol ako nový prvok do šírenia viery, a mal dobré výsledky. Na ich základe pápež Inocent III. schválil túto formu apoštolátu. Dominik si vysoko cenil účasť žien v práci evanjelizácie. Preto založil pre ne kláštor v Prouilhe (r. 1206), ktorý im mal slúžiť ako miesto na vzdelávanie a prípravu, a kazateľom mal poskytovať pomoc a podľa potreby aj prístrešie. Od podaktorých spolupracovníkov „v hlásaní Ježiša Krista“ prijal do svojich rúk ich odovzdanie sa Jemu, čím vytvoril prvé konventné bratstvo, a tak položil základy pre novú rehoľu. Kanonický spôsob života povýšil na život apoštolský podľa reguly svätého Augustína (r. 1216). A tak službu slova, ktorá v tej dobe bola úlohou biskupov, prevzal na seba a na rehoľu, ktorú pápež Honorius III. potvrdil dňa 22. decembra 1216. A keď sa potom v Ríme dozvedel, že jeho reholi vôbec je určená misijná činnosť (18. januára 1217), svoju dôveru vložil do lásky Božej, dal sa do ochrany preblahoslavenej Panny Márie a bratov rozposlal do celej Európy (25. augusta 1217), najmä do Paríža a Bologne, hlavných štúdijných centier. Pre seba si vyhradil ako misijnú oblasť severnú Itáliu, zamorenú bludom albigénskej sekty katarov. „Ustavične sa zhováral s Bohom“, aby mohol potom „o Bohu“ aj kázať. Kým v zápalistých kázňach poslucháčom podával Boha, silou svojej modlitby ich tiahol k Bohu. „Všade sa slovom a skutkom predstavil ako muž evanjelia. Medzi bratmi alebo priateľmi nebolo vľúdnejšieho a láskavejšieho ako on, bol najlepším a najpôsobivejším tešiteľom.“ Zomrel v Bologni dňa 6. augusta 1221. Pápež Gregor IX., ktorý ešte ako kardinál v Ostii pri ústi Tiberu mal k nemu veľmi priateľský vzťah, zapísal ho do zoznamu svätých dňa 3. júla 1234.

MODLITBA
Bože, milosrdný Otče, nech tvojej Cirkvi pomáhajú zásluhy a učenie svätého Dominika, vynikajúceho hlásateľa tvojej pravdy; prosíme, na jeho orodovanie
vzbuď aj v našich časoch presvedčivých kazateľov tvojho slova. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa roku 1190. Pochádzal zo vznešeného normandského rodu Salerni. Keď pod vplyvom bl. Reginalda r. 1219 vstúpil do rehole, bol už kňazom a univerzitným profesorom. V tom istom roku ho sv. Dominik poslal so skupinou bratov do Toskánska, aby vo Florencii založili konvent. Bol vedúcim tejto skupiny bratov. Horlivo pracoval na poli obhajoby právd katolíckej viery. Zomrel roku 1242 vo Florencii. Pápež Pius VI. jeho úctu potvrdil 2. apríla 1783.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty chceš, aby sa viera vzmáhala; preto si urobil z blahoslaveného Jána vynikajúceho hlásateľa tvojho slova. Na jeho orodovanie nám dopraj, aby to, čo srdcom veríme k spravodlivosti, sme ústami vyznávali na spásu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa v Katzenthali v Hornom Porýnsku. Keď dovŕšil dvadsať rokov, prijal dominikánsky rehoľný odev, rehoľné meno Tomáš a v Paríži začal noviciát. Po roku zložil slávnostnú profesiu a stal sa členom konventu v Schelesdat. V roku 1791, počas Francúzskej revolúcie, odmietol zložiť schizmatickú prísahu nanútenú kléru. Po zrušení konventu odišiel do departementu La Meurthe, kde pokračoval v šírení katolíckej viery. V roku 1793 ho revolučný výbor uväznil
v Nancy, potom ho spolu s mnohými inými odsúdili na deportáciu a previezli do Rochefortu, neďaleko La Rochelle. Od mája do augusta 1794 bol uväznený na lodi. Následkom krutého a vysiľujúceho zaobchádzania zomrel 11. augusta 1794. Bol v skupine 64 francúzskych kňazov a rehoľníkov, ktorých pápež Ján Pavol II. vyhlásil dňa 1. októbra 1995 za blahoslavených.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, ty si v ťažkých podmienkach deportácie blahoslaveného Jána Juraja a jeho spoločníkov obdaroval milosťou vernosti a odpustenia; daj, aby sme aj my, podľa ich príkladu, boli vždy zjednotení s tvojou Cirkvou a stále ochotní zmieriť sa so svojimi bratmi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa roku 1398 vo vznešenej rodine v piemontskom mestečku Savigliano. Do Rehole kazateľov vstúpil v zrelom veku. Bol „vynikajúcim učiteľom a kazateľom“, horlil za dom Boží, skôr vyhľadával pravdu než bludy, najmä po smrti Bartolomeja z Cerveri (r. 1466). Veľmi si uctieval prebl. Pannu Máriu. Keď na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie roku 1495 zomrel, mal takmer sto rokov. Zanechal po sebe spomienku ako na človeka oddaného rozjímaniu. S hlbokou zbožnosťou slávil eucharistiu a božské ofícium. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu schválil 29. mája 1856.

MODLITBA
Pane a Bože náš, tebe slúžiť, znamená kraľovať; na príhovor blahoslaveného Aimona, z ktorého si učinil vynikajúceho bojovníka za vieru, dopraj i nám, nech ti v Cirkvi slúžime tým, že budeme šíriť pokoj a jednotu, a tak si zaslúžime radovať sa s ním vo večnom kráľovstve. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Slávnosť

Touto slávnosťou si so vzdávaním vďaky spomíname na orodovanie bl. Panny Márie i na to, že chráni dominikánsku rehoľu. Liturgicky sa to môže vyjadriť mnohými spôsobmi: procesiou pred omšou alebo slávnostným vstupom; pri omši väčším zdôraznením toho alebo onoho momentu eucharistického úkonu; pri liturgii hodín slávnostnejším slávením niektorej hodiny alebo zvolením niektorých osobitných prvkov.

MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, ty si vzal nepoškvrnenú Pannu Máriu, matku tvojho Syna, s telom a dušou do nebeskej slávy; prosíme ťa, pomáhaj nám, aby sme vždy smerovali k nebu a mohli mať s ňou účasť na večnej blaženosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Spomienka

Koncom XII. storočia vo Wrócławskej diecéze, v osade Kamienska, sa narodil Jacko (Jakub); od XIV. storočia je známy pod menom Hyacint. Roku 1220 ako krakovský kanonik vstúpil do Rehole kazateľov v Ríme. Roku 1221 svätý Dominik poveril jeho a brata Henricha z Moravy, aby uviedli Rehoľu kazateľov do Poľska. Už roku 1222 bol založený konvent v Krakove. Roku 1225 Gerard Wrocławský, prvý poľský provinciál, rozposlal krakovských bratov piatimi smermi po Poľsku. Jacko založil konvent v meste Gdaňsk v Pomoransku, neskôr aj v Kyjeve, kde žil od roku 1229 až do roku 1233, a všade žiaril ako vzor mravného života a synovskej úcty voči Matke Pána. Húževnato pracoval medzi pravoslávnymi a katolíkmi v tejto oblasti, a mesto opustil krátko predtým, ako knieža Vladimír Rurikovec bratov z neho vyhnal. V súvislosti s jeho cestami sa spomína zázračný prechod cez rieku Vislu, keď rozprestrel na vodu plášte a suchou nohou prešli cez rieku on i jeho spoločníci, ktorí niesli Eucharistiu a sochu Panny Márie. Zomrel v krakovskom konvent dňa 15. augusta 1257. Pápež Klement VII. ho v roku 1527 vyhlásil za blahoslaveného a Klement VIII. dňa 17. apríla 1594 ho zapísal do zoznamu svätých.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, svätého Hyacinta si naplnil horlivosťou za hlásanie evanjelia, takže mnoho národov priviedol k svetlu pravdy; prosíme ťa, daj, nech s tvojou pomocou konáme dobré skutky, aby sa nimi ľudia povzbudili k oslave tvojho mena. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou
žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Ľubovoľná spomienka

Narodil sa okolo roku 1170 v Caleruege. Bol „nevlastným bratom“ sv. otca Dominika a jeho „pomocníkom v šírení rehole“. Bol to „muž rozjímavý a svätý“, „príjemný, pokorný, radostný a milosrdný“, tiež však „ohnivý kazateľ“. Spolu s inými bratmi v roku 1217 založil konvent sv. Jakuba v Paríži. Od roku 1219 sa na Dominikov príkaz horlivo venoval duchovnému vedeniu mníšok v Madride. Bol pritom rozvážny a dával príklad svojimi čnosťami. „Žil dlho v ustavičnej modlitbe pred Bohom.“ Zomrel v roku 1235 v kláštore sv. Petra v Gumiel de Izán. Pápež Gregor XVI. ho 2. júna 1834 zapísal do zoznamu blahoslavených.

MODLITBA
Všemohúci Bože, blahoslaveného Manesa si ako kazateľa pridružil k jeho bratovi Dominikovi. Daj, prosíme, nech aj my kráčame v jeho šľapajach a vytrvalo a horlivo hlásame radostnú zvesť o spáse. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa okolo roku 1260 pravdepodobne na hrade Rivalto, ktorý vtedy patril Republike v Pise. V konvente sv. Kataríny v Pise prijal rehoľný odev. Vynikal učenosťou a výrečnosťou. V Pise a vo Florencii zanechal na seba spomienku ako slávny kazateľ. Obrátil mnohých ľudí. Keď hovoril, vedel spájať šírku a hĺbku učenia s veľkou jednoduchosťou. Prestal kázať, podľa vtedajšieho zvyku, po latinsky, a hovoril ľudovou rečou. Žil v ťažkej dobe, podobne ako Dante Alighieri, a pomáhal vytvoriť ľudový jazyk. Na ceste do Paríža ochorel. Zomrel 19. augusta 1311 v Piacenzi. Pápež Gregor XVI. ho 23. augusta 1833 zapísal do zoznamu blahoslavených. Jeho telesné pozostatky sú uložené v Pise.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslaveného Jordána si ozdobil počestným životom a jemnými mravmi, takže bol dôstojným služobníkom kázania evanjelia; prosíme, daj, nech podľa jeho vzoru sa i my veľkodušne venujeme službe tvojho slova a spáse ľudí, a tak aby sme získali večnú odmenu v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Spomienka

Roku 1586 v peruánskom meste Lime sa narodila Izabela Floresová, ktorú pre jej mimoriadnu krásu nazývali „Ruža“ – Ružena. V jej osobe vyrástol a vykvitol prvý americký kvet svätosti, z ktorého sa šírila ľúbezná vôňa pokánia a modlitby. Obdarená premnohými darmi ducha túžila vstúpiť do kláštorného spoločenstva mníšok, aby dôkladnejšie prenikla k dokonalosti podľa evanjelia. Horlivo a vytrvalo rozjímala o nebeských veciach a túžila aj iných zasvätiť do tajomstva tejto skrytej modlitby. Na tento cieľ rozširovala aj duchovnú literatúru, ba aj samých kňazov nabádala, aby získavali ľudí a prebúdzali v nich lásku k modlitbe. Hoci žila takmer zavretá v rodičovskej záhrade, predsa otvárala svoje srdce misionárskej činnosti Cirkvi. Horela túžbou zachraňovať hriešnikov pre večnú spásu, a k nej privádzať aj domorodých Indiánov, pre ktorých bola ochotná obetovať aj život. Preto sa dobrovoľne trýznila, aby ich získala pre Krista. Bolelo ju, že ako žena sa nemôže zapojiť do apoštolskej služby hlásaním evanjelia. S plnou vážnosťou si uvedomovala, akou pohromou pre človeka je hriech. Preto si želala byť balvanom a vápnom, aby sa ním pre všetkých uzavreli dvere do pekla. Horela láskou k Ježišovi vo Sviatosti Oltárnej a zbožnou úctou k Bohorodičke Panne Márii. S nezvyčajným zanietením horlivo šírila modlitbu svätého ruženca a bola presvedčená, že každý kresťan by mal túto modlitbu šíriť aj slovom a nosiť ju zaštepenú hlboko v srdci. Zomrela v Lime 24. augusta 1617 v 31. roku života. Pápež Klement IX. ju roku 1668 vyhlásil za blahoslavenú a Klement X. dňa 12. apríla 1671 za svätú. Od roku 1671 ju uctievajú ako patrónku Južnej Ameriky.

MODLITBA
Všemohúci Bože, štedrý darca všetkého dobra, ty si svätú Ruženu, dotknutú rosou nebeskej milosti, preslávil pokorou, trpezlivosťou a horlivosťou za spásu jej národa. Daj, aby sme kráčali v jej šľapajach a stali sa Kristovou príjemnou vôňou. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa okolo roku 1220 v umbrijskom mestečku Bevagna. Vo veku šestnástich rokov v Spolete vstúpil do Rehole kazateľov. V Bevagni založil konvent a múdro ho riadil. Prísne a účinne bojoval proti bludu nikolaitov. Podarilo sa mu dosiahnuť to, že Horta verejne odvolal svoje omyly. Zázračným spôsobom bol pokropený Kristovou krvou a posilnený dôverou vo večnú spásu. Zomrel dňa 12. augusta 1301. Pápež Klement X. potvrdil jeho úctu 18. mája 1672.

MODLITBA
Všemohúci Bože, blahoslaveného Jakuba si tak posilňoval, že bezpečne dôveroval vo večnú spásu; rovnaké milosrdenstvo prejav i nám, aby sme skropení krvou nášho Vykupiteľa boli naveky pripočítaní k ovciam po tvojej pravici. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa roku 1373 neďaleko Pisy v mestečku Ripafratta. Blahoslavený Ján Dominici ho vyzval, aby vstúpil do rehole. Noviciát vykonal v Kortone. Zostal tam až do roku 1401. Neskôr bol priorom a lektorom konventu vo Fabriane, v roku 1425 prišiel do konventu v Pise. V Pise zostal až do svojej smrti. Horlivo pracoval pre spásu duší, zaslúžil sa o obnovenie rehoľnej disciplíny a o spásu občanov. Zomrel 27. septembra 1456. Pápež bl. Pius IX. ho 4. apríla 1851 zapísal do zoznamu blahoslavených.

MODLITBA
Všemohúci Bože, blahoslavenému Vavrincovi si doprial, že usiloval o zachovávanie rehoľnej disciplíny a oplýval láskou; na jeho príhovor nám udeľ milosť, nech vždy konáme to, čo je dokonalejšie a tak dôjdeme do večných radostí. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Sviatok

Biskup v Hippo a teológ, na Západe sa veľmi zaskvel svojou milosťou a autoritou. Je vynikajúcim autorom reguly a učiteľom nášho spoločného života. „Regula pre Božích služobníkov“ bola pôvodne určená pre ženský kláštor. V XII. storočí ju prijali rehoľní kanonici. Po Štvrtom lateránskom koncile (1215) pápež Inocent III. vyzval sv. Dominika, aby si so svojimi bratmi vybral už jestvujúcu staršiu regulu, ktorá by vyhovovala novej rehoľnej rodine. „Hneď“, ako dosvedčuje Jordán Saský, „zložili sľub na regulu svätého Augustína, slávneho kazateľa, tí, čo mali byť budúcimi kazateľmi. Pridali si nejaké prísnejšie observancie v jedle, pôstoch, bdeniach a nosení vlneného odevu.“ Humbert de Romans neskôr poukazuje, že sv. Augustín regulu napísal podľa života apoštolov. Ak si pomyslíme, že kanoník Dominik dodržiaval už takmer dvadsať rokov regulu sv. Augustína, pochopíme, ako sa apoštolský život zvolený Augustínom, hodil pre myšlienku kazateľov. Poslušnosť podľa apoštolskej reguly sv. Augustína a podľa konštitúcií rehole obsahuje i v našej dobe celý spôsob dominikánskeho života.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, v nevýslovnej prozreteľnosti si priviedol svätého Augustína z temnoty bludu ku svetlu evanjeliovej pravdy. Keď sa radujeme, že si mu preukázal milosrdenstvo, prosíme ťa, daj, nech na jeho prosby napravíme svoje skutky. Skrze nášho Pána Ježia Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa okolo roku 1180 v lombardskom Bergame. Keď ho  roku 1219 patriarcha Dominik prijal do rehole, už bol kanonikom. Vedel zodpovedne riadiť bratov, vykonával úrad inkvizítora viery a pápežského legáta, vynikal vo veľkej prezieravosti a horlivosti o duše. Založil konvent v Brescii a pápež Gregor IX. ho tam vymenoval za biskupa. Pápež ho poveroval početnými a ťažkými poslaniami na cisárskom dvore Fridricha II. a tiež za účelom zmierenia miest severnej
Itálie. Hlboký život modlitby spájal s horlivou apoštolskou činnosťou. Veľmi sa snažil o povznesenie postihnutých, usiloval sa o upevnenie pokoja a o obnovu kresťanských mravov. Zomrel 3. septembra 1244. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu schválil l. októbra 1868.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslaveného Gualu si ozdobil zvláštnou milosťou, že utvrdzoval tvoj ľud v pokoji a zbožnosti; na jeho príhovor daj i nám, nech neúnavne pracujeme za pokoj a tak získame hojné ovocie zbožnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Ingrida Elofsdotterová sa narodila v prvej polovici XIII. storočia vo švédskej provincii Ostergotland. Po púti do Svätej Zeme so sestrou Kristínou a inými zbožnými ženami v meste Skänninge obliekla dominikánsky habit v očakávaní, že tam bude založený kláštor mníšok. Túto jej túžbu uskutočnil dominikán Peter z Dácie, jeden z prvých švédskych spisovateľov, ktorého duchovne nasledovala. Kláštor mníšok (pomenovaný po sv. Martinovi), so súhlasom biskupa z Linköpingu a provinciála dominikánov, bol otvorený na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v roku 1281, za účasti kráľa (Magnus Ladulas). Ingrida ako priorka kláštora zomrela v r. 1282, pravdepodobne 2. septembra. Keďže bola známa čnostným životom, v jej rodnom meste i v celej provincii Ostergotland, ju hneď po jej smrti začali uctievať ako svätú. V r. 1414 biskup z Linköpingu (Canuto Bosson) požiadal Apoštolský Stolec o dovolenie začať jej kanonizačný proces spolu s ďalším švédskym svätým (Mikuláš z Linköpingu). V roku 1418 proces uviazol a začiatkom nasledujúceho storočia sa zastavil. I napriek tomu, že nedošlo k formálnej kanonizácii, so súhlasom pápeža Alexandra VI., za účasti kráľa, všetkých biskupov Švédska, bratov kazateľov a veľkého množstva veriacich, došlo 29. júla 1507 k slávnostnému preneseniu jej pozostatkov.

MODLITBA
Láskavý Bože, ty si blahoslavenej Ingride udelil milosť, aby dôsledne nasledovala chudobného a poníženého Krista; daj, aby sme aj my verne prežívali svoje povolanie, a tak aby sme sa spojili v dokonalej láske, akú si nám ukázal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodila sa roku 1486 v remeselníckej rodine v piemontskom Racconigi. Piemont bol na prelome XV. a XVI. storočia obsadený Francúzmi. Pracovala ako tkáčka, súčasne sa však venovala modlitbe. Bola obdarená zvláštnymi darmi. Z podvádzania ju upodozrievali i bratia našej rehole, kajúci odev ktorej prijala. Až do smrti trpela v dôsledku nactiutŕhania a prenasledovania. „Len Ježiš je moja nádej“, hovorila v úzkostiach. Podobne ako svätá Katarína Sienská, aj ona pracovala za pokoj v Itálii a za dobro Cirkvi. Zomrela 4. septembra 1547 a jej úctu 9. apríla 1808 potvrdil pápež Pius VII.

MODLITBA
Pane a Bože náš, naša nádej, srdce blahoslavenej Kataríny, naplnené tebou, si bohato poctil darmi; na príhovor tejto panny daj, nech sa do nášho srdca vtlačí celý ten, čo sa celý dal za nás pribiť na kríž, náš Pán Ježiš Kristus, tvoj Syn, lebo on s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Evanjeliová chudoba, ktorá z vôle svätého Otca Dominika stráži kázanie v dominikánskej reholi, má ten krásny účinok, že mnoho priateľov a dobrodincov nám pomáha plniť evanjeliové poslanie buď svojou činnosťou alebo darmi zo svojho majetku. Dnes si teda vďačne spoločne spomíname na všetkých týchto našich dobrodincov a príbuzných, ktorí sú rozličnými putami spojení s našou rehoľou.

Pochádzal z osady Garrigue naďaleko Nîmes vo Francúzsku. Bol jedným z prvých spoločníkov svätého Dominika. Napodobňoval ho v kázaní i v horlivosti. Veľmi sa pričinil o rozšírenie a upevnenie rehole. Bol prvým priorom v konvente sv. Romana v Toulouse (r. 1216). Roku 1217 bol poslaný do Paríža, aby tam založil nový konvent. Roku 1219 sa vrátil do Toulouse a stal sa Provensalským provinciálom. Pod vedením zakladateľa rehole vykonával osobitné služby; spájal rôzne komunity, ktoré už vznikli. Podľa svedectva Jordána Saského bol to muž „veľkej svätosti, veľmi prísny na seba, rázne umŕtvoval svoje telo a v mnohých veciach napodobňoval spôsoby a príklad Magistra Dominika, veď nejakú dobu bol jeho spoločníkom na cestách“. Zomrel v apríli 1230 v kláštore cistercitských mníšok v Bouchet, kde sa jeho hrob stal pútnickým miestom. Bratia kazatelia z Orange roku 1414 preniesli jeho telesné pozostatky do vlastného kostola. Tam boli uložené k úcte veriacich. Roku 1561 však jeho hrob počas náboženských nepokojov zničili. Pápež Lev XIII. potvrdil jeho úctu 14. júla 1881.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, blahoslavenému Bertrandovi si udelil milosť, že bol vynikajúcim spoločníkom a nasledovníkom svätého patriarchu Dominika; na jeho orodovanie nám dopraj, nech vieru, ktorú ohlasoval, tak vyznávame životom, aby sme dosiahli sľúbenú odmenu v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Brat Michal sa narodil 19. februára 1897 v poľskej šľachtickej rodine v Pełkiniach pri meste Jaroslaw. Pri krste dostal mená Ján František. Po maturite študoval architektúru na Technickej univerzite vo Ľvove. V roku 1927 vstúpil do noviciátu v dominikánskom konvente v Krakove. Pri obliečke dostal rehoľné meno Michal. V roku 1931 bol vysvätený za kňaza. Po kňazskej vysviacke plnil zväčša poslanie formátora, keď bol magistrom novicov, neskôr študentov, najprv v Krakove a potom vo Varšave. Pracoval tiež medzi poľskými intelektuálmi. Počas Druhej svetovej vojny, keď 1. septembra 1944 sa vo Varšave začalo „Poľské povstanie“, bol v meste a pouličné boje mu znemožnili návrat do konventu. V takejto situácii sa prihlásil za kaplána povstaleckej polovojenskej jednotky „Konrad“. Obetavo sa staral o ranených a umierajúcich povstalcov až do 6. septembra 1944, keď nemeckí vojaci dobyli dom, v ktorom bol provizórny lazaret a všetkých pozabíjali. Telo brata Michala spolu s telesnými pozostatkami ostatných mŕtvych povstalcov bolo spálené na blízkej barikáde a neskôr pochované v spoločnom hrobe.
Sestra Júlia sa narodila v Nawojowej pri Nowom Sącze v Poľsku. V detskom veku stratila rodičov a tak so svojou sestrou bola vychovávaná v sirotinci pri konvente sestier dominikánok v Nawojowej. V roku 1918 vstúpila do noviciátu tejto Kongregácie sestier dominikánok. V roku 1922 sa stala učiteľkou a neskôr riaditeľkou školy vo Vilniuse. V roku 1934 sa jej dostalo cti aj zo strany mesta, kvôli svojej starostlivosti o chudobné a opustené deti. Bola tiež miestnou predstavenou sestier dominikánok, asistentkou bratstva Tretieho rádu sv. Dominika a verne plnila aj iné jej zverené úlohy. V roku 1939 bol Vilnius obsadený sovietskymi vojskami, v roku 1941 zas nemeckými. Počas nemeckej okupácie sa zaoberala tajným vyučovaním náboženstva a organizovaním pomoci najmä starším kňazom. 12. júla 1943 ju Gestapo uväznilo a rok zostala uväznená v samotke vo Vilniuse. V júli 1944 ju deportovali do koncentračného tábora Stutthof pri Gdańsku. Po večeroch po barakoch organizovala modlitbu posvätného ruženca. Slovom a príkladom apoštolovala, pomáhala každému, bez ohľadu na národnosť alebo náboženstvo. Delila sa s tým, čo mala, aj s posledným kúskom chleba. Katolíkom organizovala prijatie sviatostí. Keď vypukla epidémia týfusu, dobrovoľne sa prihlásila za ošetrovateľku nakazeným. Jej obetavá služba vyvierala z hrdinskej statočnosti a veľkej evanjeliovej lásky k blížnym. Úplne vyčerpaná a premožená týfusom sestra Júlia zomrela 20. februára 1945.
Brat Michal a sestra Júlia boli vyhlásení za blahoslavených pápežom Jánom Pavlom II. vo Varšave 13. júna 1999 spolu s ďalšími 106 poľskými mučeníkmi (3 biskupmi, 52 diecéznymi kňazmi, 26 rehoľnými kňazmi, 3 bohoslovcami, 7 rehoľnými bratmi, 8 rehoľnými sestrami, 9 laikmi, spolu s 18 rozličných diecéz a 22 rehoľných rodín, v štyroch skupinách).

MODLITBA
Všemohúci a milosrdný Bože, dnes si s úctou pripomíname víťaznú smrť blahoslavených mučeníkov Michala a Júlie; prosíme ťa, vyslyš naše modlitby a daj nám silu, aby sme nasledovali ich vytrvalosť vo viere. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Spomienka

Narodil sa roku 1585 v mestečku Ribera del Fresno v španielskom kraji Extremadura. Na obchodnej lodi odplával do Južnej Ameriky. V meste Lime sa rozhodol pre cestu evanjeliovej chudoby v reholi; veľmi sa preslávil pokorou a láskavosťou. Skoro 22 rokov bol vrátnikom v konvente. Najviac sa venoval skutkom milosrdenstva, horlivo sa modlil ruženec, aby prinášal úľavu dušiam zosnulých a priviedol k Božej láske tých, čo sa odchýlili od cesty spravodlivosti. Podobne ako Martin de Porres, trpezlivo znášal krivdy a urážky, neúnavne sa staral o chudobných a chorých. Zomrel 16. septembra 1645. Pápež Pavol VI. ho začlenil do zoznamu svätých dňa 28. septembra 1975.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, z tvojej láskavosti sa ľuďom vrátila spása, a svätý Ján sa z lásky k tebe dával do služieb všetkým ľuďom. Na jeho príhovor nám daj, aby sme sa ustavične ponárali do tajomstva tvojej dobroty, a pre bratov s radosťou obetovali všetko, čo máme, aj svoj život. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa roku 1644 v španielskej Kordove. Bol synom jednoduchého obchodníka s ovocím. Roku 1663 prekonal veľké potiaže a vstúpil do rehole. Bol nasledovníkov sv. Vincenta Ferrera. Stal sa horlivým apoštolom a povesť o ňom sa rozniesla po celom Španielsku. K chudobným, chorým a zajatým bol milosrdný a dával im všetko, čo mal pre seba. Pokorne znášal výčitky a posmech. Zomrel 20. septembra 1713. Pápež Pius VII. ho 20. septembra 1818 zapísal do zoznamu blahoslavených.

MODLITBA
Láskavý Bože, blahoslaveného Františka si zahrnul sladkosťou nebeskej lásky a urobil si z neho vynikajúceho kazateľa tvojho slova; na jeho príhovor nám dopraj, nech stále žijeme v tvojej láske. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Je to skupina 18 dominikánov z Aragónskej provincie, ktorá bola zriadená v roku 1301. Do tejto provincie patrili sv. Vincent Ferrer, sv. Ľudovít Bertrán, bl. Dalmác Moner a bl. František Coll. Sú prvými španielskymi dominikánmi, ktorí sa stali obeťami náboženského prenasledovania počas Druhej španielskej republiky, a povýšení na oltár. Deväť týchto blahoslavených je z konventu v Calande (Teruel), kde bol vtedy formačný dom; päť z Valencie a štyria z Barcelony.

Hyacint Serrano López (30. 07. 1901–25. 11. 1936), kňaz, provinčný vikár. Mal dary spisovateľa a organizátora. Potajomky pomáhal svojim ukrývaným spolubratom. No po čase ho začali sledovať, kontrolovali mu korešpondenciu a uväznili. Pred smrťou vykríkol o veľkosti Krista Kráľa a hneď ho zastrelili.

Ľudovít Urbano Lanaspa (03. 06. 1882–25. 08. 1936), kňaz, provinčný vikár. Magister teológie, doktor filozofie, kazateľ, vynikajúci spisovateľ, kňaz vzácnej povesti, venoval sa sociálnym otázkam a pomoci chudobným. Jeho príprava na smrť a mučeníctvo vzbudili mimoriadnu pozornosť.

Konštantín Fernández Álvarez (07. 02. 1907–29. 08. 1936), kňaz. Výborný teológ, vyučoval v Ríme na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského a v konvente vo Valencii. Bol udaný a väznený a potom odsúdený na smrť.

Rafael Pardo Molina (28. 10. 1899–26. 09. 1936), brat spolupracovník, starostlivý kostolník mal na starosti posvätné predmety a svätostánok. Keď ho červení našli skrytého, uväznili ho a zastrelili.

Lucio Martínez Mancebo (28. 07. 1902–29. 07. 1936), kňaz. Podprior a magister novicov a študentov filozofie. Počas prenasledovania členov komunity s niektorými členmi sa potajomky venoval najmä starým spolubratom skrývaným v súkromných domoch. Napokon podstúpil mučenícku smrť.

Anton López Couceiro (15. 11. 1869–29. 07. 1936), kňaz. Bol submagistrom novicov. Praktizoval čoraz viac skutky pokánia. Keď prišla hodina utrpenia, povzbudzoval aj ostatných, aby odpustili katom.

Felicísimo Díez González (26. 11. 1907–29. 07. 1936), kňaz, profesor filozofie, bol vzorom asketického života. Prozreteľne vedel vystihnúť sociálnu a náboženskú situáciu tých dní.

Saturio Rey Robles (21. 12. 1907–29. 07. 1936), kňaz. Veľmi sa usiloval žiť vzorne v spoločnom rehoľnom živote. No poslednú chvíľu života začal prežívať v kríze, ale povzbudený kňazmi Felicísimom a A ntonom prijal kalich utrpenia a pridružil sa k nim aj v odpúšťaní katom.

Tirso Manrique Melero (26. 01. 1877–29. 07. 1936), kňaz. Ako seminarista bol u jezuitov, potom bol vysvätený ako diecézny kňaz a napokon ako 51 ročný vstúpil do rehole dominikánov. Bol výborný latinista, napísal aj gramatiku, bol pokorný, no bál sa, či vydrží skúšku v prenasledovaní. No s pomocou Ducha Svätého premohol úzkosti a pripodobnil sa v mučeníckej smrti Kristovi na kríži.

Gumersindo Soto Barros (21. 10. 1869–29. 07. 1936), brat spolupracovník. Dobrý matematik a veľmi pracovitý. Pretože nemohol chodiť, čakal na ulici, aby si ho červení vzali k ostatným mučeníkom.

Lambert de Navascués y de Juan (18. 05. 1911–29. 07. 1936), novic, brat spolupracovník. Študoval na univerzite, no vybral si úlohu byť dominikánskym frátrom. Nechcel opustiť Calandu, aby mohol pomáhať starším dominikánom, aj keď bol stále v nebezpečenstve, že ho chytia a umučia.

Jozef Mária Muro Sanmiguel (26. 10. 1905–30. 07. 1936), kňaz. Hoci mal slabé zdravie, jeho ideálom bolo byť misionárom a mučeníkom. Ako diecézny kňaz po šiestich rokoch vstúpil k dominikánom. Červení ho zastrelili spolu s klerikom Joachimom, keď po oboch najprv vytrvalo sliedili, až ich napokon chytili na poli.

Joachim Prats Baltue?a (05. 03. 1915–30. 07. 1936), novic, klerik. Putoval do Lurdov, kde spoznal svoje budúce povolanie. Po dosiahnutí hodnosti univerzitného bakalára vstúpil k dominikánom. Podstúpil mučeníctvo ako 21 ročný spolu s Jozefom Murom Sanmiguelom.

František Calvo Burillo (21. 11. 1881–02. 08. 1936), kňaz. Bol lektorom teológie a licenciátom v literatúre a filozofii. Osobitne sa venoval službe sviatosti pokánia. V júli 1936 pre chorobu býval u svojich príbuzných. Keď ho chytili a viedli na popravu, ťažko kráčal na tejto krížovej ceste, no jasne sa modlil ruženec a žehnal katov a odpúšťal im.

František Monzón Romeo (29. 03. 1912–29. 08. 1936). Za kňaza bol vysvätený 3. mája 1936. Teda bol kňazom necelé štyri mesiace. Darmo sa rodičia usilovali zachrániť ho. Stačilo, že bol kňaz, aby ho červení neušetrili. Povedal, že sa obetuje za Krista, pretože Kristus sa obetoval za neho.

Ramón Peiró Victorí (07.03.1891–31.08.1936), kňaz. Vyučoval 10 rokov v Solsone ašpirantov na vstup do noviciátu dominikánskej rehole. V Barcelone sa osobitne venoval spovedaniu. Keď ho revolucionári našli skrytého, energicky priznal, že je kňaz a rehoľník. To stačilo, aby ho odsúdili na smrť.

Jozef Mária Vidal Segú (03. 02. 1912–?. 09. 1936). Bol len 5 rokov kňazom. Hoci sa skrýval u svojho brata rehoľníka, našli ho a usmrtili.

Santiago Meseguer Burillo (01. 05. 1885–?. 11. 1936), kňaz. Vyučoval teológiu na Generálnom štúdiu a v seminári vo Valencii. V Barcelone konal príležitostné duchovné cvičenia. Aj on umrel mučeníckou smrťou.

Za blahoslavených ich 11. marca 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. spolu s ďalšími 215 mučeníkmi zo Španielskej občianskej vojny.

MODLITBA
Všemohúci a večný Bože, blahoslaveným mučeníkom Hyacintovi Serranovi Lópezovi a spoločníkom si dal milosť, že mohli umrieť za Krista; ako si im dal odvahu podstúpiť smrť za teba, tak aj nám slabým láskavo pomáhaj, aby sme ťa neohrozene vyznávali svojím životom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa roku 1291 v katalánskej osade Santa Coloma de Farnés. Rehoľný odev prijal roku 1314 v Gerone. Vynikal láskou k samote a mlčaniu, súčasníci ho nazývali „bratom, ktorý rozpráva s anjelom“. Vyučoval, kázal, viedol novicov. Pre veľkú osobnú prísnosť, pre lásku k samote a modlitbe, pre silu a účinnosť svojej prosebnej modlitby ešte počas svojho života si získal medzi bratmi a veriacimi povesť svätosti. Stále túžil po samote, preto si postavil jaskyňu v konventnej záhrade. Vychádzal z nej len preto, aby slúžil svätú omšu a zúčastnil sa konventných ofícií. Takto podal vynikajúci príklad pustovníctva. Zomrel roku 1341. Pápež Inocent XIII. jeho úctu potvrdil 13. augusta 1721.

MODLITBA
Dobrotivý Bože, prispením milosti, tvoj pokorný služobník Dalmác oplýval darom modlitby a kázania a slúžil ti svätým životom v samote. Daj, nech vytrvalo zotrvávame pri tebe, aby sme vo všetkých životných situáciách mohli vidieť a nasledovať teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Narodil sa v XV. storočí v Modene a tam tiež vstúpil do rehole. Bol rozjímavým mužom a vynikajúcim rehoľníkom. Horlivo študoval Sväté písmo a mnoho ľudí obrátil k Bohu viac nebeskou výrečnosťou „než samotným hlasom“. Zomrel v mestečku Pesaro 21. septembra 1498. Pápež bl. Pius IX. jeho úctu potvrdil 10. septembra 1857. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1949 prenesené do kostola sv. Dominika v Modene.

MODLITBA
Milosrdný Bože, blahoslavenému Markovi si udelil milosť, aby veľké množstvo blúdiacich priviedol späť na cestu spravodlivosti; na jeho príhovor nám dopraj, nech aj nám sú odpustené poklesky a šťastne dôjdeme do večnej radosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.