Téma slávenia: Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Pokračovanie zamyslení od Servaisa Pinckaersa
Biblický text: 2 Kor 1,3-11
Niektoré rukopisy kladú toto blahoslavenstvo na druhé miesto[1] a dalo by sa preložiť ako „Blahoslavení trpiaci“ alebo „blahoslavení tí, čo prežívajú bolesť“. Toto blahoslavenstvo korešponduje s tým, čo vraví sv. Lukáš: „Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať (…) Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete žialiť a plakať! (Lk 6,21.25). Treba povedať, že prekladatelia váhajú, keď majú použiť pojem „bolesť“. Predsa však, či tento pojem nevyjadruje neuralgický bod problému, o ktorý tu ide? Bolesť vskutku označuje veľmi veľké utrpenie, ako keď nám zomrie veľmi blízky človek a nezostáva nám nič iné, len plakať.
Blahoslavenstvo útechy
Toto blahoslavenstvo privoláva na myseľ knihu útechy Izraela (Iz 40-55), ktorá sa začína týmito slovami: „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina“ (Iz 40,1-2). Táto kniha obsahuje taktiež tzv. Piesne o Pánovom služobníkovi a v nich medzi inými aj tieto úryvky: „Muž bolestí, ktorý poznal utrpenie (…) opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil (…) so zločincami mu dali hrob (…) Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých“ (Iz 53). Vzápätí príde pozvanie k radosti, ktoré je určené Jeruzalemu po turbulentnom období: „Zaplesaj, neplodná, čo si nerodila, rozzvuč sa plesaním a jasaj (…) V návale hnevu som schoval svoju tvár nakrátko pred tebou, večným zmilovaním som sa nad tebou zľutoval“ (Iz 54). Evanjelium sa odvoláva (Lk 4,16-19) na opis prorokovho povolania: „Duch Pána je na mne (…) poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom (…) na potešenie všetkých zarmútených (…) aby som im dal veniec miesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto sklesnutého ducha“ (Iz 61).
Z Nového zákona si spomeňme na dojímavý prejav z Druhého listu Korinťanom, ktorý nás upozorňuje na silu kresťanskej útechy. Svätý Pavol tam prezrádza, že bol vystavený až takému enormnému vypätiu nad jeho sily, že sa mu nechcelo ani žiť, aby sa tak naučil vkladať dôveru nie v samého seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych. Vďakyvzdanie tak vytrysklo priamo z jeho srdca: „Nech je zvelebený Boh (…) Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha“ (2 Kor 1,3-5).
Naplnenie blahoslavenstva môžeme taktiež vidieť v Ježišovej reči pri poslednej večeri: „Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť (…) A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16,20.22).
Blahoslavenstvo plačúcich má teda svoje korene v nádherných starozákonných textoch a rozprestiera sa do kresťanskej skúsenosti skúšky (protivenstva), v ktorej centre podľa sv. Jána je Ježišova osoba a láska: kým jeho neprítomnosť spôsobuje zármutok, jeho prítomnosť prináša radosť a útechu.
Sv. Tomáš Akvinský pripojac sa k zástupu cirkevných otcov napísal nádherný komentár ohľadom tohto blahoslavenstva. Vychádzajúc z Vulgáty[2] rozlišuje tri typy bolesti. Každej z nich sa dostáva primeranej útechy:
- Bolesť, ktorú zakusujeme kvôli svojim hriechom, ale aj kvôli hriechom iných. Tieto hriechy sú akoby duchovnou smrťou. Útecha sa opäť objaví po odpustení hriechov, ako to sa to v modlíme v Miserere: „Navráť mi radosť z tvojej spásy“ (Ž 51, 14). Táto téma je neustále prítomná v učení púštnych otcov, ktorí odporúčajú, aby mních žil v pokání a v plači s výhľadom na útechu a odpustenie.
- Bolesť, ktorú spôsobuje pobyt na tomto svete, vrátane útrap, ktoré so sebou prináša. Túto bolesť raz nahradí radosť večného života.
- A nakoniec – ako vraví sv. Augustín – jestvuje aj bolesť tých, ktorí v tomto živote prijímajú Kristov kríž, ktorí odumierajú tomuto svetu a zriekajú sa svojho potešenia, aby tak dali prednosť radostiam Božej lásky, ktoré tak štedro rozdáva Duch Svätý, ktorý sa nazýva Paraklétom – Tešiteľom.
Nedôveryhodné blahoslavenstvo
Hľa, to sú krásne texty a útechu prinášajúca náuka, ale nerobme si ilúzie. Bolo by to pre nás len sladkým klamom, keby sme sa uspokojili iba s čítaním a obdivom a neusilovali sa dosiahnuť ich a osvojiť si ich, aj keď nám naháňa strach skutočnosť, o ktorej rozprávajú.
Buďme úprimní: žiadne iné blahoslavenstvo tak neprotirečí zdravému rozumu ako práve toto.
Nik neverí, že šťastní sú tí, ktorí plačú alebo prežívajú bolesť. Všetci si spontánne spájame radosť, úsmev, potešenie zo života so šťastím. Vlastne sú pre nás súčasť definície šťastia. Naopak, oprávnene pokladáme za zvrátených tých, ktorí na spôsob niektorých romantikov majú záľubu v myšlienke na utrpenie a smrť. Či nás náš prirodzený sklon, ktorý do nás zakorenil sám Boh, nevedie k životu a k radosti? Čo s tým má teda toto blahoslavenstvo bolesti a sĺz? Nebolo by teda vhodné zrevidovať ho a prispôsobiť potrebám a mysleniu dnešných ľudí a urobiť z neho povzbudenie k radosti zo života, ktorá je tak potrebná, aby sme v tomto živote naplnili svoje poslanie? Či nie je nutné, aby sme miesto pasívneho akceptovania utrpenia smrti, radšej zo všetkých síl bojovali proti nim? A či by sme nemali súcitiť s ľuďmi, ktorí – nakoľko je to možné – spred svojich očí odstraňujú nechutný obraz bolesti, ktorý ich vyrušuje a paralyzuje?
Blahoslavenstvo odvahy
Avšak, keď sa nám evanjelium odváži vravieť o utrpení a smútku, má na to celkom oprávnený dôvod. Oceníme to vtedy, ak nájdeme odvahu, aby sme sa pozreli na realitu nášho života, ktorý je podivnou zmiešaninou radosti a smútku, slastí a bôľov, úspechov a strát, života a smrti. Ak sme už čo-to prežili a videli vôkol seba utrpenie, tak potom aj starobylé prirovnanie života ako „slzavého údolia“ sa nám vôbec nezdá byť nezvyčajným. Zoči-voči tomuto pohľadu pokušenie malomyseľnosti, beznádej a absurdity nie je o nič menej časté než v minulosti. Evanjelium má jednoducho pravdu, keď nám kladie pred oči utrpenie: ono je totiž súčasťou každého života.
Tretie blahoslavenstvo nás pozýva predovšetkým k tomu, aby sme boli úplne ľudskí a nie ako deti, ktoré sa snažíme zabaviť peknými príbehmi a uchrániť pred bolestnými a rušivými pohľadmi; ale aby sme boli dospelými, ktorí sa neboja pozrieť tvárou v tvár realite, a ak treba, prijímajú ju bez toho, aby utekali pred „krvou, potom a slzami“, ako to Britom v roku 1940 vravel Winston Churchill. Na tom nie je nič zvrátené; žiadne pohŕdanie životom, ale naopak vyžaduje to veľkú silu, pretože práve v (životnom) zápase sa život lepšie ujíma, vzrastá a utužuje. Dospelého človeka charakterizuje práve cnosť odvahy, ktorej podľa antického myslenia osobitou črtou je konfrontácia so smrťou. Pre kresťanov to bolo svedectvo mučeníckej smrti. Skúška utrpením a myšlienka na smrť sú teda potrebné pre ľudskú formáciu, aby sa človek naučil, čo znamená žiť.
Predstavme si muža alebo ženu, ktorí by poznali iba potešenie a radosť, samé výhody a pohodlie, ich život by sa skončil bez toho, že by prekonali nejaké protivenstvo. Aj keby sme im možno závideli, nepokladali by sme ich za detinských? Že im chýba zrelosť? To však neznamená, že by bolo treba vyhľadávať utrpenie, aby sme sa mohli cvičiť v odvahe; stačí len čakať: nájde si nás to samo.
Slovo, ktoré nás sprevádza
Nadovšetko je úplne jasné, že tretie blahoslavenstvo ide omnoho ďalej, než je len jednoduché pozvanie k ľudskej odvahe zoči-voči utrpeniu a bolesti. Svojou paradoxnou formuláciou nás núti, aby sme pátrali omnoho ďalej. Odvážny človek môže zo skúšky profitovať. Jeho cnosť mu snáď prináša aj určitú sladko-trpkú radosť; ale či zoči-voči utrpeniu, slzám a smrti dokáže uzrieť cestu šťastia, obzvlášť keď vidí, ako sa mu rútia plány, stráca milované osoby, priateľov alebo keď sám sa ocitol v pokročilom veku? Statočne znáša tieto námahy a môže vďaka ním nadobudnúť skutočnú vznešenosť, ale ako v nich môže nadobudnúť šťastie?
Nemali by sme to skrývať: s tretím blahoslavenstvom si trúfame na náročnú cestu, o ktorej je chúlostivé hovoriť. Ani ľudská odvaha nedôveruje rečiam a slovám, stačí jej skutok. Ako sa dá primerane rozprávať o utrpení, ktoré rozkolísa naše sily a necháva nás bezmocnými, keď na nás doľahne jeho ruka? Zoči-voči nemu sa aj veľkí filozofi stávajú deťmi. Nebolo by teda lepšie o tom mlčať?
Aby sme mohli o utrpení dôveryhodne hovoriť, potrebujeme primeraného sprievodcu: slovo, ktoré siaha omnoho ďalej než naše; a tu by sme mali obrátiť pozornosť na evanjelium – Božie slovo, o ktorom sa hovorí: „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4,12). Zvesť je teda takáto: „Blahoslavení plačúci“. S pokorou jej teda načúvajme a snažme sa ju pochopiť.
Nástroj, ktorý si Boh vyvolil
Keby sa nás niekto opýtal: „Čo by podľa vás mal Boh urobiť, aby mal vplyv na všetkých ľudí a aby medzi nimi nastolil svoje kráľovstvo? Aký spôsob by mal použiť?“ Určite by sme predovšetkým mysleli na pôsobenie Božej prozreteľnosti a radili by sme mu, že by bolo vhodné, aby na zem poslal svojho vyslanca, obdareného Božou mocou – konať veľké a dobre viditeľné znamenia, zázraky, ktoré mimochodom od Mesiáša očakávali aj apoštoli a vtedajší Židia. Alebo by sme si predstavovali veľmi múdreho človeka, zákonodarcu ako bol Mojžiš, alebo nanajvýš osvieteného filozofa, aký by sa páčil (starovekým) Grékom, ktorý by učil ľudí Božím zákonom a presviedčal by ich svojou autoritou, silou svojich argumentov a priezračnosťou ich odôvodnenia. Alebo by sme túžobne mohli predpovedať proroka, ktorý by sa vedel dotknúť a hýbať ľudskými dušami a viedol ich k spáse silou svojho slova a entuziazmu.
Určite nikto by nemyslel na utrpenie, alebo by bol opatrný, či by utrpenie mohlo byť nástrojom na dosiahnutia tak veľkého zámeru. Ešte omnoho menej by sme si predstavovali, že by sa Boží Syn mohol naučiť trpieť… „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ vraví List Hebrejom (5,8). Trpiaci Boh, Boh, ktorý poslúcha – nikto by niečo také nemohol vymyslieť. Navyše, je to dosť pohoršujúce, aspoň na prvý pohľad.
V skutočnosti utrpenie poskytlo Bohu najprimeranejší prostriedok, aby sa bez výnimky dotkol každého človeka. Tí, čo disponujú mocou, sa dovolávajú ľudí, ktorí majú plno energie, ale nie tých, ktorí sú slabí a ustrašení – a ktorých je pravdepodobne viac. Aj múdri ľudia majú vplyv iba na osvietenú elitu; a keď je aj zdravý sedliacky rozum hojne rozšírený medzi ľuďmi, podľa Písma počet hlupákov nemá konca. Či by ich Boh mal azda nechať napospas ich osudu? Aj prorok môže kázať o láske v dojemných obrazoch a vzletných frázach, ale ako sa vyhne nedorozumeniam, ktoré vyplývajú z mnohých slov a citov? Vedel by otriasť kamennými srdcami, ktoré počas života a zápasov ochrnuli alebo sa zatvrdili?
Iba utrpenie je univerzálne: navštevuje mocných i slabých, múdrych i hlúpych, veľkodušných i ľahostajných, celebrity i ľudí nevýznamných; nerobí žiadne rozdiely. Preto si ho Boh vyvolil, aby sa mohol nakoniec dotknúť aj toho najposlednejšieho človeka a mohol mu priniesť pozvanie do Kráľovstva. Boh sám potrebuje takého posla, ktorý nerobí rozdiely medi ľuďmi a je schopný prehovoriť ku každému.
Hlas utrpenia
Vedieť sa prihovoriť ľuďom, ktorí majú zatvrdnuté uši a nechcú počúvať – ako to aj sám Ježiš mal možnosť zakúsiť – je vecou, ktorú môže uskutočniť len utrpenie. Voči nemu žiaden človek nemôže zostať ľahostajný. Prehovára k nám z hĺbky nášho bytia a jeho hlas počuť aj v tých najneprístupnejších a najtajnejších zákutiach duše. Utrpenie vie zaplniť celý priestor duše i tela lepšie než ktorýkoľvek iný pocit; preto je hlboko ľudským.
Je to jediný hlas, ktorý dokáže umlčať ostatné hlasy. Keď utrpenie pozdvihne svoj hlas, spôsobí, že, zatajíme dych a zmĺkneme. Ale nie je to presne toto, čo ho robí podobným Božiemu hlasu, keď človeka privedie do samoty púšte, aby sa mu tam dal poznať?
Kázanie sa skutočne môže dotknúť iba určitej časti ľudí, pretože jeho rozsah závisí na obmedzených schopnostiach kazateľov, ale ak sa utrpenie prepojí s Duchom Svätým, ktorý má moc prehovoriť v hĺbke duše, môže každému človeku v jadre jeho svedomia položiť rozhodujúcu požiadavku na prijatie dobrej Zvesti, tak potom Slovo evanjelia našlo cestu k ľudskému srdcu, ktorú hľadalo, a hlas jeho apoštolov môže zaznieť „po celej zemi (…) až po hranice sveta“ (por. Rim 10, 18).
V takomto prípade by toto blahoslavenstvo znamenalo, že každého človeka, ktorý trpí, plače alebo prežíva bolesť, navštevuje Boh a tajomným spôsobom ho priťahuje Kristus a jeho Duch. Určite by sme nemali separovať vonkajšie Slovo od vnútorného Slova, ktoré sa infiltruje do utrpenia, ale schopnosť medzi nimi rozlišovať umožňuje nášmu chápaniu, ktoré sa tak ľahko nechá oklamať zdaním, aby sme rozpoznali, aká môže byť veľkosť a hĺbka ozveny, ktorú vzbudilo nenápadné posolstvo ohlasovateľov evanjelia a ktorá siaha až za horizont, ktorý sa vymyká nášmu pohľadu.
Viera v Kristovo utrpenie a zmŕtvychvstanie
Nami, kresťanmi, ktorí sme zvyknutí počúvať slovo evanjelia, utrpenie otriasa a burcuje nás. Núti nás, aby sme brali vážne Pánovo učenie, mali ho na zreteli a obzvlášť nás vovádza do tajomstva Kristovho vtelenia, umučenia a zmŕtvychvstania. Totiž naše náboženstvo, aj keď je kultivované štúdiom, často zostáva iba na povrchu vecí. Myšlienky a náboženská prax, ktoré ho utvárajú, môžu dokonca formovať, avšak postupom času odolná škrupina zabráni, aby Evanjelium preniklo do nášho srdca a života; až kým sa neobjaví utrpenie…
Utrpenie odrovná naše obranné mechanizmy a rezervy. Bez možnosti úniku podrobí skúške našu vieru v tajomstvo Ježiša Krista. Pán trpel vo svojom tele a prostredníctvom utrpenia zakúsil pokorenie a naučil sa poslušnosti. Tak sa aj my cez skúsenosť utrpenia učíme, čo znamená mať telo, a učíme sa vidieť, ako sa pred nami otvára cesta pokory a trpezlivosti, ktorú vytýčil Kristus. Tu nás už viac nemôžu uspokojiť slová, tu sme v jadre toho, čo znamená byť človekom a kresťanom. Veriť v Kristovo vtelenie vlastne spočíva vo viere, že Kristus sa uponížil až na biedu ľudského utrpenia, a aby sme vlastné ťažkosti spojili s jeho a prebývali v prítomnosti jeho lásky. Keby Kristus prostredníctvom utrpenia nebol na seba vzal telesné utrpenie, a tak nám otvoril cestu do Kráľovstva, potom by dogma o vtelení zostala len abstrakciou, peknou myšlienkou, o ktorej možno viesť debaty.
Nemohlo by byť tým ohnivým mečom, ktorý tasil anjel z Knihy Genezis (por. 3,24), aby chránil hranice strateného raja, práve utrpenie, pred ktorým musel ustúpiť každý človek, až kým ho Kristus neuchopil rukami vlastnej poslušnosti, aby prinavrátil prístup do Kráľovstva tým, ktorí mu veria.
Predsa však by sme mohli podľahnúť rezignácii šľachetného stoicizmu, ak by viera v Kristovo vtelenie nekráčala svorne s vierou vo vzkriesenie, ktoré bolo podrobené skúške utrpením. Ak by boli tvrdenia, že „Kristus žije“, že premohol smrť a daroval nám život – a každé podobné – izolované od viery vo fyzické vzkriesenie a od tvrdenia, že Ježišovo telo usmrtené na kríži, je to isté, čo vstalo z hrobu, vytvárali by len iluzórnu mytológiu. Toto potrebné puto medzi dvomi časťami kresťanského tajomstva viery, ktoré sa spájajú v Kristovom tele, ukazuje svoju silu, keď nás v čase skúšky Božie slovo povoláva k viere. Ak Kristus vstal z mŕtvych v tom istom tele, v ktorom trpel, tak potom utrpenie – vrátane toho nášho – je skutočne porazené. Na druhej strane vzkriesenie zas môže pre nás získavať hodnotu ľudskej skúsenosti, teda môže v nás formovať – nie naším pričinením, ale pôsobením Toho, ktorý je omnoho mocnejší než my – takú silnú vieru, ktorá dokáže podstúpiť utrpenie a urobiť z neho životodarný počin. Tak sa v nás môže rozvíjať nádej „proti každej (ľudskej) nádeji“[3], ktorá je zároveň veľmi pokorná, veľmi realistická a veľmi odvážna. Keď raz utrpenie rozvrátilo cestu našim ľudským mýtom a ilúziám, ku ktorým sa pokúšame – nevynímajúc teológov – utiekať a mať v nich záľubu, tak už viac v nás neobstoja a uvoľnia cestu Božiemu slovu, ktoré v nás pôsobí prostredníctvom viery.
Blahoslavení sú teda tí, ktorí sú skľúčení, trpiaci a plačúci. To samozrejme neznamená, že by nás utrpenie samo osebe robilo šťastnými, ani že by ho kresťan mal vyhľadávať a mať v ňom zaľúbenie, ale že utrpenie sa skrze Božiu moc stáva cestou ku šťastiu Kráľovstva, pretože si ho Kristus vyvolil ako účinný prostriedok na to, aby mohol byť blízko ľuďom, a pretože ho porazil vo svojom tele a prinútil ho, aby slúžilo jeho plánu spásy a milosrdenstva. Viera v pravdivosť tohto tajomstva, keď nás navštívi krutá skúška, sa potom obracia v náš prospech, aby sa Kristovo dielo mohlo obnoviť v našom vlastnom živote. Či nie preto, len aby nám pomohol, ustanovil Kristus Eucharistiu – sviatosť svojho tela a svojej prítomnosti, ktorá nám dáva účasť na jeho utrpení a víťazstve?
Utrpenie a láska
Je to obdivuhodná premena, výnimočnejšia než to, o čom snívali alchymisti: utrpenie, ktoré v ústach zanecháva chuť popola, sa v našom živote stáva vyhňou, v ktorej vzniká zlato obnovenej lásky. Mocou Kristovej lásky sa utrpenie skutočne transformuje takýmto spôsobom a dáva sa do služieb Evanjelia. Takto sa teda vytvára prekvapujúce puto medzi utrpením a láskou. Na druhej strane môžeme rozpoznať aj obrysy ľudskej lásky: či snáď nie práve v ohni skúšok sa láska posilňuje a očisťuje? A či práve spoločne zdieľané utrpenie nie je pre milovanú osobu tým najlepším darom a najistejším svedectvom?
Rôzne druhy utrpenia
Nakoniec bude dobré, ak sa pozrieme na mnohé druhy utrpenia, ktoré na nás doliehajú a ktoré môžeme obetovať Pánovi rukami našej viery a lásky. Keď sa vraví o utrpení, myslíme predovšetkým na fyzickú bolesť, ktorá je omnoho viac hmatateľná. Telesné utrpenie vyžaruje do celého nášho bytia. Je tak silné, že zdrví aj tých najlepších a dá im pocítiť celú ťarchu tela i jeho moc nad duchom. Nik nemôže vedieť, ako bude znášať bolesť. Ona je pre nás školou pokory a ľudskosti.
Morálne utrpenie má bezpočet podôb. Prostredníctvom dezilúzii, konfliktov, samoty a nepochopenia nás zasahuje v našich vnútorných istotách, citoch, plánoch a nádejach. Dáva nám zakúsiť krehkosť dobrých vecí, na ktoré sme až príliš naviazaní, a ukazuje nám život ako chôdzu po veľmi tenkej vrstve ľadu, ktorý pokrýva nebezpečnú hlbinu. Pobáda nás, aby sme inde hľadali omnoho stabilnejšie dobrá, ktoré vytvárajú poklad nášho srdca a o ktoré nás nik nemôže okradnúť.
Taktiež jestvuje aj utrpenie, ktoré pochádza z povedomia hriechu, často zmätené z dôvodu hĺbky, v ktorej sa rozvíja, a temnoty, v ktorej sme pokúšaní ho držať. Občas sa dokonca s prepiatou úzkosťou zmocňuje aj nevinných zón našej duše. Tam, v ponuke úprimnej ľútosti pod priezračným svetlom milosti sa objavuje východiskový bod každého obrátenia a duchovného života.
A nakoniec je tu ešte utrpenie, ktoré sa zdá, že pochádza z lásky a tu dole na zemi ju nevyhnutne sprevádza. A vskutku, každá láska vo svojej podstate zahŕňa potrebu po zjednotení a po úplnosti so svojím objektom (lásky), a preto si vyžaduje obetovanie každého puta, ktoré nie je jej a pre ňu. Láska, čo sa týka tohto, je neústupná a žiarlivá vo svojej povahe. Abrahám musel byť ochotný obetovať dokonca aj syna prisľúbenia, aby získal číru Božiu lásku. Kristus, i keď bol nevinný, dokonal obetu svojej vlastnej vôle, aby sa spojil s Otcovou vôľou, a zjavil tak milosrdenstvo. Láska sa však nemôže vzdať tohto svojho nároku, nemôže ohľadom toho prijímať kompromisy, lebo by sa čoskoro skazila a vyprahla.
To nám pripomína sv. Tomáš, keď hovorí o utrpení tých, ktorí prijímajú Kristov kríž, ktorí zomierajú pre tento svet a zriekajú sa všetkých jeho potešení. Tieto starobylé vyjadrenia nám svojím spôsobom hovoria o blahoslavenstve plačúcich. Bez akýchkoľvek príkras – nakoľko chcú byť pravdivé – nás nasmerujú na cestu čistej a mocnej lásky, ktorú chce Duch Svätý vzbudiť v našich srdciach, aby sme dosiahli radosť a pokoj. „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17).
V tom istom duchu napísal aj sv. Augustín, keď citoval slávny citát z knihy Veľpieseň „láska je silná ako smrť“: „Láska vydáva na smrť to, čím sme boli, pretože sa môžeme stať tým, čím sme neboli. Tak láska v nás spôsobuje určitý druh smrti. Je to taká smrť, akou zomrel ten, ktorý povedal: „svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (…) Teda, ak je láska silná, je aj mocná. Má obrovskú silu. Sama o sebe je silou“ (Výklad Žalmov, 121,12).
Preto táto láska je tak náročná a vyžaduje si niesť meč utrpenia až na dno duše, zároveň je aj najcitlivejšia na utrpenie iných, je aj veľmi pozorná, aby im priniesla útechu, je aj veľmi horlivá v boji proti utrpeniu a aj najviac sa angažuje v prospech trpiacich. Také bolo Kristovo milosrdenstvo voči chorým a postihnutým, ktorých farizeji z tvrdosti srdca odháňali v sobotný deň. Také bolo Kristovo milosrdenstvo voči ľuďom, ktorí sa k nemu utiekali ako ovce k pastierovi. Láska je až príliš bohatá, aby sme ju mohli uzavrieť len do jednej myšlienky alebo obsiahnuť len jediným pohľadom. Vždy nás bude presahovať. Presne tak ako utrpenie.
Modlitba: Bože všetkej útechy, prosíme ťa za všetkých, ktorí trpia, plačú alebo prežívajú akúkoľvek bolesť a smútok; daj, aby sa na príhovor Panny Márie, ktorú vzývame ako Útechu zarmútených, ich žiaľ zmenil na radosť, ktorú im nik nevezme. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
[1] Tak je tomu aj v slovenskom preklade.
[2] Starobylý latinský preklad Biblie užívaný v liturgii až do jeho revízie, ktorú pod názvom Nová Vulgata promulgoval Ján Pavol II. v roku 1979 apoštolskou konštitúciou Scripturarum thesaurus.
[3] Por. Rim 4,18
Stiahnuť – Formačná téma 9_2021
