Biblický text: Mt 24-25
Modlitba:
Bože, stvoril si nás na svoj obraz a svojho Syna si pre nás vydal na smrť; daj nám milosť bdieť a modliť sa v každom čase, aby sme mohli odísť z tohto sveta očistení od hriechov a radostne spočinúť v náručí tvojho milosrdenstva. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.
Malou apokalypsou – na rozdiel od veľkej Apokalypsy, ktorá uzatvára Nový zákon – sa v synoptických evanjeliách (Mt 24-25, Mk 13, Lk 21) zvykne označovať Ježišova eschatologická reč (reč o posledných veciach), ktorú Ježiš vyslovil pár dní pred svojou smrťou na Olivovej hore.
V predchádzajúcej časti Matúšovho evanjelia (Mt 21-23) dôležitú úlohu zohrával jeruzalemský chrám. „Keď Ježiš vyšiel z chrámu a odchádzal, pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby. On im však povedal: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené“ (24,1-2). Tieto Ježišove slová nás šokujú aj dnes. O čo viac museli zaraziť apoštolov, pre ktorých – ako aj pre ostatných pravoverných Židov Ježišových čias – bol chrám zdrojom národnej i náboženskej identity a hrdosti…! Aj preto sa apoštoli neskôr, keď sedeli na Olivovej hore, Ježiša spýtali: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?“ (24,3)
Ježiš učeníkom neodpovedá priamo. Miesto toho ich varuje pred falošnými mesiášmi (24,5.11), ktorých bolo v dejinách neúrekom. Nadčasovosť Ježišových slov sa dá dobre ilustrovať aj na dvadsiatom storočí, kedy dve falošné mesiášske ideológie (nacizmus a komunizmus) sa snažili vybudovať „raj na zemi“, no zostala po nich len materiálna a duchovná spúšť… Dve svetové vojny a množstvo iných konfliktov, veľká hospodárska kríza (1929-1933) spojená s nedostatkom potravín a liečiv, čo viedlo k rýchlemu šíreniu rôznych epidémií, množstvo mučeníkov, ktoré vyprodukovali nielen nacizmus a komunizmus, len plasticky vykresľujú nadčasovú pravdivosť Ježišových slov: „Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch. Dajte si pozor, aby ste sa neplašili. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. Ale to všetko bude len začiatok útrap. Potom vás vydajú na mučenie, budú vás zabíjať, a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno. Vtedy mnohí odpadnú a budú sa navzájom udávať a nenávidieť“ (24,6-10).
Ježiš započal eschatologickú reč slovami: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol“ (24,4), čiže hneď na počiatku tejto reči pobáda svojich nasledovníkov k zdravému kritickému úsudku. Ježišova výzva, ktorú možno štylizovať slovami: „Nedajte sa zviesť!“ platí aj dnes ohľadom mnohých novodobých trendov v spoločnosti…
Aj napriek rôznym ťažkostiam, ktoré so sebou prináša život, Ježiš povzbudzuje k vytrvalosti v dobrom: „kto vytrvá do konca, bude spasený“ (24,13). Zároveň však svojich učeníkov upozorňuje, že „v mnohých vychladne láska“ (24,12); a vskutku svetu ani tak nehrozí zánik v dôsledku nejakej kozmickej katastrofy, ale skôr hrozí to, že svet skolabuje pre nedostatok lásky…, a preto sú tieto Ježišove slová pre jeho nasledovníkov varovaním, aby v nich nevychladla láska.
Ježiš na otázku učeníkov o konci sveta (24,3) odpovedá neurčito. Harmonogram spomínaných udalostí (24,6-11) je nadčasový a sedí takmer na každú dobu, ale predsa len Ježiš uvedie jednu indíciu: „evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec“ (24,14). Jedinou skutočnou predzvesťou konca bude teda šírenie evanjelia po celom svete – a to je skôr „dobré znamenie“ než zlé…
V Ježišovej eschatologickej reči sa však rozpráva nielen o konci sveta, ale aj o konci Jeruzalema a jeho chrámu (24,15-22). V tejto časti reči sú kľúčové slová „ohavnosť spustošenia“, ktoré nachádzame aj v Knihe proroka Daniela, ktorý slovné spojenie „ohavnosť spustošenia“ (Dan 11,31 a 12,11) vzťahuje na Antiocha IV. Epifana, ktorý v roku 168 pred Kristom vyplienil jeruzalemský chrám a znesvätil ho tým, že v ňom postavil pohanskú modlu, ktorú Prvá kniha Machabejcov nazýva rovnako: „Pätnásteho kisleva roku stoštyridsiateho piateho postavili na oltár ohavnosť spustošenia“ (1 Mach1,57; 2Mach 6,2).
„Ohavnosť spustošenia“ sa opäť zopakovala v roku 70, keď rímske légie dobyli Jeruzalem a vyplienili chrám, židovský národ z časti vyhubili, z časti odvliekli do otroctva a z časti sa rozutekal do štyroch kútov sveta. Na mieste vtedajšieho Jeruzalema o pár desaťročí neskôr vzniklo pohanské mesto s názvom Aelia Capitolina a na chrámovej hore bol postavený chrám zasvätený rímskym bôžikom Jupiterovi, Juno a Minerve. Ohavnosť spustošenia sa tak zavŕšila.
V nasledujúcich veršoch sa Ježiš opäť vracia k otázke falošných mesiášov: „Keby vám vtedy niekto povedal: »Hľa, tu je Mesiáš« alebo: »Tamto je,« neverte. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. Hľa, hovorím vám to vopred. Keby vám teda povedali: »Hľa, je na púšti,« nevychádzajte; »Hľa, skrýva sa v dome,« neverte. Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka“ (24,24-27). Z posledného verša sa dá tušiť, že príchod Syna človeka nebude skrytý a nenápadný, ale bude až príliš očividný…
Verš 28 patrí medzi najzáhadnejšie: „Kde bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj orly.“ Čo sa tým myslí? Kŕdeľ mrchožrútov už sám osebe je znamením, že je tam niekde zdochlina; ale orly v tomto prípade môžu mať aj iný význam: orol bol symbol Rímskej ríše a rímskych légii a môže teda odkazovať na rímske jednotky, ktoré obkľúčili a zničili Jeruzalem.
Doterajší text sa dá rozdeliť na tri časti, v ktorých strede sa skrýva predpoveď zničenia Jeruzalema a znesvätenie chrámu. Táto predpoveď je orámovaná výstrahami pred falošnými mesiášmi:
A: falošní mesiáši (4-14),
B: zničenie Jeruzalema a znesvätenie chrámu (15-22),
A‘: falošní mesiáši (23-28).
V eschatologickej reči sa v určitej miere prelína zničenie jeruzalemského chrámu s koncom sveta. Vynára sa tak otázka: aký je súvis medzi týmito dvomi udalosťami? Prečo vlastne Ježiš vo svojej reči prelína tieto udalosti? Vo vtedajšom židovskom zmýšľaní bol chrám nielen „srdcom“ národa, ale aj „srdcom“ a obrazom celého vesmíru. Narušenie chrámového poriadku znamenalo narušenie celosvetového poriadku. Chrám a vesmír navzájom úzko súviseli, preto tieto dve udalosti tak úzko navzájom súvisia aj v Ježišovej reči.
Po narušení chrámového kultu sa teda vraví o narušení kozmickej rovnováhy: „Hneď po súžení tých dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa zachvejú. Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka. Všetky kmene zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou. On pošle svojich anjelov za mohutného zvuku poľnice a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od jedného kraja neba až po druhý“ (24,29-31).
Najmä posledná veta vytvára dojem, zhromaždenia ľudí k poslednému súdu. Ježiš tu používa obraznú reč starozákonných prorokov, ktorá sa zvyčajne spája s „dňom Pánovho hnevu“, ktorý doľahne na nepriateľské mocnosti. Táto obrazná reč v podstate znamená, že keď na nich doľahne deň Pánovho hnevu, „zrúti sa im celý svet“. Ilustrovať si to môžeme u proroka Izaiáša, ktorý deň Pánovho hnevu spája s pádom Babylonu: „Kvíľte, lebo blízko je deň Pána, príde ako pohroma od Všemohúceho (…) I podesia sa, kŕče a bôle dostanú, budú sa zvíjať ako rodička, s hrôzou budú hľadieť jeden na druhého (…), hviezdy nebies a ich súhvezdia nezaskvejú sa svojím leskom, slnko sa zatmie, len čo vyjde, a mesiac sa nerozžiari svetlom (…) otrasiem nebesami a zem sa vyšinie zo svojho miesta pre rozhorčenosť Pána zástupov v ten deň, keď vzplanie jeho hnev“ (Iz 13,6.8.10.13). Alebo v Knihe proroka Joela čítame: „Dám znamenia na nebi i na zemi, krv, oheň a kúrňavu s dymom. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný Pánov deň. A každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude záchrana, ako riekol Pán“ (Joel 3,3-4).
Ako vidno, Ježišova reč sa dosť podobá starozákonnej reči prorokov. Tieto slová o „konci sveta“ sú akýmsi vyvrcholením toho, čo dosiaľ Ježiš povedal, no zároveň sú aj prechodom k nasledujúcej časti, ktorú by sme mohli nazvať „sedem podobenstiev“ a začína Ježišovými slovami: „Od figovníka sa naučte podobenstvo…“ (24,32).
Po tomto prvom podobenstve prichádzajú tiež dosť záhadné slová: „Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (24,34-36). Túto časť si možno rozdeliť do troch samostatných výrokov. Prvý je: „nepominie sa toto pokolenie…“ Biblisti sa sporia. Čo tým Ježiš myslí? Pokolenie svojich poslucháčov, alebo ľudské pokolenie vo všeobecnosti? Odpoveď načrtávajú podľa toho, k čomu sa vzťahuje slovné spojenie „toto všetko“? Ak sa „toto všetko“ vzťahuje na udalosti súvisiace s „koncom sveta“, tak by mal Ježiš na mysli to, že ľudské pokolenie potrvá až do konca sveta a tieto dve udalosti navzájom súvisia. Iní vravia, že „toto všetko“ sa vzťahuje na pád Jeruzalema, o ktorom bola reč vyššie. Je to dosť možné. Mnohí Ježišovi poslucháči zažili túto šokujúcu udalosť na vlastnej koži. Do tretice si mnohí myslia, že „toto všetko“ sa môže vzťahovať na „Ježišovou smrť a zmŕtvychvstanie“, na opis ktorých Matúš tiež používa apokalyptický slovník (porov. 27,45.51-53).
Omnoho dôležitejší je druhý výrok „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“, ktorý uprostred nestability tohto sveta, aj keby nastal kolaps celého vesmíru, poukazuje na to, že je tu predsa len niečo pevné, čoho sa môžeme pevne chytiť – Ježišove slová – slová večného Slova, ktorým Boh stvoril svet a neustále tvorí niečo nové…
Tretí výrok konečne dáva apoštolom odpoveď na ich otázku „kedy to bude“: „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec…“ Zaujímavý je postreh niektorých biblistov, že Ježiš dosiaľ hovoril o „dňoch“ (24,19.22.29), teraz začína vravieť o konkrétnom „tomto dni“, teda prechádza z množného čísla do jednotného. „Týmto dňom“ je deň nečakaného príchodu Syna človeka, ktorý je spoločným menovateľom v nasledujúcich „podobenstvách“, ktoré spolu s podobenstvom o figovníku vytvárajú nasledujúcu sedmičku (24,32 – 25,46), ktorá vraví, že pri príchode Syna človeka to bude:
- ako s figovníkom (24,32-36),
- ako za dní Noema (24,37-41),
- ako keď príde zlodej (24,42-44),
- ako s verným a neverným sluhom (24,45-51),
- ako s družičkami (25,1-13),
- ako s použitými talentami (25,14-30),
- ako s ovcami a kozlami (25,31-46).
Dôležitým prvkom, ktorý spája viacero z týchto podobenstiev je „bdelosť“. Bdelosť neznamená pasívne čakanie, ale aktívne tvorivé počínanie, ako to výstižne znázorňuje podobenstvo o talentoch, ktoré v sebe popri inom nesie aj posolstvo, aby sme nezahrabali svoje talenty, ale ich dômyselne investovali na väčšiu časť a slávu Božiu a v prospech svojich blížnych. Ak budú mať z nich osoh iní, budeme mať z nich nakoniec osoh aj my, ich držitelia… Môžeme teda povedať, že tieto podobenstvá sú zamerané na prax.
Ježiš svoju reč zavŕši „podobenstvom“ o poslednom súde, ktorá je majestátnym zakončením celej eschatologickej reči. Najmä pri tomto texte mnohí poukazujú, že tu nejde o podobenstvo v pravom zmysle slova, skôr hovoria napríklad o „kozmickej dráme“, ktorá opisuje posledné zúčtovanie. Ďalšou zvláštnosťou tohto textu o poslednom súde je určitý paradox: hoci hovorí o konečnom príchode Syna človeka, nepopiera, že Syn človeka k nám prichádza neustále v podobe núdznych tohto sveta…
Tento paradox dosť dobre korešponduje aj s odborným pojmom, ktorý sa zvykne používať na označenie druhého Kristovho príchodu: parúzia (παρουσία). Tento grécky pojem pochádza od gréckeho slovesa (πάρειμι, παρεῖναι; pareimi, pareinai), čo v preklade vlastne znamená „byť prítomný“, a veľmi dobre korešponduje s nosnou tému Matúšovho evanjelia, že v Ježišovi je Boh s nami (1,23; 18,20 a 28,20).
Začiatok eschatologickej reči hovorí o tom, kde nie je Mesiáš (medzi falošnými mesiášmi, ba dokonca ani v chráme, v ktorom sa usadí „ohavnosť spustošenia“). Oproti tomu „podobenstvo“ o poslednom súde hovorí skôr o tom, kde Mesiáš je…
