Drahí moji.
Po týždni modlitieb za zomrelých a chodenia na cintorín sa zamýšľame aj dnes nad hodnotami života a životom vôbec. Hľadáme odpoveď na otázky, ktoré nás trápia. Mohol som to urobiť lepšie? Nebojme sa života a učme sa robiť nielen lepšie, ale hlavne plniť Božiu vôľu. Vdova zo Sarepty má možnosť istoty na jeden deň: „Práve zbieram zopár kúskov dreva a idem niečo pripraviť sebe i svojmu synovi. Keď to zjeme, môžeme umrieť.“ Alebo má možnosť prameniacu z viery, a to dovtedy, kým nepríde dážď. „Neboj sa! Choď a urob, ako hovoríš. Lenže najprv z tej trochy múky urob malý podplamenník pre mňa a dones mi ho. Sebe a svojmu synovi urobíš potom. Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraela: ‚Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán zošle dážď na zem.‘“ Odmena za vieru je zjavná. „A jedla ona, on i jej dom deň čo deň a múky z hrnca neubúdalo a v krčahu nechýbal olej podľa slova, ktoré Pán povedal prostredníctvom Eliáša.“
Žena z evanjelia je veľmi podobná. „Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.“ Dáva všetko, čo má. Obe ženy sú chudobné, obe sú vdovy. Možno že sme si podobní v tom, že veľa nemáme, ale dávame zo svojho nadbytku alebo nedostatku?
