Dnešné pašie sa končia tým, že Ježišovo telo uložia do hrobu. V tejto udalosti sa azda najviac prejavuje Ježišova ľudská stránka. Jej zraniteľnosť, krehkosť a smrteľnosť.

Práve to chcel zachytiť nemecký maliar Hans Holbein mladší v obraze Kristovo mŕtve telo v hrobe. Tento obraz zo 16. storočia ukazuje Ježiša ako mŕtveho človeka. Je to zvláštny obdĺžnikový obraz, na ktorom nie je nič iné, len vystreté Ježišovo telo v životnej veľkosti.

Obraz pôsobí na prvý pohľad veľmi nepríjemne. Keď som ho prvýkrát uvidel, prešiel mi mráz po chrbte. Nie je nedôstojný, ale veľmi naturalistický. Realisticky zachytáva Ježišovo doráňané telo. Nič neprikrášľuje, aby nás upokojil. Nerobí žiadnu kozmetiku, žiadne maskérstvo, žiadne pekné tvary.

Akoby chcel maliar povedať: neodvracajte tvár od skutočnosti Ježišovho umučenia. Ľudský hriech spôsobil reálnu bolesť a reálne rany, ktoré nás zasahujú. Obraz sa vyznačuje tvrdosťou, ale tá nie je prehnaná. Maliar maľuje s veľkou pietou.

Hans Holbein nás chce svojím obrazom vyrušiť. Odmieta štylizovanú harmóniu a vyzdvihuje bytostnú trhlinu, ktorá vznikla pri Kristovom umučení. Jeho zobrazenie mŕtveho Ježiša je nástojčivo pravdivé.

Rovnako pravdivé, a predsa úplne iné je zobrazenie Ježiša v kaplnke Sansevero v Neapole. Tam sa nachádza mramorová socha nazvaná Zahalený Kristus, ktorú vytvoril taliansky sochár Giuseppe Sanmartini v 18. storočí.

Aj táto socha je v životnej veľkosti a zobrazuje Ježišovo telo uložené v hrobe.

Socha sa vyznačuje mimoriadnou jemnosťou. Ježišova hlava spočíva na dvoch poduškách a on sám je celý prikrytý priehľadným závojom. Táto delikátna scéna je vytesaná do bieleho mramoru – s takým citom, že všetky záhyby závoja sú absolútne skutočné.

Ježišova tvár je pokojná, rany po umučení sú síce zjavné, ale spočíva na nich závoj. Tŕňová koruna a klince sú položené vedľa Ježišovho tela. Boj so smrťou sa skončil. Nateraz vyhrala ona. Práve ju symbolizuje závoj.

Keď som pred nejakým časom stál pri tejto soche, chcelo sa mi načiahnuť sa a odkryť Ježišovu tvár. Sila tohto znázornenia tkvie najmä v jednom odkaze: smrť je len závoj. My ľudia ho nevieme odkryť. Sme na to prislabí. Ale Boh to vie, on vie vzkriesiť z mŕtvych.

Obidve zobrazenia Ježiša v hrobe sú veľmi presvedčivé – aj Holbeinovo tvrdé aj Sanmartiniho jemné. To druhé však lepšie zdôrazňuje jednu podstatnú dimenziu. A tou je nádej.

 

fr. Česlav Peter Šajda, OP