Čo to vlastne kontemplujeme pri pohľade na jasličky? To, čo je božské, je pre nás neviditeľné. To, čo je ľudské, to sme schopní vidieť. Ak sa vo svetle viery spolu s pastiermi zahľadíme na novonarodené dieťa, započúvame sa s nimi do jeho plaču, tak to, čo objavujeme, je tvár samého Boha.
Do tajomstiev vianočného obdobia nás evanjelium vedie cez dvoje brán. Jednou bránou sú príbehy Ježišovho narodenia, ktoré v plnosti ľudských farieb vykresľujú intimitu tej posvätnej chvíle. A tou druhou je Jánovo evanjelium, ktoré čítame i dnes a ktoré nám to tajomstvo zasadzuje do odvekého plánu Boha, aby sa stal jedným z nás, aby prebýval medzi nami.
Potrebujeme oba tieto pohľady. Aj bohatstvo Vianoc s ich ľudskou hĺbkou, aj pohľad na konanie Boha, ktorý je prameňom všetkého a posiela nám svojho od večnosti splodeného Syna. Príbehy Ježišovho narodenia sú pre nás dôležité, lebo bez nich by sme nezachytili tú ľudskú hĺbku. Prológ nás zasa uvádza do zmyslu Božieho narodenia, ktorým je naše poznanie a účasť na živote Trojice.
Tento úvod do Jánovho evanjelia ukazuje, kto je vlastne ten, kto sa rodí, kto žije, kto trpí na kríži a kto vstáva z mŕtvych. Hovorí o Ježišovej identite. Nie je len výnimočným človekom, ale Slovom, ktoré sa stalo jedným z nás bez toho, aby prestalo byť Bohom. Záverečná veta, verš 18, ktorý hovorí o Synovi v lone Otca, ktorý o ňom priniesol zvesť, je jednou z prvých explicitných formulácií tajomstva jediného Boha v troch osobách.
Dva aspekty z prológu sú obzvlášť dôležité pre našu spásu:
- Prológ hovorí o živote, o svetle. Ale čo Ježiš dáva, tým aj je. Dáva život, lebo on je životom. Dáva svetlo, lebo je svetlom. Dáva zmŕtvychvstanie, lebo je zmŕtvychvstaním. Identita z prológu nás tak pripravuje na čítanie zvyšku evanjelia.
- A potom o tom, že prebýval medzi nami. Odteraz Boh nebude prítomný medzi svojim ľudom v stánku stretnutia uprostred putovania púšťou. Ale bude prítomný v Kristovom tele, v konkrétnej ľudskej prirodzenosti, ktorá je zraniteľná a smrteľná a práve preto je schopná obety a sebadarovania sa. V tom spočíva jedinečnosť kresťanskej viery, lebo vyznávame Boha, ktorý nám dáva nielen poznať svoju vôľu, nielen ukazuje cestu, ktorou máme kráčať. Ale prebýva medzi nami.
Otcovia Cirkvi hovoria o týchto tajomstvách ako o obdivuhodnej výmene. Boh sa stáva človekom, aby sme sa my stali Božími deťmi. Svätý Pavol o ňom hovorí ako o „novom stvorení“. Akoby strážcami tej vzácnej výmeny boli anjeli. Najskôr archanjel Gabriel zvestuje Márii, že bude matkou, neskôr anjeli ohlasujú pastierom, že to im sa zrodil Spasiteľ. O niekoľko rokov neskôr zasa anjeli zvestujú ženám aj Kristovo vzkriesenie. Akoby anjeli premostili tieto dve tajomstvá, že Boh sa stáva človekom a svojím umučením a smrťou nás robí účastnými na svojom Božom živote.
Poslanie večného Syna na svet v čase nás tak už teraz odkazuje na záver jeho pozemského života, keď budeme sláviť poslanie Ducha, aby túto vznešenú výmenu dovŕšil.
Brat Damián
