Keď hovoríme o Božom milosrdenstve, často ho spájame s nekonečnou Božou láskou, ktorú nezastavil ani pád prvých rodičov ani všetky hriechy sprevádzajúce dejiny ľudstva. Po strate nadprirodzeného života sa človek sám opäť začal domáhať nežného zväzku priateľskej lásky s Bohom. Vie, že je potrebné zadosťučinenie, lebo je spravodlivé, aby nekonečná urážka Boha bola vynahradená nekonečnou obetou.

 

 

  1. Milosrdenstvo je tajomstvom súladu medzi láskou a spravodlivosťou. Ako dosiahneme odpustenie hriechov, keď naše ľudské obety nevyvážia stratu božskej lásky? Naše zmierne obety nenesú v sebe spravodlivé vyrovnanie. Rozumieme prečo sa neveriaci búria a rúhajú Bohu, keď vo svete vidia samé utrpenie. Skutočne, taký boh neexistuje, keďže je len projekciou ľudskej bezmocnosti, mimo súcit a spravodlivosť. Naproti tomu v Ježišovi Kristovi zmŕtvychvstalom spoznávame celú hodnotu Božieho milosrdenstva. Boh Otec namiesto nás vydáva „bez milosti“ svojho Syna na obetu, aby zadosť učinil spravodlivosti hodnej Všemohúceho. Iba skrze vieru v Krista sme ospravedlnení a môžeme vstupovať do láskyplného vzťahu s Bohom, v ktorom sa snúbi láska s milosrdenstvom. Kristus nás vykúpil bez nás, ale nespasí nás bez nás. Keďže priateľská láska spodobuje, preto pre veriaceho byť spravodlivý znamená to isté ako byť milosrdný.
  2. Milosrdenstvo je čnosťou. Milosrdenstvo je v srdci prežívaný bôľ vyvolaný biedou druhého, ktorý nás núti pomáhať mu, ak je to len trocha možné. Už pohanský rečník Cicero chválil u Cézara čnosť milosrdenstva: „Nijaká z tvojich čností nie je obdivuhodnejšia a vzácnejšia nad milosrdenstvo“. Ale čnosť nie je len cit, či nečinný súcit. Ak sa nad niečím rozcítime, to ešte neznamená, že sme milosrdní, lebo citové prežívanie môže byť aj dôsledkom nejakého nezriadeného vnútorného hnutia, ako píše sv. Augustín. Milosrdenstvo sa usporiadane preukazuje vtedy, keď je podriadené rozumu, aby sa zachovala spravodlivosť, či sa už niečo dáva núdznemu, či sa odpúšťa ľutujúcemu.
  3. Boh k nám nikdy nie je nespravodlivý. Existuje spravodlivosť v nevyrovnanom vzťahu medzi Stvoriteľom a stvorením? Všeobecne sa spravodlivosť definuje: dať každému to, čo mu patrí. Preto zásadnou spravodlivosťou je prijať pravdu, že Boh je Bohom milujúcim a spravodlivým. Boh nebol nútený stvoriť nás, preto náš život je darom, zjavením Božej lásky. Sme milovania hodní aj vtedy, keď odmietame jeho lásku a dokonca popierame jeho existenciu. Božie milosrdenstvo prevyšuje ľudskú nespravodlivosť, keďže vychádza z osobnej súcitnej lásky, ktorá súcití s biedou človeka.
  4. Milosrdenstvo predpokladá spravodlivosť. Ľudská duša zbavená Božieho života je najväčšou biedou, aká môže človeka na zemi postihnúť. Keď hovoríme, že záchranou hriešneho človeka je všemohúcnosť Božieho milosrdenstva, musíme za tým vidieť ponajprv spravodlivé odčinenie našich hriechov. Tým spravodlivým trestom a zmiernou obetou bola smrť Ježiša Krista – Božieho Syna na kríži. Zostúpil k zosnulým a vstal z mŕtvych. Daroval nám seba samého – Boží život.
  5. V zmŕtvychvstalom Kristovi sa zjavilo definitívne nekonečné Božie milosrdenstvo. Keby sa to nestalo, hneď po hriechu prvých rodičov by sa celá Zem ponorila do tmy padlých anjelov – temných démonov. Svetlo sveta – zmŕtvychvstalý Kristus s konečnou platnosťou zažiaril v srdciach veriacich a toto svetlo svieti do konca čias ako znamenie neprekonateľného Božieho milosrdenstva pre všetkých, ktorí stoja o jeho milosť a spravodlivosť, keď sa kajajú. Spravodlivosť sa udeľuje z milosrdenstva pre tých, ktorí Boha milujú, ako hovorí sv. Katarína Sienská „Spravodlivá duša, ktorá žije z lásky, túži po Bohu“. Nik nemôže byť opravdivo spravodlivým a milosrdným k sebe a k blížnemu, ak nemiluje Krista Spasiteľa.

fr. Peter Peter Fotta, OP