So študentmi sme čítali a rozoberali Katechizmus Katolíckej Cirkvi. Hneď na úvod, v prvom bode, jedného študenta oslovila veta, ktorú si vyžiadal podrobnejšie rozobrať. Znela: “V každom čase a na každom mieste je Boh blízky človeku“.

Po prečítaní dnešného evanjelia vo mne práve táto veta zarezonovala a vzbudila otázku: ak je Boh naozaj v každom čase a na každom mieste blízky človeku, prečo v scéne mýtnik verzus farizej z evanjelia vidíme rozdielny prístup Boha k človeku. Pre ľudí, o ktorých vyznám, že sú mi blízki sa snažím pri nich stáť a byť pre nich neustále oporou. Prečo Boh tak nekoná k človeku, pri ktorému je blízko? Čo mu v tom bráni?

Pri tomto zamyslení mi na um zišli aj iné dvojice, pri ktorých by ma zaujímalo, prečo Boh zaujal odlišný postoj k zúčastneným stranám, keď súčasne vykonávali tú istú činnosť? Prečo Ábelovu obetu Boh prijal a Kainovu nie, keď obaja obetovali zo svojich prvotín? Prečo Kristus na kríži kajúceho lotra prijal do svojho kráľovstva a toho druhého nie, hoci obaja boli zločinci a spravodlivo znášali trest smrti? Porovnávajúc jednotlivé dvojice, zisťujem, že Boh tam prítomný je. Veď mýtnik a farizej sú v chráme, kde sídli Boh. Kain a Ábel prinášajú svoju obetu jednému Bohu, ktorý vidí jednu i druhú obetu. A medzi zločincami v tej najnepríjemnejšej situácii je Boh prítomný tiež – v osobe Krista. Takže Boh definíciu Katechizmu spĺňa. Tak prichádzam k záveru, že dôvodom odlišných konaní Boha je odozva zo strany človeka: pokora alebo pýcha.

Farizej a mýtnik naoko robia to isté – modlia sa. Ale mýtnik v modlitbe naozaj oslavuje a vyvyšuje Boha, kdežto farizej oslavuje iba seba. Mýtnik, uvedomiac si, že svojimi skutkami sa previnil proti Božiemu zákonu, prichádza do chrámu a padá na zem, do prachu, aby vyjadril, že Boh je väčší, Boh je ten, ktorý je svätý, Boh je ten, kto mu ukazuje cestu spravodlivosti a on sa proti nej prehrešil. Keďže žiada milosť od Boha, nie od človeka, je jednoznačné, že túto ľútosť prejavuje skutočne Najvyššiemu. Farizej však svoje slová adresuje Bohu, ale oslavuje seba, lebo ja som taký a taký, ja sa toľko modlím, toľko postím, ja, ja, ja, . . . Dokonalý chválospev na svoje ego. Ako môže Boh preniknúť, keď svojou sebachválou sa farizej uzatvára do seba? Čo mu má Boh dať, keď od neho vlastne nič nepotrebuje? Kadiaľ má Božia milosť preniknúť k srdcu farizeja, keď sa egoizmom opevňuje ako hradbami?

Sledujúc príklad Kaina a Ábela prídeme asi k podobným výsledkom. Svätopisec v knihe Genezis uvádza, že obaja bratia priniesli Bohu obetu, každý však z toho, čomu sa venoval – Kain bol roľník, teda obetoval plody zeme, Ábel bol pastier, preto priniesol z prvorodených oviec a ich loj. No pri Ábelovej obeti je v Septuaginte uvedený text, ktorý hovorí, že obetoval z toho najlepšieho, tú najlepšiu časť. Z toho potom niektorí rabíni (Ibn Ezra, Radak) usudzovali, že keď sa pri Kainovi nehovorí o kvalite obety, tak asi išlo o podradnú časť úrody, preto jeho obetu Boh neprijal. Ten, ktorý v pokore obetoval to najlepšie, lebo uznal, že Bohu patrí to najlepšie, získal si jeho priazeň. Ten, kto si pre seba chcel nechať to najlepšie a snažil sa uctiť si skôr vlastnú chuť a spokojnosť, nenašiel prijatie u Boha.

Situácia na kríži v čase popravy zločincov nám pred oči predstavuje osoby, ktoré sa vážne previnili proti poriadku a zákonu, keďže skončili tou najhoršou smrťou. Ale jeden z nich si svoju vinu uzná a v pokore vyhlási, že ju znáša spravodlivo. Táto pokora mu pomohla spoznať v Kristovi Mesiáša a zabezpečila mu nielen jeho priazeň, ale aj prístup do neba. Druhý zločinec, ktorý nechcel Krista uznať a prijať ako Boha a Mesiáša, končí svoj život tragicky a bez ľútosti.

Tak je to asi neustále. Katechizmus neklame, že Boh je blízky človeku v každom čase a na každom mieste. Z Božej strany je ponuka daná a náruč neustále otvorená. Ale priblíži sa k nej len ten, kto naozaj hľadá Boha a jeho česť a nie len svoje oslávenie a hladkanie svojho ega. Božia pomoc prichádza tam, kde človek pokorne uznáva, že Jeho pomoc potrebuje. Hrdý a pyšný človek je spokojný sám zo seba a zo svojich výsledkov. S hrdým človekom sa nedá rozprávať, a to ako zo strany ľudí, tak aj zo strany Boha. Jedine cestou pokory budú naše modlitby vyslyšané a raz nám práve pokora otvorí nebo.

fr. Rafael Marek Tresa, OP