Po hodinách strávených pokusmi o vytvorenie priradeného mechanizmu podvozku lietadla študent inžinierstva verí, že jeho počítačom podporovaný model je takmer dokončený, s výnimkou niekoľkých drobných finálnych úprav. Do triedy ide celkom sebavedomo – až kým jeho pokus o vytvorenie jedného z posledných spojení medzi časťami nezlyhá. Do mysle študenta sa vkráda úzkosť, keď nervózne dvíha ruku. Asistent príde, skontroluje model niekoľkými kliknutiami a povie slová, ktorých sa študent bál od začiatku svojho úsilia: „Myslím, že by ste mali začať odznova.“
Trápenie, ktoré tento študent pociťuje, zdieľa každý, kto po tvrdej práci na úlohe zistí, že akékoľvek ďalšie úsilie o nápravu situácie by bolo zbytočné a že jedinou cestou k pokroku by bolo zanechať pokus a začať od nuly. Opýtajte sa kohokoľvek – nie je to príjemný zážitok!
Našťastie, takto Boh nekoná, keď padáme. Boh nás berie – so všetkými našimi chybami, hriechmi, ranami a biedami – a premieňa nás svojou milosťou na nové stvorenie v Kristovi (2 Kor 5, 17). Boh toto naše znovustvorenie uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom sviatostí. V krste sa rodíme do nového božského života; vo svätom prijímaní sa v nás živí a prehlbuje tento nový život; a vo sviatosti spovede sa nám tento život prinavracia.
To je dobrá správa! Tie isté „ruky, ktoré ma utvorili a stvárnili“ (Ž 119, 73) sú tiež odhodlané ma zachrániť. Keď Boh vidí neúplnosť nášho života, nedostatky, z ktorých sme unavení, a biedu spôsobenú našimi hriechmi, nevzdáva sa nás. Aj keď pre ľudí môže byť jednoduchšie vzdať sa a začať odznova, keď niečo nefunguje, Boh takto nekoná. Boh nerobí chyby.
Namiesto toho si Boh berie nás všetkých, ako tak trochu „chybný počítačový model“ v dôsledku našich vlastných hriechov, a trpezlivo pracuje na našej obnove. Boh sa nikdy neunaví neustále nás obnovovať. Kniha múdrosti krásne vyjadruje túto nikdy nekončiacu lásku Boha k jeho stvoreniam:
Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali.
Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.
(Múd 11, 23-24)
Boh miluje všetko, čo stvoril – vrátane teba a mňa. Miluje nás a nikdy sa nevzdá ani s nami „nezačne odznova“. Neopúšťa nás v našej biede! Namiesto toho nás premieňa na nové stvorenie, pretože je odhodlaný robiť všetko nové v sebe (Zjv 21, 5a).
Keď máme toto všetko na mysli, môžeme byť naplnení iba obrovskou dôverou v radikálnu Božiu lásku ku každému z nás. Božia osobná láska k nám je vierohodná, pretože nie je vzdialený ani ľahostajný: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.“ (Zjv 21, 3). Toto poznanie a dôvera v neutíchajúcu Božiu lásku nám dovoľuje vrhnúť sa do náručia nášho milosrdného Otca a povedať s márnotratným synom: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ A náš Otec uprostred radostných nebeských nádvorí odpovie: „Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 20-24).
Br. Patrick Bubel
