V druhej časti rozhovoru o kanonizácii sa otca Gabriela Hunčagu spýtame konkrétnejšie na niektoré aspekty svätosti a pozrieme sa na relikvie a ich význam.
Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru o kanonizácii
Aké podmienky musí spĺňať kandidát na to, aby mohol byť svätorečený?
Prvá vec je, čo by mala spĺňať osoba, ktorá je kandidátom svätosti a druhá vec je formálny proces, najprv beatifikačný a potom kanonizačný. Rozlišuje sa fama sanctitatis, teda povesť svätosti, či život dotyčného človeka evokuje niečo, čo sa spája s dobovým chápaním svätosti. Potom sa skúma, ako nasledoval Krista vo svojom živote, či bol jeho autentický nasledovník – sequela Christi. Súčasťou toho je aj tzv. imitatio Christi, ako svojím životom napodobňoval Krista ako ho zobrazoval, či jeho obraz v živote nepokrivil. Toto boli základné rozlišovacie prvky. Ich zmyslom bolo zistiť, či náhodou nejde o falošného svätca, ktorý len predstieral zbožnosť, ale pritom zatieňoval samého Krista.
Sú mučeníci automaticky svätí, už sa neskúma nič iné z ich života?
V minulosti to tak bolo, ale dnes už nie. Zisťovalo sa, ako sa mučenícka smrť odohrala. Boli mučeníci, ktorí predtým svojím životom úplne nevydávali vierohodné svedectvo o Kristovi, ale v momente, keď sa ocitli v situácii, ktorá bola v otázke viery buď jej vyznanie alebo zapretie, heroickým prihlásením sa ku Kristovi a k Cirkvi sa im akoby zmazalo a nezapočítalo to, čoho sa predtým v živote dopustili. Mučenícka smrť všetko kompenzovala. Takáto udalosť ale musela mať nejakých svedkov, ktorí vedeli dokázať, že tam bolo jednoznačné odmietnutie zla, jasné popretie zrieknutia sa Krista a jeho výslovné vyznanie. To samo osebe spôsobilo, že dotyčný bol považovaný za svätého. Takto to fungovalo v čase, keď sa ešte nevydávali oficiálne dekréty o svätosti.
Ak sú v živote človeka prítomné nadprirodzené javy ako levitácia, stigmy, je to v prospech kanonizácie alebo skôr naopak?
Musí sa veľmi dobre posúdiť, či tieto javy neboli predstierané, či nešlo o podvod alebo o manipuláciu diablom. Skúmalo sa to najmä od čias svätého Františka z Assisi, ktorý bol prvý známy svätec s viditeľnými vonkajšími znakmi Ježišovho umučenia, fyzicky prítomnými na jeho tele. Odvtedy sa stigmatizáciu pokúšali mnohí ľudia zneužiť. A to trvá dodnes. Ak sú takéto veci prítomné v živote kandidáta alebo kandidátky svätosti, musia sa preskúmať a ak sa vyhlásia za autentické, potom sú v prospech procesu kanonizácie, vedia ho urýchliť. Potom sú tam ale ešte dôležité účinky svätosti kandidáta vo vzťahu k iným. Teda nie že – ja mám stigmy, ja bilokujem, ale ako takáto osoba či už za života alebo posmrtne svojím príhovorom pomáha iným ľuďom. Nestačí, že v živote niekoho sú prítomné nadprirodzené úkazy, ale nadprirodzené účinky sa musia prejaviť aj vo vzťahu k iným ľuďom.
Je exhumácia nevyhnutnou súčasťou procesu kanonizácie?
Kedysi sa exhumovalo a robilo sa slávnostné translatio (prenesenie, premiestnenie, pozn. red.). V stredoveku bolo prenesenie jednou z podmienok kanonizačného procesu, dnes už nie. Tak má napríklad svätý Dominik v našej reholi dva sviatky, 8. augusta a 24. mája. Ten druhý dátum sa viaže práve k preneseniu jeho telesných ostatkov, keď sa najskôr telo svätého Dominika v Bologni exhumovalo (elevatio – vyzdvihnutie) a potom sa v liturgickom sprievode prenieslo na slávnostnejšie miesto uloženia. Dnes už to ale nie je bežná prax aj preto, lebo máme kanonizovaných, ktorých telo sa nezachovalo. Napríklad svätá Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová), ktorá zomrela v koncentračnom tábore a jej telesné pozostatky sa nezachovali.
Môže dôjsť pri kanonizácii k omylu, že sa vyhlási za svätého niekto, kto svätý nebol?
Máme napríklad svätcov ako svätý Juraj, ktorých historickú existenciu nedokážeme jednoznačne potvrdiť. Pritom svätý Juraj je významný svätec a je spolupatrónom niekoľkých krajín. Alebo sú svätí ako svätý Bernard z Clairvaux, veľký mystik, veľmi vplyvný človek, askéta, rádový svätec, dokonca učiteľ Cirkvi. Skúmaním jeho diela sa ale zistilo, že obhajoval veci, ktoré sú nezlučiteľné s katolíckou morálkou, a to nielen dnes, ale kontroverzné boli už v jeho dobe. V 12. storočí sa nekládol na posudzovanie týchto vecí taký dôraz ako v modernej dobe. Vtedy išlo najmä o otázku zabitia človeka. Bernard obhajoval zabitie pohana za istých okolností doslova ako ne – vraždu a človek, ktorý to vykonal nebol vrah (homicida), ale malicid – zabíjač zla. Takáto interpretácia je neprijateľná, lebo vražda je vždy morálne zlý skutok. Je to Božie prikázanie, pri prekročení ktorého sa niekedy dajú hľadať poľahčujúce okolnosti, ak povedzme niekto zabije nechtiac alebo v sebaobrane. Z vraždy sa ale nemôže stať dobrý skutok.
Dnes už asi len tak ľahko niekto k svätorečeniu neprekĺzne…
V súčasnosti sú procedurálne kroky kanonizácie veľmi dobre prepracované a každá rehoľa má svojho generálneho postulátora. Pre našu rehoľu sídli v konvente na Santa Sabine v Ríme. Tam je aj sídlo magistra rehole a dominikánskej generálnej kúrie. Generálny postulátor je zodpovedný za kanonizačné procesy. Dnes sa skúma dokonca aj mobil a emailová komunikácia kandidátov. Sú prípady, keď boli kanonizačné procesy pozastavené, ako napríklad u Jeana Vaniera. Jeho proces bol stopnutý, lebo práve v jeho mailovej komunikácii sa ukázali veci, ktoré sú v protiklade s tým, čo by malo charakterizovať kanonizovaného človeka.
Fra Angelico: Všetci svätí. Zdroj: commons.wikimedia.org
KDE JE ČASŤ, TAM JE CELOK
Majú relikvie svätých naozaj takú zázračnú moc, aká sa im pripisuje?
Áno, od antiky platí, že ubi pars ibi totum est, ubi aliquis est ibi totum est, teda kde je časť svätého v podobe hoci len malej relikvie, tam je on ako celok, alebo kde je z neho kúsok, tam je on sám prítomný. Relikvie boli považované za svedectvo kontinuity heroického života svätca, teda že aj po smrti je prítomný v spoločenstve a pomáha mu svojou prítomnosťou. V snahe byť čo najvernejším obrazom Krista poslúžili relikvie iným ako príklad k nasledovaniu Krista. Preto sa už od antiky do oltárov, na ktorých sa slúžila Eucharistia, vkladali takéto čiastočky svätých. Najprv mučeníkov a potom aj typologicky iných svätých.
Nie je niekedy záujem o relikvie trocha prehnaný?
Bohužiaľ, rozbehol sa aj obchod s relikviami. V minulosti bol po nich veľký dopyt, čo vyústilo až do takého šialenstva, že napríklad keď zomrela svätá Alžbeta Uhorská (mimochodom, jej kanonizačný proces je jeden z prvých, ktorý sa odohral podľa moderných dobových pravidiel pod kontrolou pápežskej kúrie), očití svedkovia podali svedectvo, že sa ľudia doslova vrhli na jej telo, každý si z neho chcel kúsok zobrať, lebo jej život bol naplnený mimoriadnymi udalosťami, ktoré charakterizovali život svätca. Preto 4. lateránsky koncil v roku 1215 vydal už spomínaný dekrét De reliquis sanctorum, v ktorom sa konciloví otcovia snažili prax používania relikvií upraviť. Vydávalo sa potvrdenie, že relikvie sú naozaj z tela svätca a podľa dekrétu mali by byť uschované v relikviároch na vhodnom mieste, aby sa predišlo ich znesväteniu a tiež falšovaniu. Existuje napríklad niekoľko „hláv“ svätého Vojtecha. Každá skupina, ktorá má takúto relikviu, tvrdí, že má tú pravú čo niekedy nezodpovedá počtu údov ľudského tela… Relikvie sa začali kategorizovať na relikvie prvého stupňa (priama časť tela), a potom na odev a predmety dennej potreby. Existujú tiež tzv. dotykové relikvie, teda tie, ktoré prišli len do kontaktu s relikviami vyššieho stupňa. Napríklad pri výrobe pália pre arcibiskupa, ktoré mu udeľuje pápež, sa tiež používa prax dotykovej relikvie. Pálium vyrobené z ovčej vlny sa posvätí a v predvečer slávnosti Petra a Pavla sa položí na hrob apoštola Petra. Tam zotrváva do nadchádzajúceho dňa, kedy je slávnosť. Pálium sa posvätí tým, že strávi nejaký čas na hrobe apoštola Petra položené na jeho relikviách alebo relikviári. Najvyššiu úroveň relikvií má, samozrejme, samotná časť tela svätca.
Keď je niekde relikvia svätého kríža, môže to byť dôveryhodné?
Vieme, že v 4. storočí svätá Helena, matka Konštantína Veľkého, pátrala v dnešnom Jeruzaleme no Golgote, mieste, na ktorom bol ukrižovaný Pán Ježiš a našli tam podľa dobových legiend Kristov kríž. Bola na ňom aj tabuľka Poncia Piláta – Ježiš Nazaretský, Kráľ Židov. Od tohto momentu spiritualita kríža a jeho relikvií zohráva v dejinách kresťanstva veľkú úlohu. Na istý čas sa ho zmocnili Peržania, potom bol v 7. storočí z ich rúk vyslobodený a jeho kult sa šíril po celej Európe. Vlastníctvo kríža si nárokovali byzantskí cisári a čiastočky z neho mali obrovskú cenu. Používali sa aj ako dary pri diplomatických misiách, sobášoch panovníckych dynastií či pri uzatváraní dohôd. Dokonca v stredoveku, keď bolo potrebné verifikovať nejaký dôležitý právny úkon, či zložiť nejakú prísahu, prisahalo sa na relikviu Sv. Kríža. Francúzsky kráľ svätý Ľudovít IX. sa hrdil tým, že má v kráľovskej kaplnke v Paríži (Saint – Chapelle) tŕň zo svätej koruny. Tieto relikvie boli na vrchole všetkých relikvií. Takisto mariánske relikvie ako časť odevu, plášťa Panny Márie. Ich pravosť sa, samozrejme, dá veľmi ťažko overiť.
Jana Solárová
