🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.

Práve prednedávnom sme sa s deťmi na príprave pred prvým svätým prijímaním rozprávali o svätej spovedi, ktorá ich v najbližších týždňoch očakáva. Túto tému s deťmi rozoberám rada. Páči sa mi, ako pri prechádzaní si spovedného zrkadielka nadobúdajú vedomie, že aj Pán Boh pozná ich hriechy, a nielen ony sami, na čo doteraz možno nepomysleli. No napriek tomu sa však nezačnú vyviňovať, alibisticky poukazovať na druhých či hnevať sa, že boli usvedčení. Ale jemne sa začervenajú a zahanbene sa usmejú s poznámkou – to robím aj ja… a čakajú, čo bude ďalej. Ako keby automaticky vedeli, že tu to predsa nemôže skončiť a už dopredu rátali s Božou pomocou pre nás. Tá absolútna detská dôvera v Kristovu lásku, ktorú predsa nemôže zastaviť niekoľko našich hriechov, ma vždy zasiahne. 

Keď si potom s deťmi čítame úryvky zo Svätého písma, nachádzame v nich spôsob, akým môže pokračovať aj ten náš príbeh. Čo robí márnotratný syn, keď si prizná svoju chybu? Zrazu si uvedomuje obrovskú priepasť medzi láskou jeho otca k nemu a skutkami, ktoré vykonal a napĺňa ho bolesť nad jeho hriechom. Práve tá ho potom pohýna k ďalšiemu rozhodnutiu: „Vstanem a pôjdem k otcovi…“ (Lk 15, 11 – 32) Taktiež mýtnik, ktorý stojí v chráme, si s ľútosťou uvedomuje svoje previnenie, a práve tá ľútosť ho privádza k vyznaniu jeho hriešnosti a prosbe o odpustenie. (Lk 18, 9 – 14) A tak aj my, keď upriamime pohľad späť na Boha a uvedomíme si rozpor medzi jeho láskou a naším hriechom,  pocítime bolesť a ľútosť, ktoré nás privádzajú k túžbe napraviť to. 

Podobenstvo o márnotratnom synovi zakončujem potom na stretnutí úmyselne nesprávne: „…a otec mu povedal – fuj, aký si špinavý! Choď sa umyť, potom ťa čaká práca na poli… A keď ju dokončíš, možno dostaneš niečo jesť.“ Načo ma deti so smiechom opravujú a radia mi správny záver – otec ho vyobjímal, dal mu krásne šaty a pripravil pre neho hostinu. Keď sa ich opýtam, prečo to otec robí, s istotou odpovedajú: „Pretože je to jeho otec, má ho rád a teší sa, že sa vrátil!“ A ja si v duchu opakujem Ježišove slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým,“ pretože s jednoduchosťou vedia pomenúvať veľké pravdy našej viery. 

V byzantskej liturgii sa vyskytuje viacero formúl rozhrešenia a jednou z nich je aj táto: „Boh, ktorý skrze proroka Nátana odpustil Dávidovi, keď vyznal svoje hriechy, a Petrovi, keď horko plakal, i hriešnici, keď vylievala slzy na jeho nohy, aj mýtnikovi a márnotratnému synovi, ten istý Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote, a keď ťa predvolá pred svoj hrozný súd, nech ťa neodsúdi. On, ktorý je velebený na veky vekov. Amen.“ To mi pripomína jeden výrok o Svätom písme, ktorý hovorí, že Písmo sa delí na dve časti – prvé dve kapitoly knihy Genezis, ktoré sú dôkazom Božej lásky k nám a toho, že Boh pre nás vždy chcel dobro, a zvyšok Písma, ktorý je potom plný príbehov o tom, ako sa to ľudia snažia pokaziť a o neuveriteľnej Božej milosti, ktorá nás napriek všetkému zachraňuje. 

Som naozaj vďačná Bohu, že je tých príbehov tak mnoho, a že cez každý jeden z nich mi ukazuje ako neuveriteľne trpezlivo nás miluje, keď pristupuje zas a znova, individuálne a osobne, ku každému hriešnikovi a s otcovskou láskou mu šepká: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy…“ A som mu ešte vďačnejšia, že nedosiahol hranicu svojej trpezlivosti Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním, ale práve naopak, že nám daroval sviatosť svätej spovede, v ktorej nám neustále ponúka možnosť osobného stretnutia a zmierenia. 

Prajem nám, aby sme si vždy pri príprave na sviatosť pokánia v plnosti uvedomovali tú obrovskú milosť, ktorá sa v jej slávení ukrýva a nachádzali stále nanovo tú detskú odovzdanosť a dôveru, keď po každom bolestnom vyznaní „áno, toto som urobil“ s vierou a očakávaním uprieme pohľad na Ježiša a necháme sa opäť uzdraviť a voviesť do bratského spoločenstva.

Katka Buzášiová